Nie, mlčať nie je zlato a ženy nepotrebujú počúvať, že je

Vo verejnom priestore sa nedávno zjavila myšlienka manželky ministra financií a predsedu OĽaNO Pavlíny Matovičovej, že žena sa nemusí do všetkého miešať a že niekedy je mlčanie zlato. Nie je na nej nič nové či originálne, je pomerne banálna a, žiaľ, asi by ani nemalo byť prekvapujúce, že ju vyslovila žena.

Na druhej strane takéto slová, v tomto prípade dokonca mienené ako „dobrá rada“ hlave štátu Zuzane Čaputovej (a tu sa nedá vyhnúť špekulácii, či by pani Matovičová radila mužovi v prezidentskom úrade, aby sa nemiešal do vecí), ukazujú, ako je stále zakorenená predstava, že ženy príliš veľa rozprávajú a vyjadrujú sa k veciam, ku ktorým by nemali. Dokonca ani vtedy nie, keď majú odbornosť, vysoké miesto v hierarchii či spoločenský rešpekt.

Dôležitá je aj ďalšia rovina – ženy už po stáročia dostávajú signály alebo aj menej subtílne formy odkazov, že bude lepšie, keď si svoje názory nechajú pre seba, a to hlavne tie, ktoré by sa nemuseli páčiť mužom.

Sú dokonca ženy, ktoré sa niekedy v puberte dozvedeli od iných žien, že sa im bude ľahšie prežívať a zrejme aj lepšie postupovať v pracovnom prostredí s dominantným mužským zastúpením, ak nebudú príliš „mudrovať“ alebo sa príliš presadzovať a nedajbože upozorňovať na chyby.

A hoci v mnohých firmách si už na to dávajú pozor, v dennej prevádzke či na menej formálnych stretnutiach sa stále vyskytujú situácie, keď sa ženy nedostanú k slovu alebo sa tak stane len vo veľmi obmedzenej forme.

Stereotyp a štatistika

Americká právnička Jayne Reardonová, ktorá strávila viac ako dvadsať rokov tým, že dohliadala na dodržiavanie profesionálnych štandardov a inkluzívnosti v rôznych justičných inštitúciách – od advokátskych komôr až po Najvyšší súd štátu Illinois, lakonicky hovorí: jedna vec sú stereotypy, druhá štatistiky.

Podľa nej je situácia úplne jasná: o ženách