Vec Makropulos: Na alternatívu nemáme orchester a publikum

Premiéra Veci Makropulos v Opere SND odhalila niekoľko závažných nedostatkov našej prvej opernej scény.

Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Linda Ballová (Emilia Marty), Gustav Beláček (Dr. Kolenatý, advokát). Foto: Jozef Barinka

Mala to byť premiéra, ktorá jednoznačne potvrdí štatút Slovenského národného divadla na úrovni iných európskych operných domov. Vec Makropulos od Leoša Janáčka bola prvá premiéra pod novým vedením. Friedricha Haidera na poste riaditeľa Opery SND v júli vystriedal Slavomír Jakubek, niekdajší šéfdramaturg. Premiéra (a udalosti pred ňou) odhalila, v akom stave naša prvá operná scéna je.

Papierovo vyzerala nová premiéra úspešne. Režijného stvárnenia sa ujal známy nemecký režisér Peter Konwitschny, ktorý režíroval niekoľko posledných premiér v Opere. Dirigentom mal byť Tomáš Hanus, celosvetovo uznávaný odborník na Janáčkovu tvorbu. Koncepčne Vec Makrupolus kontinuálne naviazala na premiérové opery minulej sezóny. Friedrich Haider mal úmysel popri známych dielach vytvárať aj opernú alternatívu. Preto sme ešte v máji a júni mali možnosť vidieť dve premiéry raritne uvádzaných diel, Šperky Madony a Kráľa Teodora v Benátkach. Alternatíva to bola zaujímavá najmä pre blízke viedenské publikum a hudobných fajnšmekrov, keďže také Šperky Madony zazneli počas posledných šiestich rokov v celosvetovom repertoári iba šesťkrát.

Problémy, ktoré sú pre domácich divákov verejným tajomstvom, naplno prepukli po odstúpení Tomáša Hanusa pár dní pred premiérou. O tom, prečo sa tak stalo, sme už v Denníku N písali. SND narazilo na svoje limity a na prvé uvedenie prichádzali diváci s otázkou: dokáže divadlo preskočiť latku, ktorú Janáčkova opera kladie?

Vec Makropulos vznikla podľa predlohy rovnomennej Čapkovej komédie, ktorá už od roku 1922 mala na českých a mnohých európskych pódiách veľký úspech. Šesťdesiatročný Janáček pracoval dva roky na kompozícii diela. Oproti pôvodnému námetu český skladateľ zdôraznil vieru nie v jednotlivca, ale v celé ľudstvo, večné vo svojom stálom ohrození i nutnom zániku jedincov. Janáčkova hudba pôsobí veľmi sugestívne svojou bohatou invenciou a grotesknou vtipnosťou.  Na jednej strane je silno dramatická v napätých scénach, na tej druhej nesie širokú spevnú líniu v lyrických scénach.

Janáčkova kompozícia je aj veľmi zložitá. Preto sú všetky postavy v stvárnení Opery SND bez alternácie. Celkom prirodzene dirigent Tomáš Hanus žiadal, aby orchester dielo naštudoval aj odpremiéroval v rovnakom obsadení. To, čo sa pri vyťažení našich sólistov dá zvládnuť pri celkovo piatich predstaveniach Veci Makropulos počas sezóny, nemôže pri súčasných parametroch zvládnuť orchester. Druhý dirigent Ondrej Olos mohol počas tých pár dní, ktoré zostávali do premiéry, zalepiť najväčšie interpretačné diery a celý umelecký dojem sa zúžil na ono kocúrkovské motto „len aby sme v hanbe neostali.“

Príbeh opery začína vynájdením elixíru nesmrteľnosti. Alchymista Rudolfa II. pripravil elixír života. Ako prvá nápoj ochutnala alchymistova šestnásťročná dcéra, ktorá na následky takmer umrela, ale nakoniec sa vystrábila a skutočne prestala starnúť. Teraz blúdi po celej Európe a po tristo rokoch sa vracia do Prahy, aby našla recept na otcov elixír a získala novú dávku, ktorá jej život predĺži o ďalších 300 rokov. Ako slávna speváčka Emily Marty sa snaží ženskými hrami získať od svojich nápadníkov zapečatenú obálku s receptom. Nakoniec sa jej to podarí, no obálku spáli, lebo pochopí, že ľudská pominuteľnosť je nevyhnutná.

Operu v troch dejstvách ladil režisér Konwitschny ako komédiu. Šikovným spôsobom sa vyhol sentimentálnosti a melanchólii, ktoré témy nesmrteľnosti a ľudskej pominuteľnosti prinášajú. Javisko v podstate tvorili dve scény, ktoré sa vymenili po druhom dejstve. Úvod divákov vniesol do prostredia právnickej kancelárie so všetkým, čo k nej patrí – vysoké rady regálov so spismi, porozhadzované hárky papiera a veľký okrúhly stôl. Kusy nábytku sa postupne strácali; v treťom dejstve ich nahradili biele plachty po obvode javiska a na podlahe. V okamihu, keď si E.M. uvedomila svoju životnú vyprahnutosť, plachty zo stien spadli a odhalili celý javiskový priestor so zákulisím.

Kostýmovo sú postavy stvárnené podľa ich povahy. Zatiaľ čo seriózni starý Prus či Gregor nosia džentlmenské čierne obleky, pochabý tenorista Hauk-Šendorf má farebnejšiu kombináciu obleku. Najvýraznejšie sa prejavujú ľahké šaty Emily Marty v kombinácii s reflexne oranžovými topánkami a decentne načrtnutá nahota v úvode tretieho dejstva. Smrť tentokrát chodí v bielom. Konwitschny nevníma smrť ako tragédiu, ale ako prirodzenú súčasť ľudstva.

Tvorcovia rovnako veľmi dobre nechali vyniknúť herecké vlohy sólistov našej Opery. Hlavná predstaviteľka Linda Ballová v postave Emilie Marty túto premiéru jednoznačne zachránila od možného fiaska. Jej koketovanie bolo zmyselné, nechýbal jej ani čierny humor a záverečné precitnutie do citovosti. Po technickej stránke spievala dobre, jej hlas má nosnosť a dobré umelecké cítenie, akurát v nižších polohách ju trochu prehlušil orchester.

Štyria hlavní nápadníci Emilie Marty sa na pódiu objavovali takmer rovnako často ako hlavná predstaviteľka. Pavol Remenár ako Jaroslav Prus pôsobivo predviedol staršieho muža, ktorého láska sa premení v hnev. Jeho javiskový syn Janek (Ondrej Šaling) smeroval od lásky a vrtochu k bezútešnosti a samovražde. Obaja vo svojich partoch vystihli aj drobné interpretačné nuansy, ich hlasy sú príjemne farebné a obaja sú v najproduktívnejšom veku.

Menej sa darilo Ľudovítovi Ludhovi, ktorému správne podchytenie tónu niekoľkokrát ušlo a aj herecky čerpal z hĺbky svojich možností. Nečudo, veď jeho postava Alberta Gregora na záver zistí, že je pra-pra…vnukom Emilie Marty, ktorej vyznal lásku. Vynikajúcim herectvom potešil Ivan Ožvát ako pomätený tenorista Hauk-Šendorf, jeho herecký charakter sa v opernej komédii prejavuje naplno. Z vedľajších postáv zaslúženú pozornosť získava Katarína Flórová v postave Kristy. Momentálne členka Zboru SND je čoraz častejšie obsadzovaná do sólových rolí a snáď sa jej potenciál čoskoro prejaví aj vo veľkej postavy na javisku Opery.

Tu sa pozitívne zhodnotenie večera končí. Dvomi najväčšími nedostatkami boli orchester a samotní diváci (nie ich pričinením). Od chvíle, keď odstúpil Tomáš Hanus, mal jeho sekundant veľmi ťažkú úlohu dotiahnuť inštrumentálne prevedenie do konca. Za tých pár dní do preloženej premiéry ani najväčšia osobnosť nedokáže v orchestri zanechať svoj osobnostný vklad, Ondrej Olos preto počas večera pôsobil najmä doslova ako klampiar, ktorý lepil dokopy party. V mnohých z nich už Hanus zanechal svoj odtlačok, orchestru však chýbalo jeho dokonalé chápanie partitúry a občas to celé ušlo.

Povedzme to takto: ak je pravdou, že Olos skúšal veľmi málo s orchestrom SND predtým, ako sa stal hlavným dirigentom, tak za pár dní dosiahol vynikajúci výsledok. Odhalili sme našu veľkú slabinu: orchester je finančne poddimenzovaný, hráči nemajú dobré pracovné podmienky a nedokážeme mať orchester v tom istom obsadení počas skúšok a premiéry jedného diela. Vedenie SND sľubuje vyvodenie dôsledkov, zlepšenie prostredia a generačnú výmenu. Aj keby tieto zmeny nastali v najbližších dňoch, reálne výsledky sa dostavia až o mnoho mesiacov neskôr.

Druhým nedostatkom je samotný výber Veci Makropulos pre bratislavské publikum. Zodpovední si mali hneď na začiatku procesu položiť otázky: „Zvládneme pokoriť vysoko nastavenú latku?“, „Máme k dispozícii Petra Konwitschného a Tomáša Hanusa, dokážeme splniť ich podmienky?“. Odhliadnuc od technických parametrov a možností divadla sa ponúka nemenej dôležitá otázka: „Je toto dielo vhodné pre bratislavského diváka?“ Nuž, nie je. Slovenskí operní a klasickí poslucháči sú vo všeobecnosti konzervatívni a viac ich z Janáčkovej tvorby zaujme uvedenie Líšky Bystroušky či Její pastorkyně. Vec Makropulos je opernou alternatívou, ktorá by dokázala zaujať väčšinu iba vtedy, ak by bola dobre zvládnutá. V Janáčkovom zvláštnom diele dokážu zachytiť pravú esenciu iba hudobní odborníci – a takých na Slovensku mnoho nie je.

Ani vedenie SND s plánovaním opakovaní však nedáva divákom veľkú možnosť operu pochopiť. Napriek jej zložitému príbehu a mnohovrstvovej hudbe okrem premiéry sú dopredu naplánované iba štyri reprízy. Akoby už dopredu predstavitelia divadla opere predpovedali neúspech. Mnohí si tak po premiérovom večeri kladieme otázku: prečo sa púšťame do diela, na ktoré nemáme technické možnosti a vhodné publikum?

***

Hodnotenie autora: 60 %

Leoš Janáček: Vec Makropulos

6. november 2015, historická budova SND

Dirigent: Ondrej Olos
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Helmut Brade
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Bettina Bartz, Vladimír Zvara

Emilia Marty: Linda Ballová
Jaroslav Prus: Pavol Remenár
Janek, jeho syn: Ondrej Šaling
Albert Gregor: Ľudovít Ludha
Hauk-Šendorf: Ivan Ožvát
Dr. Kolenatý, advokát: Gustáv Beláček
Vítek, solicitátor: Jozef Kundlák
Krista, jeho dcéra: Katarína Flórová
Komorná: Jitka Sapara-Fischerová
Strojník: Juraj Peter
Upratovačka: Klaudia Račić Derner
Smrť: Marek Perička, Róbert Weber

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |