Denník N

Komunistický režim bol založený na lži a strachu – musel, vraví Ivan Mačura

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Doplnené 11. 11. – Od Nežnej revolúcie očakával predovšetkým spravodlivé potrestanie vinníkov zodpovedných za zločiny počas komunistickej diktatúry. Spoluprácu s komunistami po novembri ’89 nepokladal za nevyhnutnú, naopak, snažil sa presadzovať dôslednú deboľševizáciu.

Ivan Mačura sa narodil pár mesiacov po vypuknutí druhej svetovej vojny v Bratislave. Napriek mladému veku má dodnes v pamäti posledné mesiace vojnového konfliktu. Obyvatelia hlavného mesta vojnového slovenského štátu (1939 – 1945) až do roku 1944, s výnimkou tragického osudu slovenských Židov a Rómov, nepocítili na vlastnej koži ničivé následky vojnových udalostí.

Dlhý čas žili v ilúzii, že im nejakým zázračným spôsobom uniknú. Od roku 1943 si síce museli zvykať na nepravidelné letecké poplachy pri stále sa množiacich náletoch spojeneckých bombardérov, ale skutočný šok zažili až 16. júna 1944. Bombardovanie mesta za sebou zanechalo takmer 200 obetí, značné materiálne škody, no hlavne to zatriaslo vedomím obyvateľov.

Malý Ivan nemal v čase spomínaného náletu ani päť rokov, ale dodnes má v pamäti horiacu budovu rafinérie Apollo. Od druhej polovice roku 1944 už bratislavské rodiny zakúsili nocovanie v krytoch a pivniciach, evakuáciu pred blížiacim sa frontom i všadeprítomnú atmosféru strachu súvisiacu so stupňujúcim sa zatýkaním politicky nepohodlných občanov.

Rovnakú skúsenosť, no v oveľa masovejšom meradle zažili znova o pár rokov neskôr, keď sa moci v obnovenom Československu ujala ďalšia totalitná diktatúra.

Otec vo väzení, matku preložili do závodov

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!  Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Najťažšou skúškou prešla rodina Mačurovcov v čase upevňovania komunistickej diktatúry. Ivan si na to spomína: „V noci prišli eštebáci a zatkli môjho otca. Dôvod bol jednoduchý. Raz došiel otcov kamarát, ktorý u nás prenocoval a na druhý deň chcel prekročiť štátnu hranicu na Morave. To bolo v roku 1951 možné iba s veľkými ťažkosťami. Preto ho chytili, potom mlátili, až sa napokon priznal, že noc predtým u nás prespal. A to bol jeden z dôvodov, prečo zatkli môjho otca.“

Zakrátko prišlo aj na jeho matku, ktorú preložili z administratívnej pozície do neďalekých závodov. V tom čase sa musela starať o malé deti, pretože ešte za vojny Ivanovi pribudli dvaja súrodenci: brat Miloš a sestra Danka. Neskôr, po otcovom zatknutí, pribudol do rodiny ďalší brat Pavol.

Ivan, vtedy dvanásťročný, pomáhal mame, ako mohol. Keďže tá bola od šiestej ráno a počas celého školského vyučovania v zamestnaní, Ivan každé ráno vyprevádzal do školy a do jaslí svojich mladších súrodencov. Navyše, peňazí nebolo nazvyš: „Keďže sme nemali peniaze, tak som chodieval cez sobotu a nedeľu robiť. A jedinou cestou, ako si zarobiť peniaze v hotovosti, bola práca s uhlím. Bratislava potrebovala každý deň vyložiť tridsať vagónov uhlia, pretože kotolne na plyn vtedy neexistovali. Takže keď bolo desať hodín večer, došiel som k otvorenému vagónu, dali mi lopatu a okolo mňa boli štyri vlečky, na ktoré som za noc vyhádzal celý vagón. A takých ako ja, no hlavne starších, tam bolo viac a spolu sme vyložili celý vlak.“

Ivan Mačura. Foto - Post Bellum
Ivan Mačura. Foto – Post Bellum

Úspešný napriek náročnému dospievaniu

Popri „nočných brigádach“ a starostlivosti o domácnosť zvládal Ivan aj školu, hoci treba povedať, že sa to odrazilo na jeho študijných výsledkoch. Napriek tomu však dokončil základnú a v roku 1956 aj strednú školu.

V tom čase Ivanovho otca prepustili na slobodu, verejnosť sa dozvedela o Stalinových zločinoch a v Československu nastalo prvé, no krátke uvoľnenie boľševicko-komunistického režimu. Ivana prijali na Fakultu telovýchovy a športu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a telesná výchova, ktorú dokončil ako dvadsaťjedenročný.

Krátko nato sa oženil a spolu s manželkou sa presťahovali do Nitry, kde si obaja našli zamestnanie na Pedagogickej fakulte.

Do pekla, však ja nie som komunista!

Vo všeobecne uvoľnenej atmosfére roku 1968 sa Ivan Mačura aktívne zapojil do verejného života a v Nitre založil Klub angažovaných nestraníkov. Samozrejme, existencia tohto hnutia nemala dlhšie trvanie ako pár mesiacov pre vstup „spojeneckých“ vojsk do Československa. Preto nitriansku rezolúciu, ktorá vyjadrovala nesúhlas s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, zostavoval aj s miestnym funkcionárom OV KSS a zároveň dekanom Pedagogickej fakulty Jozefom Pastierom.

Sám o tom hovorí: „Mnohí miestni komunisti boli pobúrení vpádom cudzích vojsk, mnohí proti tomu protestovali a zhodovali sa s uznesením predsedníctva ÚV KSČ z prvých dní okupácie. Jozef Pastier išiel s nami na Malantu, kde bolo veliteľstvo ruských vojsk. Bolo tam asi päťsto vojakov, z ktorých väčšina ani nevedela, v akej krajine sa nachádzajú. Na veliteľstve sme odovzdali protestný list OV KSS, no ja som si vtedy hovoril: Do pekla, však ja nie som komunista! Ale v tomto sme sa všetci zhodovali. Potom však týchto komunistov v roku 1969 vylúčili zo strany a povyhadzovali zo zamestnania.“

Počiatky normalizácie: Čo hovoríte na vstup vojsk na naše územie?

„V roku 1970 začali previerky všetkých dospelých ľudí v Československu. Bolo nás niekoľko miliónov a uskutočnili sa v priebehu jedného roka. Na previerkach sa pýtali jednu kľúčovú otázku: ,Čo hovoríte na vstup vojsk na naše územie? Kto súhlasil s nepriateľským vpádom, mohol ísť, no mnohí (napríklad veriaci) vzdorovali. Ale tam sa lámali charaktery, pretože aj tí, čo sa podvolili, no vnútorne boli proti, niesli túto dilemu so sebou celý život. Kto odporoval, vyhodili ho zo zamestnania bez problémov. U nás v škole bolo v dôsledku preverovania postihnutých 63 zo stopäťdesiat pedagógov. A trinásť ľudí prišlo o zamestnanie,“ rozpamätáva sa Ivan Mačura na nastupujúce obdobie normalizácie na Pedagogickej fakulte.

Mačura na previerke medzi poslednými

Medzi postihnutými zamestnancami vysokej školy bola napokon aj jeho manželka. „Začali sa previerky a moju ženu, dcéru evanjelického farára, vyhodili z katedry slovenského jazyka a preradili do knižnice.“

Poučený prípadom svojej ženy sa nechcel nechať vylúčiť, preto „prišiel na previerku ako posledný, o tri štvrte na dvanásť. Vedel som totiž, že členovia komisie chodia o dvanástej na obed – vysvetľuje Mačura. Preverujúci sa ho pýtali: „,Čo sa Vám nepáči, súdruh Mačura? A ja im hovorím: Mne sa nepozdávajú tie štatistiky v Pravde. Albánci podľa mňa falšujú štatistiky pri ťažbe uhlia.

Mačura ďalej prezradil, prečo sa napokon skončila jeho previerka šťastne: „Albánci vtedy boli v nepriateľskom tábore s Čínou, a členovia komisie mi preto nemohli oponovať. Veď ja som mohol ísť na fakultnú ZO KSS a referovať o spôsobe previerky jej predsedovi. Preverujúci tak zabudli aj na vstup vojsk i otázky, ktoré sa ma majú pýtať, a za chvíľu odišli na obed.“

Slobodná Európa – nástroj na formovanie postojov

V Nitre bolo možné počúvať aj zahraničný rozhlas. Najmä Slobodná Európa zohrala dôležitú úlohu v informovaní československej verejnosti.

„Pre formovanie mojich postojov bola kľúčová Slobodná Európa. Jediným problémom boli rušičky, ale v noci sa rozhlas vcelku dal počúvať. Napríklad o tom, že za masaker v Katyňskom lese sú zodpovední Rusi, som vedel už v roku 1981, lebo všetky tie informácie som mal zo Slobodnej Európy“, vysvetľuje pamätník.

V januári 1989 bol Ivan Mačura na pracovnej ceste v Prahe, kam chodil niekoľkokrát do roka ako zástupca trénersko-metodickej komisie vo volejbale. Pri návrate domov prechádzal cez Václavské námestie a zhodou okolností sa ocitol na demonštrácii počas takzvaného Palachovho týždňa, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí.

„Vtedy mi bola jasná jedna vec. Keď sa ocitne desaťtisíc ľudí na kope, tak ich nemôžete rozohnať ani strieľať do nich. Keď je na jednom mieste len zopár ľudí, je to iné. Stačilo mi byť na manifestácii dvadsať minút a pochopil som, že ten režim musí padnúť.“

S funkcionármi na telovýchovných výcvikoch

„Komunistický režim bol založený na lži a na strachu,“ často v rozhovore opakoval Mačura. Zrejme už dopredu očakával, no hlavne dúfal, že komunistický režim dlho nevydrží. Veď aj samotní funkcionári ho niekedy mali plné zuby.

Spomína si aj na jednu epizódu: „Komunistickí funkcionári chodili s nami telocvikármi na pravidelné lyžiarske kurzy, lebo tam bolo normálne ovzdušie. Tam predsa nemohlo byť žiadne pochlebovanie. Buď vieš lyžovať, alebo nevieš. Raz sme boli na splave Hrona, kde ma súdruh Soták (vtedajší dekan PF v Nitre) musel počúvať, hoci ma mohol za dvadsať minút vyhodiť zo školy. A ja som mu tykal a hovoril mu: Mišo, ak to chceš riadiť ty, tak to riaď. Ale keď sa niekto utopí, tak teba zatvoria, a nie mňa.“

A nakoniec dodal: „Totiž aj tí komunistickí potentáti hľadali spoločnosť normálnych ľudí a prirodzené vzťahy, pretože ich pre svoje funkcie nemohli mať.“

Prejav Ivana Mačuru na mítingu VPN. Vľavo sedí Václav Havel. Foto - Post Bellum
Prejav Ivana Mačuru na mítingu VPN. Vľavo sedí Václav Havel, vedľa Milan Čič. Foto – Post Bellum

Štrajkový výbor sa snažili zmierniť a rozbiť jednotu študentov

O študentskej demonštrácii na Národnej triede v Prahe sa Ivan Mačura dozvedel až z nočného vysielania Slobodnej Európy. O dva dni už nitrianski študenti Pedagogickej fakulty začali vytvárať protestné hnutie (neskôr Štrajkový výbor) a osvojili si požiadavky pražských vysokoškolákov.

Týchto akcií sa zúčastňoval aj pamätník. Sám na to spomína: „Piatok bol 17. november, cez sobotu sme sa spamätávali, v nedeľu začali akcie na internáte pod Zoborom a od pondelka sa to rozbehlo.“

Na utorok alebo stredu bolo zvolané stretnutie do auly, na ktorom sa zúčastnilo aj fakultné vedenie. V snahe zmierniť revolučné nálady a rozbiť jednotu študentov sa pridalo vedenie fakulty ku generálnemu štrajku a umožnilo diskusiu o niektorých požiadavkách.

Nie VPN, ale Fórum nestraníkov

Nestranícki pedagógovia, ktorí sa už od prvých dní snažili spolupracovať so študentským štrajkovým výborom, rýchlo odhalili skutočné zámery fakultných funkcionárov. Navyše už vtedy sa množili informácie o odpočúvaní rozhovorov študentského hnutia a úsilí dekanátu vytvoriť podľa celoslovenského vzoru hnutie Verejnosť proti násiliu. Preto sa viacerí pedagógovia (okrem Ivana Mačuru treba spomenúť aj Ladislava Rumana, Ladislava Tatára, Vojtecha Lászlóa či Klementa Mitterpacha) rozhodli, že nevytvoria hnutie VPN, ale na vysokej škole založili Fórum nestraníkov.

Novovzniknuté Fórum nestraníkov vyslovilo 28. novembra nedôveru vedeniu školy a podujalo sa na prípravu nových volieb dekana, prodekanov, vedúcich katedier a takisto plánovalo menovať nového tajomníka fakulty.

Vážnou otázkou bolo, kto sa vo voľbách postaví dovtedajšiemu dekanovi Ondrejovi Šedivému. Vtedy Mačura z vlastného popudu navštívil Jozefa Pastiera, bývalého dekana pedagogickej fakulty zo šesťdesiatych rokov, a presvedčil ho, aby opäť kandidoval.

Nové vedenie školy vôbec prvýkrát mali možnosť voliť všetci študenti a zamestnanci Pedagogickej fakulty, pričom ich hlasy boli rovnocenné. V tajných voľbách napokon výrazným rozdielom zvíťazil Jozef Pastier nad Ondrejom Šedivým. Volieb sa zúčastnilo 1039 študentov (66,09 % z celkového počtu) a 387 zamestnancov (91,05 %).

Za prodekanov boli ďalej zvolení: Štefan Knotek, Daniel Kluvanec, Emil Dragúň a Vojtech László.

November 1989 v Nitre

Za študentmi Pedagogickej fakulty nezaostávali ani ostatní občania, ktorí od prvých dní Nežnej revolúcie vytvárali protestné skupinky, najmä na miestach svojich pracovísk. Za krátky čas bol vytvorený Štrajkový výbor študentov a pedagógov Vysokej školy poľnohospodárskej a štrajkovali aj herci vo vtedajšom Bábkovom divadle (dnes Divadlo Karola Spišáka).

Ďalej sa sformovalo zoskupenie nitrianskych ochranárov združených na pôde Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, pozadu však nezostali ani pracovníci závodov a iných organizácií v nitrianskom okrese. Práve aktívna skupina ochranárov založila vo štvrtok 23. novembra nitriansku platformu VPN.

Na druhý deň v piatok sa vrátili zo zájazdu v Sovietskom zväze herci Divadla Andreja Bagara, ktorí okamžite založili svoj vlastný výbor, zrušili plánované predstavenia a rozbehli diskusie s nitrianskymi občanmi, podobne ako herci v iných mestách po celom Slovensku.

Celoštátny generálny štrajk na 50. narodeniny

Dňa 27. novembra sa v Nitre konal celoštátny generálny štrajk, na ktorého príprave sa podieľali študenti a pedagógovia oboch nitrianskych vysokých škôl, herci z oboch divadiel i množstvo občanov. Na štrajkový deň sa dobre pamätá aj Mačura, ktorý práve v ten deň oslavoval päťdesiate narodeniny.

Ďalšia spolupráca dovtedy autonómnych nitrianskych skupín už však nebola bezproblémová.

V Nitre tak od začiatku decembra súbežne koexistovali dve veľké skupiny: prvá na vysokých školách a druhú tvorili herci z DAB (umelci z Bábkového divadla boli takmer celý december na zájazde vo Francúzsku), ochranári, prípadne ďalší iniciatívni občania. Obe organizovali vlastné autonómne podujatia.

Na prvý snem VPN v Bratislave bol potom ako zástupca nitrianskeho okresu vyslaný Ivan Mačura.

Príprava mítingu VPN. Foto - Post Bellum
Príprava mítingu VPN. Foto – Post Bellum

Rok 1990 v znamení transformácie

Až začiatkom roku 1990 začali oba kolektívy postupovať viac-menej spoločne a Mačura sa stal v januári 1990 predsedom nitrianskej platformy VPN. S demokratickou transformáciou spoločnosti a výmenou vedenia mesta mali revolucionári plné ruky práce.

„Od januára 1990 sme sa podieľali na výbere nových riaditeľov kľúčových závodov, nemocnice a desiatok iných inštitúcií, radikálne sme zmenili zloženie vedúcich pracovníkov na ONV Nitra, likvidovali sme odpočúvací systém ŠtB v telefonickej sieti Slovenskej pošty a telekomunikácií, spolupodieľali sme sa na prestavbe Okresnej správy ZNB, bol som na čele takzvanej Rumlovej Občianskej komisie na preverovanie 13 členov Okresnej správy Štb,“ hovorí Mačura.

Členovia VPN taktiež odstraňovali komunistické symboly a pamätné tabule, zabezpečovali premenovávanie ulíc, kontrolovali odzbrojovanie Ľudových milícií a postupne odviezli desiatky ton zbraní a výbušnín, ktoré boli uložené v pivniciach ONV v Nitre. Navyše ďalej organizovali mítingy s vedúcimi postavami novembra ’89 v Československu.

Mačura inicioval založenie prvej rómskej katedry v Nitre

Nemenej dôležité akcie pokračovali na vysokých školách. Pedagogická fakulta rehabilitovala prepustených pedagógov po auguste 1968 a viacerí z nich dostali príležitosť vrátiť sa do zamestnania.

V januári 1990 Mačura inicioval založenie katedry rómskej kultúry (ako prvej na Slovensku) a začiatkom marca aj založenie prvej cirkevnej základnej školy na Slovensku. V tom istom období spolupracoval aj s Učiteľským fórom Slovenska, ktoré kooperovalo s ministerstvom školstva pri vypracovávaní novej školskej reformy, tvorbe nových učebných plánov a navrhovalo uskutočniť nové voľby riaditeľov na všetkých základných a stredných školách na Slovensku.

Po júnových voľbách

Mimoriadne dôležitou udalosťou pred júnovými voľbami v roku 1990 bolo oznámenie o výsledku lustrácií, ktoré dostalo do rúk vedenie VPN len pár dní pred ich konaním.

Výsledkom preverovania osôb na základe dochovaných materiálov od Štátnej bezpečnosti bolo odstúpenie takmer polovice členov hnutia VPN z kandidačnej listiny. Navyše lustráciami neprešiel ani významný člen hnutia Ján Budaj, vtedajšia jednotka na kandidátke, ktorý na poslednú chvíľu odstúpil.

A práve jeho neúčasť vo voľbách mala neskoršiu dramatickú dohru vo vnútri VPN a spôsobila značný rozkol v jej členskej základni. Členovia VPN boli od druhej polovice roka 1990 rozdelení fakticky na dve skupiny.

Jedna časť členov (išlo najmä o predstaviteľov okresných centrál VPN), medzi ktorými bol aj Mačura, vyjadrovala verejne podporu Jánovi Budajovi a bola odhodlaná zvoliť ho za lídra VPN aj napriek výsledkom lustrácií.

Dovtedajšie politické centrum na čele s Fedorom Gálom, naopak, považovalo za neprípustné porušovať pravidlá, na ktorých sa pred voľbami v hnutí dohodli. Daná situácia bola o to vážnejšia a dramatickejšia, že v prípade Budaja išlo o jedného z najvýznamnejších tribúnov Nežnej revolúcie.

Vnútrostranícky spor o lustrácie nemal konca a 20. októbra sa v Trnave stretli niektorí zástupcovia mestských a okresných koordinačných centier VPN s úmyslom vytvoriť vnútri hnutia vlastnú frakciu.  Podľa Mačuru bola politika vedúcich „vépéenkárov“ príliš kompromisná voči bývalým komunistickým funkcionárom a navyše vyradenie Budaja z politiky vnímal ako dopredu pripravenú hru „bratislavského centra“. Rovnako verejnosti a mnohým iným kritikom VPN-ky pripadala kauza okolo lustrácií ako mocenský súboj v súčasnom vedení.

Práve túto vlnu nespokojnosti radových členov neskôr využili vo svoj prospech nacionalisticky orientovaní stúpenci politiky tvrdej ruky, ktorí začali spájať Budajovu rehabilitáciu s dosadením vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara do čela VPN.

Vytvorenie akejsi „obrodenej“ platformy strany pod Mečiarovým vedením sprvu podporoval aj Ivan Mačura. No do štruktúr neslávne známej HZDS sa už aktívne nezapojil.

Rozčarovanie z nevydarenej revolúcie

„Aj keď hovorím tichým, pokojným hlasom, vo mne je trpkosť, sklamanie a zúrivosť,“ takto vyjadril pamätník svoje rozčarovanie z nevydarenej revolúcie. Od Nežnej revolúcie očakával predovšetkým spravodlivé potrestanie vinníkov zodpovedných za zločiny počas komunistickej diktatúry.

Spoluprácu s komunistami po novembri ’89 nepokladal za nevyhnutnú, naopak, snažil sa presadzovať dôslednú deboľševizáciu. Po júnových voľbách 1990 sa ešte politicky angažoval najmä v nitrianskom regióne a na Pedagogickej fakulte, no nakoniec v januári 1991 odstúpil z funkcie predsedu nitrianskej VPN.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pôsobil až do roku 2006 na pedagogickej fakulte v Nitre. Súbežne s pedagogickou činnosťou začal tiež podnikať v oblasti športu a zdravej výživy, čomu sa venuje dodnes.

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie