Po vlastnom boji s depresiou búra mýty o duševných ochoreniach. Aj človek, ktorý sa usmieva, môže trpieť
Dominika Bleščáková sa na svojom instagramovom profile venuje témam duševného zdravia a body positivity. Začala s tým po tom, čo si sama pred dvomi rokmi prešla depresiou a anorexiou. Dnes sa snaží búrať mýty o duševných ochoreniach, s ktorými sa sama bežne stretávala.
„Predstavte si, že si o vás všetci myslia, ako sa vám darí a už sa chystáte sa štátnice, a zrazu sa dozvedia, že ste na psychiatrii. Samozrejme, že potom prišli aj poznámky typu ‚Aká depresia? Veď tebe nič nebolo!‘ alebo ‚Anorexia? Nie si vôbec taká chudá‘,“ opisuje Dominika.
V rozhovore hovorí o tom, ako u nej prepukli psychické problémy, ako sa dobrovoľne nechala hospitalizovať na psychiatrii, čo jej najviac pomohlo aj ako sa od anorexie dostala k téme body positivity.
Na svojom instagramovom profile ste nedávno zverejnili niekoľko starších fotiek, na ktorých sa usmievate, a k tomu otázku „Ako podľa teba vyzerá človek v depresii?“ Fotografie vznikli v čase, keď ste boli hospitalizovaná na psychiatrii v Pezinku. Aj preto vám pred hospitalizáciou mnohí neverili, že môžete mať nejaký problém? Veď ste sa usmievali.
Nejde len o to, že vám vtedy iní neveria, že sa s vami niečo deje. Vy sami vynaložíte všetku silu na to, aby ste navonok pôsobili, že ste v poriadku. V mojom prípade lekári spätne zhodnotili, že som depresiou trpela už pol roka pred tým, ako mi ju diagnostikovali. Pol roka som s ňou dokázala fungovať tak, aby si to nikto nevšimol.
V tom čase som bola v rámci programu Erasmus na študijnom pobyte v Brne. Veľmi som tam trpela. Vždy, keď som bola sama, som len plakala a plakala. Už vtedy som mala problém chodiť medzi ľudí, prejavovala sa u mňa sociálna úzkosť, ale inak by to na mňa naozaj nikto nepovedal. Dokonca som si vtedy vytvorila vlastnú reláciu v školskej televízii.
Možno by bolo aj lepšie, keby psychický problém bolo na nás viac vidieť – možno by sme potom potrebnú pomoc dostali skôr. Kým som sama nemala depresiu, aj ja som si predstavovala človeka s depresiou ako v poslednom štádiu choroby, teda ktorý už len leží, plače a nedokáže robiť nič iné.
Keď dnes o tom píšem a hovorím, ozýva sa mi stále viac a viac ľudí, ktorí to mali alebo ešte aj majú podobné ako vtedy ja. Napríklad ženy, ktoré ešte v sebe nájdu silu nejako prejsť pracovným dňom, zvládnuť prácu aj sa postarať o deti, ale keď sú samy, vtedy sa u nich už naplno prejavia depresívne myšlienky a prežívanie.
Je to teda nejaká maska, ktorú si človek s depresiou nasadí, aby si to na ňom ostatní nevšimli?
