Máme opäť tri bezpečnostné problémy: Rusko, Rusko a Rusko, vraví fínsky politológ

Profesor v oblasti medzinárodných vzťahov Teivo Teivainen z Helsinskej univerzity je vo Fínsku známou tvárou, ktorá sa obzvlášť v poslednej dobe často objavuje na televíznych obrazovkách, kde komentuje súčasné svetové dianie. Fíni sa Ruska obávajú, ale nepanikária, približuje v rozhovore pre Deník N.

V rozhovore sa okrem iného pýtame: 

• ako sa vo fínskej mentalite prejavuje susedstvo s najväčšou krajinou sveta, ktorá tento rok rozpútala ďalšiu vojnu na Ukrajine;
• či sa zmenil vzťah Fínov k Rusom;
• aký dopad na Fínsko malo prerušenie dodávok ruského plynu;
• či by Fíni boli ochotní brániť svoju krajinu rovnako odhodlane ako Ukrajinci.

Ako sa Fínsko zmenilo za posledné tri mesiace od začiatku nového ruského útoku na Ukrajinu? 

Nevidel som dosť komparatívnych štúdií, ale Fínsko je pravdepodobne jednou z krajín, ktoré sa po 24. februári 2022 zmenili najviac. Zmenili sa dve spolu súvisiace veci: vnímanie Ruska ako hrozby a podpora členstva v NATO.

Ani nie tak pre širokú verejnosť, ale pre vrcholných politikov tu dlhodobo existovala takzvaná „možnosť NATO“. Tá spočívala v tom, že síce neplánujeme stať sa členom Aliancie, ľudia to nepodporujú, verejná mienka je proti a možno to ani nie je rozumné…, ale chceme mať tú možnosť vstúpiť pre prípad situácie, keď to bude nutné. A množným číslom mám na mysli politické vedenie štátu.

Keď koncom vlaňajšieho roku začali ruskí lídri vyhlasovať, že NATO by sa nemalo ďalej rozširovať, explicitne tým tiež povedali, že krajina ako Fínsko by sa členom Aliancie stať nemala. Vnímali sme to tak, že Rusko žiada, aby suverenita Fínska nebola rešpektovaná. Tam sa začala zmena prístupu k Rusku a členstvu v NATO.

A potom už to šlo veľmi rýchlo. Skôr činila verejná podpora členstva asi 20 percent, po invázii postupne 45 a 55 percent a teraz je na úrovni 75 percent.

Videli sme to aj v parlamente, kde väčšina bola predtým jasne proti. A konečné hlasovanie malo výsledok 188 za a osem proti, teda asi 96 percent prítomných zákonodarcov bolo za. Niekedy sa hlasovanie, ktoré sa skončí pomerom 62:38, považuje za drvivé víťazstvo. Toto rozhodnutie je však tak blízko konsenzu, ako sa len dá dostať. A hlasy proti zároveň ukazujú, že nejde o diktatúru, kde sa musí hlasovať jednomyseľne.

Obávajú sa Fíni Ruska? 

Áno. Je fér povedať áno, pretože to tak vždy bolo a dnes je to ešte viac. Existujú prieskumy verejnej mienky o tom, čo Fíni považujú za hrozby, a ich výsledky sa tiež dramaticky zmenili. Pokiaľ ma pamäť neklame, vlani Rusko za hrozbu považovali štyri percentá populácie. A zrazu po začiatku vojny to bolo 74 percent. Nie je reč o zdvojnásobení, nárast je niekoľkonásobný.

Keď ruský prezident Vladimir Putin i minister zahraničia Sergej Lavrov povedali, že nepôjde o nič veľké a vstup Fínska a Švédska do NATO by na rozdiel od iných, nižšie postavených ruských politikov tolerovali, situácia sa trochu upokojila.

A s podporou Borisa Johnsona, Joea Bidena a ďalších európskych krajín by sa dalo povedať, že Fínsko už je tak napoly v NATO a má článok 5 na dosah (táto časť zmluvy hovorí, že ozbrojený útok proti jednej alebo viac z členských krajín v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým – pozn. red.), čo považujeme za veľkú vec. Ale nervozita bola pred mesiacom asi väčšia než teraz.

Kde sa vo Fínoch berie také fyzické i psychické odhodlanie a húževnatosť?

Nepopieram, že to tak je, ale o fínskej pripravenosti existuje tiež určitý mýtus. Áno, Fínsko sa na obranu proti ruskej agresii pripravovalo desiatky rokov. Je pravda, že voči veľkosti populácie má krajina veľmi početné jednotky (až 900-tisíc ľudí v populácii 5,5 milióna obyvateľov – pozn. red.). Armáda tu tiež hrá asi dôležitejšiu rolu, než by väčšina Fínov bola ochotná za bežnej situácie uznať.

Piesne, ktoré sa tu spievajú v školách, by v iných krajinách boli zrejme škandálne. Francúzsko, samozrejme, má Marseillaisu (francúzska hymna, ktorá okrem iného vyzýva deti vlasti do zbrane – pozn. red.), ale tu aj malé deti musia spievať o tom, že budú s radosťou prechádzať okolo zakrvavených ostatkov tiel svojich otcov a v prípade nutnosti sa obetujú.

Aj v iných krajinách sa spieva o zabíjaní nepriateľov, ale tu deti pred vlajkou s kresťanským symbolom spievajú o tom, ako sa samy nechajú zabiť. Ak by sme niečo podobné videli niekde v oblasti východného Stredomoria, považovali by sme to za škandálne fundamentálne vymývanie detských hláv.

Vo Fínsku je to tradícia a navyše príprava pre dopad vojny. Idea pripravenosti na konflikt je vo fínskej spoločnosti zakorenená dlhodobo.

To, čo sa však skôr spochybňovalo, sa po 24. februári zmenilo a objavili sa argumenty: pozrite, práve preto udržiavame takú silnú armádu a nakupujeme drahé stíhačky od Spojených štátov kompatibilné so silami NATO. A ľudia sú na to teraz hrdí.

Ale chcel by som podotknúť, že keď sa začala pandémia covidu, tiež sa hovorilo, ako je Fínsko na všetko pripravené a že máme dostatok všetkých materiálov. Potom vyšlo najavo, že krajina má zásoby rúšok na jeden deň, a z fínskej pripravenosti sa stal tak trochu mýtus.

Keď sa však aj v zahraničných médiách začalo písať o tom, ako Rusko zhromažďuje jednotky pri hraniciach, chystá sa zaútočiť a Fínsko panikári, miestni to brali s humorom. Reagovali, že jediná panika prepuká cez víkend, keď sa blíži deviata hodina večer – neskôr sa už v obchodoch nedá kúpiť pivo. Taká panika sa tu objavuje každý týždeň.

Inak sú však Fíni pokojní, niekedy až prehnane. Ľudia vo verejných funkciách si zvykli, že čokoľvek povedia, musí byť v súlade s národnými záujmami. Takže aj keby niekedy panika vybuchla, aj tak budú musieť povedať, že žiadna neexistuje. Inak však väčšina Fínov nervózna nie je.

Niečo podobné som zaznamenal, keď ma sami Fíni uisťovali, že panika, o ktorej sa písalo, neexistuje. Hovorili mi: Sledujeme v uliciach hokej, popíjame pivo – takto vyzerá panika? 

Samozrejme, existujú však aj opačné prípady. V 80. rokoch sa hovorilo o tabletách pre prípad jadrovej vojny a naraz vo všetkých lekárňach došli. I keď sa teraz nedá hovoriť o panike, vláda občanov upozorňuje, aby mali dostatok vody a ďalších základných potrieb.

Hrá vo fínskej národnej identite naďalej rolu história? Je zimná vojna stále ústredným motívom, ktorý sa v kontexte ruskej agresie na Ukrajine vracia? 

Áno, je to významná téma. Samozrejme, sa to líši, ale útok Ruska z 24. februára bol vnímaný v súvislosti s fínskou históriou a zároveň aj s možnosťou budúcnosti Fínska. Zimná vojna hrá vo vnímaní ľudí dôležitú rolu a je príčinou fínskej entuziastickej podpory a rozsiahlej solidarity s Ukrajinou.

Solidaritu i súcit s Ukrajinou som vo Fínsku vnímal na podobnej úrovni ako napríklad v Českej republike, ktorá má obdobnú historickú skúsenosť. 

Nedomnievali sa Rusi, keď vyrazili dobyť Kyjiv, že to budú mať rovnako ľahké ako v roku 1968 v Prahe?

Nedávno vznikla medzinárodná štúdia o tom, koho ľudia vinia z vojny na Ukrajine. Či je to chyba Ruska, Ukrajiny alebo nikoho. Fínsko bolo ďaleko najvyššie, čo sa týka podielu odpovedí, že vojnu zavinilo Rusko. Bodka, bez pochybností. (Na opačnom konci je napríklad Slovensko: 44,1 % Slovákov si myslí, že za vojnu na Ukrajine môžu USA a NATO, iba 34,7 % viní Rusko, pozn. red.)

Emócie hrajú rolu, ale je tu aj istá podobnosť v tom, že väčšia krajina napadne menšiu, zaberie jej územie a útočník je navyše presvedčený, ako je tá cieľová krajina rozdelená. To platilo aj v prípade fínskej občianskej vojny medzi červenými a bielymi (v roku 1918; fínskych „červených“, teda sociálnych demokratov, podporoval ZSSR, „bielych“ konzervatívcov Nemecké cisárstvo – pozn. red.).

Nakoniec sa však voči prekvapenému agresorovi prejavila väčšia jednota, než čakal. Mylné očakávanie sa ukázalo aj v prípade snahy o dobytie Kyjiva. A vzhľadom na to, že história a budúcnosť spolu súvisia, tak sa po ruskom vpáde na Ukrajinu objavili úvahy, čo bude ďalším cieľom. Fínsko, samozrejme, nie je Ukrajina, ale analógia sa ponúka.

Fínsko taktiež nie je členom NATO a zdieľa s Ruskom asi 1340 kilometrov dlhú hranicu. 

Na to existuje ešte ďalšia analógia. Zimná vojna prepukla v roku 1939 nejaký čas po tom, čo prestala existovať ruská cárska ríša. Sovietsky zväz sa neskôr snažil získať niektoré jej súčasti späť. Pred 30 rokmi sa rozpadol aj Sovietsky zväz a teraz sa zdá, ako by Rusko chcelo niektoré straty prinavrátiť. Je to ale len jedna z interpretácií zimnej vojny vo vzťahu k dnešku.

Až do tohto roku bola zimná vojna symbolom pacifistov, ľavice, protivojnových politikov. Používali argument, že niečo je „výsledkom premýšľania ako za čias zimnej vojny,“ bol to zamietavý, až pohŕdavý výraz pre ľudí zaseknutých v minulosti. Teraz už však tento prístup zosmiešňuje zase trochu menej ľudí.

Historická pamäť vo Fínsku navyše rozlišuje zimnú vojnu a takzvanú pokračovaciu vojnu. Tá už tak heroicky vnímaná nie je, pretože to už Fínsko bolo de facto vojenským spojencom nacistického Nemecka. Oproti tomu zimná vojna je pekným príbehom o tom, ako sme sa bránili útoku.

Zimná vojna teda zapadá do pozitívneho rámcovania fínskej histórie? 

Presne tak, je to pozitívny naratív. A naďalej je dôležitý, súvisí s mentalitou aj politickými kalkuláciami. Vo Fínsku je veľkou bezpečnostnou otázkou hrozba ruského útoku a neistota, či nám v takom prípade niekto pomôže.

Sanna Marinová, súčasná premiérka, sa bez akéhokoľvek predchádzajúceho ohlásenia nedávno objavila na Ukrajine. Keby to Fínsko potrebovalo, ľudia začnú premýšľať: keď bola Ukrajina v núdzi a volala po zahraničnej pomoci, ako sa zachovalo Fínsko?

🇫🇮🤝🇺🇦

PM @MarinSanna emphasised in Kyiv that Finland and the international community at large condemn Russia’s war of aggression against Ukraine

PM stressed the need to increase support for Ukraine while continuing to ramp up sanctions against Russia.#WeStandWithUkraine pic.twitter.com/lnAQ1mr8yn

— Finnish Government (@FinGovernment) May 26, 2022

Pokiaľ by sa prejavil prezieravý prístup voči Slovanom z juhu, ktorí nás nezaujímajú, mohlo by sa nám v budúcnosti vypomstiť, že sme neboli dostatočne solidárni.

Je to motivácia naviac pre fínskych lídrov, aby dali najavo solidaritu, ktorú si potom svet zapamätá, ak by v budúcnosti došlo k agresii voči Fínsku. Mali by sme pomôcť Fínsku, pretože Fínsko pomáhalo Ukrajine. Ale, samozrejme, je otázka, do akej miery taká symbolická podpora hrá rolu.

Negatívne nálady voči Rusku sú teraz najsilnejšie

Spomenuli ste dôležitý vplyv zimnej vojny; ako by ste v tomto kontexte opísali fínsku mentalitu alebo národnú identitu? Ako Fíni vnímajú, že susedia s najväčšou krajinou na svete, ktorá s iným svojím menším susedom nedávno rozpútala vojnu? Odráža sa to nejako v mentalite Fínov? 

Áno, je to jej súčasťou. Fínska národná identita sa, samozrejme, vyvinula z nezávislosti na ruskej ríši.

Čítal som nedávno zaujímavú knihu, kde vplyvní ľudia minulého storočia opisovali, ako v 20. alebo 30. rokoch vnímali Rusko. Boli to pravicoví nacionalisti, ale toto by som považoval za ľavicové nacionalistické protikoloniálne postoje v štýle Jeana-Paula Sartra: Musíte sa svojho kolonizátora naučiť nenávidieť.

Vo Fínsku to platí voči Rusku. Fínska nezávislosť má protikoloniálnu dimenziu, istú naučenú nenávisť voči Rusku. Dôležitá súčasť elít takto zmýšľala, všetko sa však zmenilo v 50. rokoch, keď sa oficiálnym diskurzom stalo priateľstvo a spolupráca (za vlády fínskych prezidentov Paasikiviho a Kekkonena sa fínsko-sovietske vzťahy stabilizovali a bola podpísaná Dohoda o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci – pozn. red.).

Teraz mnoho ľudí zmýšľa tak, že od zimnej vojny uplynulo už mnoho dekád a že pre preklamované priateľstvo a spoluprácu akoby nebolo možné o ruskej hrozbe hovoriť. Niekedy uvažujú v skratke tak, že dlhý čas nemohli hovoriť otvorene, ale teraz môžu prehlásiť, že Rusov nenávidia. Teraz to zjednodušujem, ale objavuje sa tu táto čierno-biela logika.

Predtým tu bol veľmi rozšírený pocit, že o Rusku sa dá negatívne hovoriť len v opitosti a niekde ďaleko od ľudí, kde to nikto nebude počuť. Predstavujem si, že to takto mohlo byť skôr aj v Československu. Niekomu by sa do istej miery mohlo zdať, že sme boli podobným satelitom. Pritom my sme mali len tieto mentálne limity. A tak ďaleko to tu nikdy nezašlo, nikdy nehrozilo fyzické násilie.

V súčasnosti sa teda tieto negatívne pocity voči Rusku prejavujú otvorenejšie?

Negatívne nálady sú teraz pravdepodobne vôbec najsilnejšie. A to ako v populácii všeobecne, tak aj medzi politikmi. Prezident republiky Sauli Niinistö vždy vedel obratne hovoriť o NATO i Rusku tak, aby udržiaval dobré vzťahy so všetkými bez toho, aby bol vnímaný ako srdečne proruský.

Nedávno však tento jeho prístup prešiel premenou, keď sa ho zahraničná tlač pýtala na zmenu fínskeho postoja voči členstvu v NATO a na to, ako by toto interpretoval Putinovi – pretože bol známy ako líder, ktorý s Putinom hovorí často. Niinistö odpovedal, že by mu povedal, že je to Putinova chyba.

Pritom ešte cez víkend pred podaním prihlášky do NATO Niinistö s Putinom telefonoval. A do tej doby sa objavovalo množstvo špekulácií, ako Rusko zareaguje. Kyberneticky? Hybridne? Nikto ani nečakal, že by mohol prísť vojenský útok.

Pár dní po telefonáte Putin vyhlásil, že členstvo Fínska v NATO preňho nie je zásadný problém. Neviem, akú rolu v tom Niinistö hral, no vo Fínsku je dlhodobo veľmi populárnou postavou. Podporovali ho odporcovia integrácie v NATO, pretože vyhlasoval, že preňho členstvo nie je aktuálna téma. Zároveň je však dobrým prezidentom aj pre priaznivcov Aliancie, pretože niekde hlboko v srdci vedeli, že je jedným z nás.

Predstavme si, že by Rusko teraz malo silu a kapacitu na útok na Fínsko. Dal by sa očakávať podobne silný odpor ako na Ukrajine? Boli by Fíni ochotní ísť do vojny a brániť svoju krajinu ako Ukrajinci? 

Myslím si, že áno. Verím, že by to tak bolo. Viera v obranu vlasti vždy bola vo Fínsku podľa výskumov verejnej mienky relatívne vysoká a od začiatku vojny je ešte vyššia. Na druhej strane sa objavili aj prípady opustenia aktívnych záloh.

Zaznamenal som, že kedykoľvek vzrastie napätie, určitý počet Fínov armádu pravidelne opúšťa. 

Áno, presne to som mal na mysli. Ale celkový armádny entuziazmus je v krajine pomerne vysoký.

Aká zásadná je preto povinná vojenská služba, ktorú musia muži vo Fínsku absolvovať. Krajina má navyše vysoký podiel rezervistov voči veľkosti populácie. 

Samozrejme, hrá rolu ako v zmysle sprostredkovania základných schopností na obranu národa, tak aj v tom, že vojenský výcvik je tiež vojenskou indoktrináciou. Ľudia strávia mnoho času v atmosfére vtĺkania dôležitosti obrany krajiny do hlavy.

Občas zaznievajú názory, že rozšírenie NATO do strednej Európy Rusku vadilo a že ho to vyprovokovalo. Nie je namieste sa v prípade Fínska obávať niečoho podobného? Nezvýši to napätie ešte viac?

Áno, prezident Niinistö i ďalší otvorene priznali, že rozhodnutie pripojiť sa k NATO napätie zvýši a že je to riskantné. Logika podporovateľov členstva stojí na tom, že len čo bude existovať ochrana v rámci článku 5, riziko opadne. Takže najriskantnejšie je obdobie medzitým.

Áno, bola tu nervozita. Ale toto je vo Fínsku dlhodobo ústredná zahraničnopolitická debata. Už skôr zaznievali otázky, čo to znamená pre bezpečnosť krajiny a či to Rusko vyprovokuje. A, samozrejme, väčšina Fínov hovorí, že to Rusko vyprovokuje.

Bol by to však väčší bezpečnostný risk? Vojna skrátka preklopila verejnú mienku na druhú stranu. Ale znamená to, že by Rusko pre rozšírenie NATO malo mať nejaké morálne alebo politicky akceptovateľné dôvody pre svoje súčasné činy? To sú odlišné veci.

Expanzia NATO je proruský argument, ktorý tvrdí, že Rusko sa len bráni. Aj keby to Rusko mohlo vnímať ako hrozbu, obhájiť tým útok na Ukrajinu sa nedá. Je to podobné ako s nosením krátkej sukne – je to provokácia? Aj o tom sa vedú debaty, čia je to chyba. Je to analógia, ale nie úplne nepresná.

V Deníku N sme mali na jar rozhovor s americkou historičkou Mary Sarotteovou, ktorá argumentovala, že problémom nebolo samotné rozšírenie NATO, ale spôsob, akým k nemu došlo. 

Chápem ten argument, ale nedokážem to od seba analyticky oddeliť.

Nepanovala vo Fínsku obava, že s hokejovými majstrovstvami, ktoré sa konali v čase podania prihlášky do NATO a z ktorých boli Rusko a Bielorusko pre vojnu na Ukrajine vylúčené, môže prísť nejaká ruská reakcia alebo provokácia? 

Je to dobrý postreh a som si istý, že otázka bezpečnosti sa v súvislosti s turnajom určite riešila viac než inokedy. Ale nedokážem si predstaviť situáciu, že by hokejový turnaj bol taký dôležitý, aby sa preň odkladala prihláška do NATO.

Úprimne som tie majstrovstvá nesledoval, myslím si, že obavy mohli existovať, ale nedokážem povedať viac. V Česku aj vo Fínsku si radi myslíme, že tento turnaj zaujíma celý svet, ale napríklad s futbalovými majstrovstvami sveta sa nedá porovnávať. Pozornosť zvyšku sveta tak nie je veľká a niektorí najlepší hráči na tom turnaji ani neštartujú.

Pred niekoľkými týždňami, ešte v priebehu majstrovstiev, oznámilo Rusko prerušenie dodávok plynu do Fínska. Počítalo sa s tým? Ako veľmi to na Fínsko dopadlo?

Fínska závislosť na Rusku sa počíta na jednotky percent, v posledných dekádach je relatívne nízka. Krajina ju postupne znižovala a v tomto zmysle sa dá povedať, že sa s tým počítalo. Takže to nebolo nijako zásadné. Ale na druhej strane, aj keby to zásadné bolo a bolo by to bolestivé, ideovou sankciou je, že majú byť bolestivé predovšetkým voči tomu, na koho sú mierené.

A čo sa týka závislosti na Rusku, súvisí s tým tiež zelená transformácia energetiky a toto môže byť spúšťačom. Aj pravicový politik ako Jussi Halla-aho (bývalý predseda pravicovej strany Praví Fíni), ktorý vedie parlamentný zahraničný výbor a pre ktorého je všetko zelené popri migrantoch najväčšie zlo, vyhlásil, že pokiaľ sankcie voči Rusku povedú k zelenej transformácii, tak nech. A ani toto prerušenie dodávok žiadnu paniku nespôsobilo.

Nebolo to aj tým, že má Fínsko pripravené dostatočné zásoby? 

Predovšetkým pomáha prichádzajúce leto, teraz sa nenaplnia scenáre mrznúcich ľudí.

Tri problémy Fínska

Ako by Rusko mohlo využiť odmietavý turecký postoj voči fínskemu a švédskemu členstvu? 

Nevieme s istotou ako, ale komplikácia je to určite, pretože celý proces už pre Turecko nabral meškanie. Ale je náročné čokoľvek predpovedať. Keby sa Fínsko a Švédsko pripojili k NATO, posilnilo by to severné krídlo demokratických krajín, ktorým záleží na ľudských právach. Tieto postoje by v NATO určite posilnili. A zvlášť v prípade otázky Turecka.

Fínska ľavica obvykle tvrdí, že im NATO nie je sympatické, že zahraničná politika USA a Turecka je zvrátená, že Alianciu naozaj nemajú radi. Ale Putin im teraz nedáva na výber, takže sú za členstvo. Rusko im pripomenulo, že nebezpečie existuje, teda článok 5 dáva zmysel, hoci nemusíte mať radi všetky členské krajiny.

Fínom vyhovuje, že každá  krajina vo vnútri NATO môže mať svoj vlastný, suverénny hlas. Toto veto teraz však Turecko paradoxne voči Fínsku uplatňuje ako páku. Nie som odborník na Turecko, ale domnievam sa, že pripravuje veľkú ofenzívu v severnej Sýrii a pripravuje si pôdu na zmiernenie možnej fínskej a švédskej kritiky. Že už potom nebudeme za zlého policajta, keď s Tureckom dosiahneme dohodu ohľadom členstva. Ale to sú špekulácie. Pre Turecko to môže byť každopádne vhodný moment na útok, keď Rusko má jednotky inde.

Rozdiel medzi Fínskom a zvyškom strednej alebo južnej Európy je tiež v postojoch politických strán voči Rusku, pretože tie fínske na pravici i na ľavici boli voči Rusku kritickejšie než ich názorové protipóly v Európskom parlamente.

Na oboch stranách spektra je v Európe viac porozumenia ruským činom než v rovnako názorovo orientovaných stranách vo Fínsku. A trochu podobné je to aj voči Číne.

Fínska ľavica napríklad bola veľmi proti NATO, ale aj proti Putinovi. Pravica, aj tá extrémna, musela svoje pozície prepnúť trochu viac. Skôr tam bolo pomerne zrejmé porozumenie Rusku, došlo však k výmene ľudí vo vedení a ich hlas je teraz jednotnejší so zvyškom strán.

Ako sa za posledné mesiace zmenil vzťah Fínov k Rusom? Nazvali by ste to nedôverou, nenávisťou, nezáujmom, strachom alebo úplne inak?

Má to mnoho dimenzií. Na jednej strane je potrebné rozlišovať medzi ruskou vládou a ruskými ľuďmi – teda že nenávisť mieri na Putina, nie na bežných Rusov. Potom sa však začali objavovať štúdie s výsledkom, že vojna má v Rusku pomerne vysokú podporu, ktoré zverejnilo do istej miery nezávislé Levadovo centrum.

Takže na jednej strane nenávisť voči Rusom vo Fínsku existuje, určite je väčšia než predtým. Častejšie sa používajú pejoratívne označenia (vo fínčine Ryssä, bežné označenie pre Rusko je Venäjä – pozn. red.) a objavujú sa aj verejne na sociálnych sieťach, čo bolo predtým totálne tabu. A to nehovorím iba o nejakých obskúrnych užívateľoch, ale napríklad aj o spoločnostiach, politikoch alebo ľuďoch z armády.

Na druhej strane, a to predovšetkým teraz po rozhodnutí o členstve v NATO, niektorí politici hovoria, že po tom, čo sme tento krok učinili, je opäť dôležité nadviazať dobré vzťahy s Ruskom.

Dokážem si však predstaviť, že mnoho Ukrajincov by nesúhlasilo s názorom, že je potrebné viniť iba a len Kremeľ. Že svoj podiel viny na vojne má aj mlčiaca väčšina tolerujúca Putinovu vládu.

Toto zosilnelo práve po zverejnení prieskumov Levady, ten argument sa tu tiež objavuje.

V minulosti, pred niekoľkými dekádami, sa hovorilo, že Fínsko má tri bezpečnostné problémy: Rusko, Rusko a Rusko. A pomerne často to zaznieva aj dnes.