Denník N

Prečo Gomezovie deti v škole neposlúchajú? Ako jedenásťčlenná rodina z Donbasu našla bezpečný domov v Limbachu

Naďa a Vasyľ s deťmi. Foto N - Vladimír Šimíček
Naďa a Vasyľ s deťmi. Foto N – Vladimír Šimíček

„Charašó,“ odpovedá čiernooké dievčatko, keď mu Lucia už tretíkrát vysvetľuje, že sa mu teraz nemôže venovať, lebo sa rozpráva so mnou.

Vzápätí je dievčatko znova pri nás a ťahá Luciu za ruku. „Miláčik, pozri sa mi do očí a počúvaj. Naozaj to myslím vážne. Potrebujeme sa ešte chvíľu porozprávať,“ opakuje trpezlivo, ale pevne Lucia.

Ako mi vysvetľuje, toto dievčatko potrebuje stále skúšať hranice, hlavne za prítomnosti cudzích ľudí. Uvedomujem si, že mám nutkanie poľutovať ho za to, že mu nevenujeme svoju pozornosť a namiesto toho robíme rozhovor. Lucia mi však vysvetľuje, že ľútosť by nezabrala – dieťa potrebuje pevné a láskavé hranice.

A toto navyše nie je celkom bežné dieťa. Rovnako ako jeho sedem súrodencov.

Pred tromi mesiacmi spolu s mamou a otcom utiekli z Donbasu a dnes žijú v Limbachu. Lucia Gomez tu vedie živú škôlku, kde veľká ukrajinská rodina našla bezpečné útočisko.

Máme dievčatká, museli sme odísť

Naďa a Vasyľ sú profesionálni rodičia. Okrem svojich štyroch detí majú aj osem ďalších, ktoré sú im zverené. Žijú v mestečku Družkivka v Donbase, ktoré leží len 60 kilometrov od Donecka, centra separatistickej Doneckej ľudovej republiky.

Vasyľ a Naďa. Foto N – Vladimír Šimíček

Vojna prišla k ich dverám už druhýkrát. Naďa si ešte dobre pamätá, ako v roku 2014 ich mesto dočasne obsadili separatisti. „Boli veľmi drsní. Išli sme autom k babičke, ktorá býva v inej časti, a keď sme prechádzali cez ich kontrolné stanovištia, celý čas na nás mierili automatom, aj keď sme mali plné auto detí,“ opisuje Naďa po rusky. Ruština je ich rodný jazyk, po ukrajinsky hovoria s ťažkosťami.

Keď im 24. februára tohto roka mobilná aplikácia ohlásila hrozbu vzdušných náletov, nebolo to pre nich nič zásadne nové. „U nás v Donbase vojna trvá už osem rokov. Sme na to zvyknutí,“ hovorí Vasyľ.

Na druhý deň mali odviezť šesť detí do Kyjiva – na dlho plánovaný mesačný pobyt v detskom tábore Artek. Naďa tam išla s deťmi vlakom. „Na stanici sme videli, že sa presúva obrovské množstvo vojenskej techniky,“ spomína.

Nikto z nich však nečakal, že Kyjivská oblasť bude tak silno zasiahnutá vojnou. O pár dní už bolo jasné, že deti v tábore nie sú v bezpečí, celý tábor sa tak presťahoval na západnú Ukrajinu.

„Na druhý deň miesto, kde boli deti dovtedy ubytované, čiastočne zbombardovali,“ hovorí Vasyľ.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Vojna na Ukrajine

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie