Pri spomienke na policajnú raziu v Moldave mi napadne iba krivda a frustrácia, hovorí právnik zbitých Rómov

„Neviem si predstaviť, že by sa niečo podobné stalo mne alebo niekomu z môjho okolia. Bolo to pre nich hrozné. Najskôr ich zbili, potom určitým spôsobom zaškatuľkovali a napokon obžalovali. Tí, ktorí ich napadli, nie sú ani obvinení. A oni niesli všetky následky,“ opisuje príbeh obetí policajnej razie z Moldavy nad Bodvou advokát Michal Zálešák z Európskeho centra pre práva Rómov.

Deväť rokov stál pri nich pri boji za spravodlivosť. V rozhovore hovorí o rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, na základe ktorého ôsmi poškodení Rómovia dostanú od štátu odškodnenie 110-tisíc eur. Ale aj o tom:

• prečo bolo pre sťažovateľov výhodnejšie pristúpiť na zmier s vládou, ako sa o odškodnenie súdiť;
• v čom bola razia v Moldave iná ako desiatky ďalších;
• prečo bolo od začiatku jasné, že u nás sa riadne nevyšetrí;
• či by sa mohol príbeh razie v Moldave zopakovať;
• kto je Ernest, o ktorom verejnosť veľa nevie, no s raziou má veľa spoločného.

Európsky súd pre ľudské práva začiatkom júna rozhodol, že Slovensko musí odškodniť obete policajnej razie z Moldavy nad Bodvou. Vy ste ich od začiatku zastupovali. Ako ste prijali túto správu?

Sú to zmiešané pocity. Na jednej strane som privítal, že Slovensko si priznalo chybu a konečne po deviatich rokoch sa táto kauza môže skončiť. Na druhej strane však stále pretrvávajú negatívne pocity z celého jej priebehu. Z vyšetrovania, z toho, že to tak dlho trvalo, ale aj z toho, že sa to vôbec muselo dostať pred Európsky súd pre ľudské práva.

Ako na to rozhodnutie reagovali poškodení?

Prijali to podobne ako ja. Sú radi, že už to skončilo, že bolo zadosťučinené spravodlivosti. Ale to, čo sa stalo, v nich ostane už do konca života.

Čo by ste povedali niekomu, kto o razii veľa nevie, čo sa im vlastne také strašné stalo? Ako by ste mu vysvetlili, prečo by mali byť odškodnení?

Povedal by som mu, nech si predstaví, že je doma a zrazu k nemu či do komunity, v ktorej býva, príde vyše šesťdesiat policajtov z rôznych jednotiek so psovodmi. Vytiahnu ho von, nevie, čo sa deje, dostane bitku a následne ho odvezú na policajnú stanicu. Keď podá trestné oznámenie, tak po vyšetrovaní je označený za klamára. Označia ho, že trpí nejakou rómskou mentalitou. A nakoniec je aj obvinený. Potom čaká deväť rokov, kým dosiahne aspoň akú-takú spravodlivosť. Myslím si, že to nie je až také ťažké pochopiť.

Ôsmi sťažovatelia si rozdelia 110-tisíc eur. Je to dostatočná satisfakcia za to, čo prežili? 

Ťažko povedať. V septembri 2020 európsky súd odškodnil sťažovateľov za raziu po 20-tisíc eur. Aj my sme pôvodne žiadali takúto sumu. V rámci súdneho konania sa však dospelo k inej výslednej sume. Je to však ťažká otázka. Ľudský život sa dá ťažko ohodnotiť peniazmi. A zdravie rovnako.

Keď ste v ich mene podávali pred rokmi sťažnosť na európsky súd, napadlo vám vtedy, že sa raz skončí tento spor zmierom? 

Nie. Bolo to v marci 2018, teda v čase, keď sa akurát menila vláda Roberta Fica za Petra Pellegriniho. Stále však ostávali tie isté strany pri moci. A predstavitelia tejto jednej strany (Smeru – pozn. redakcie) vyjadrili v minulosti podporu zasahujúcim policajtom, respektíve aj policajnej inšpekcii, ktorá zásah vyšetrovala.

Z čej iniciatívy teda k zmieru vôbec došlo? 

Európsky súd v posledných rokoch vyvíja väčšiu aktivitu, aby sa zúčastnené strany dohodli. Dal nám tento priestor. Potom sa uskutočnili určité rokovania, stretnutie a následne sa to písomne, prostredníctvom súdu, vyriešilo.

Návrh na zmier prišiel ešte v čase, keď bol aj Smer pri moci? 

Nie, prišiel až po voľbách. Tuším na jeseň minulého roka.

Myslíte si, že ak by tento návrh prišiel skôr, ešte v čase, keď bol Smer vo vláde, dosiahli by ste zmier? 

Asi nie. Neviem si to predstaviť.

Prečo bolo výhodnejšie pre sťažovateľov uzavrieť zmier ako pokračovať v súdnom konaní? 

Je to aj určitá technická stránka. Ak by nedošlo k dohode, mohlo by sa stať, že následne by Slovenská republika oznámila, že navrhuje určitú sumu ako kompenzáciu za porušenie práv, a súd by o tom mohol rozhodnúť. Preto bolo najlepšie sa dohodnúť.

Báli ste sa teda toho, že vláda by mohla navrhnúť ešte nižšie odškodnenie a súd by to schválil? 

Išlo aj o to, že sťažovatelia to už chceli mať za sebou. Aby sa už celé konanie nepredlžovalo. Veď k zmieru došlo po štyroch rokoch od podania sťažnosti. Už na nich bolo cítiť istú frustráciu z čakania.

Boli to posledné sťažnosti týkajúce sa razie? 

Pokiaľ viem, tak áno.

Došlo teda k definitívnemu uzavretiu celej kauzy? 

Predpokladám, že áno. Celkom sa to podarilo tak symbolicky ukončiť. Rozhodnutie európskeho súdu totiž prišlo v zhruba rovnakom čase, ako košický súd uzavrel prípad poslednej zo šiestich obžalovaných obetí. A zároveň sa odškodnenia dočkal aj Ernest, ktorý bol nezákonne vo väzbe.

Odškodnenie sa týka policajnej razie v osade Budulovská z podvečera 19. júna 2013. Spomeniete si, kde ste vtedy boli? 

Priamo v ten podvečer už neviem. Ale keď som prišiel na druhý deň do práce, teda do Európskeho centra pre práva Rómov v Budapešti, tak už informácia o razii bola v médiách. Spomínam si, že som tomu ani nechcel uveriť. Bol to prvý medializovaný prípad z väčších policajných zásahov v rómskych komunitách. Vtedy som len krátko pracoval v centre a toto bola prvá takáto väčšia kauza. Žiaľ, potom ich ešte pribudlo, a to do značnej miery.

Spomínam si, že v priebehu niekoľkých dní sme boli prizvaní aj spolu s inými mimovládnymi organizáciami na stretnutie k vtedajšej verejnej ochrankyni práv Jane Dubovcovej. Spoločne sme riešili, čo sa vlastne stalo. Ombudsmanka vtedy robila aj vlastný prieskum a bola vlastne jediná, kto to aspoň ako-tak vyšetril. Takže takmer od úplného začiatku sme na tomto prípade pracovali.

Ako bolo dôležité, že o zásahu takmer okamžite informovali médiá a že aj verejná ochrankyňa práv so splnomocnencom pre rómske komunity sa oň veľmi rýchlo zaujímali?

Bolo to dôležité z toho pohľadu, že oni boli vlastne jediné štátne orgány, ktoré sa zastali tých zbitých Rómov. Žiaľ, verejný ochranca práv nemá silné páky na to, aby reálne mohol s tým prípadom niečo urobiť. Napríklad, že by došlo k potrestaniu páchateľov. Na druhej strane kroky ombudsmanky pomohli neskôr, a to aj pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Zásah v osade sa udial na základe policajnej akcie 100. Čo to boli za akcie? 

Tu by som vyzdvihol úlohu bývalej ombudsmanky Dubovcovej, ktorá sa na tieto policajné akcie zamerala. Z jej zistení vyplývalo, že boli oveľa častejšie využívané v tých častiach Slovenska, kde sa nachádzajú marginalizované rómske komunity. Ak si dobre spomínam, v Bratislavskom kraji nebola žiadna alebo len zopár, v Prešovskom kraji ich boli stovky. Bolo tu teda veľké podozrenie, akým spôsobom sú tieto policajné akcie využívané. Koniec koncov aj zásah, ktorý asi dva roky po Moldave nasledoval vo Vrbnici, bol takisto zásahom v rámci pátracej akcie 100. Aj zásahy v okrese Kežmarok, ku ktorým došlo ešte pred Moldavou, hoci neboli také medializované, boli takisto v rámci tejto akcie 100.

Mali tieto akcie rómsky podtón? 

Nie je to jednoznačne preukázané, nepriame dôkazy tomu však nasvedčujú.

Spomenuli ste, že zásahy sa udiali vo viacerých osadách, ale verejnosť sa o nich nedozvedela. Prečo bol teda príbeh Moldavy iný? 

O mnohých prípadoch sa zrejme ani vôbec nevie, lebo neboli nikde nahlásené. Pokiaľ ide o Moldavu, tak v jej prípade zavážilo, že tam pracovalo veľa mimovládnych organizácií a mnoho ľudí, ktorí s touto komunitou spolupracovali vo svojom voľnom čase. Veľmi rýchlo reagovali a snažili sa im pomôcť, a práve oni zburcovali aj médiá, aby sa verejnosť o tom hneď dozvedela. Okrem toho ihneď zbierali aj dôkazy – fotografie, videá s výpoveďami poškodených. Bolo to veľmi dôležité, hoci nakoniec sa ukázalo, že napriek tomu nebola razia riadne vyšetrená. Za iných okolností by to bolo veľmi užitočné. Napokon aj to sa využilo pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Ako je možné, že keď policajti videli, akú reakciu vyvolal zásah v Moldave, tak po dvoch rokoch ho zopakovali vo Vrbnici? 

Je to dobrá otázka, ale veru neviem na to ani odpovedať. Určite by sa to však nemalo stávať. Nebola to len Moldava, Vrbnica, ale aj Zborov, nedávno, počas pandémie, v Krompachoch. Tých zásahov bolo viac, aj v Bardejove, Milhosti.

Takže akcia 100 naďalej pokračuje? 

Tie posledné zásahy už neboli v rámci policajnej akcie 100. Boli to policajné zásahy, ktoré sa stali po tom, ako bolo nahlásené, že niekto pácha trestnú činnosť. Na čo následne prišli policajti vo viacerých autách aj so psami. Pričom tí ľudia pred zásahom nemali žiadne zranenia, po zásahoch už áno. Napríklad zlomené ruky.

Ak niekto nahlási páchanie trestnej činnosti, tak by mali policajti zasiahnuť, nie? 

Samozrejme, asi však nie je nutný zásah desiatok policajtov. A ak aj áno, tak je stále možnosť postupovať spôsobom, ktorý nevzbudzuje následné pochybnosti. Veľa by vyriešili kamery sľúbené už po razii v Moldave. Naposledy som zachytil slová ministra vnútra Romana Mikulca, že táto téma je stále aktuálna, ale že policajti tomu nie sú veľmi naklonení. To nie je pádny argument na to, aby sa nezaviedli.

Prečo by kamery pomohli? 

Zabránili by v prvom rade nezákonnej činnosti policajtov a na druhej strane, ak by ich chcel niekto krivo obviniť, tak by tie kamery chránili aj ich. Čiže slúžili by na ochranu verejnosti, zároveň aj na ochranu policajtov.

V jednom z rozhovorov k razii v Moldave ste povedali, že od začiatku ste mali pocit, že vyšetrovanie bude zametené pod koberec. Prečo? 

Mal som na mysli obdobie prvých dvoch mesiacov, počas ktorých raziu vyšetrovala policajná inšpekcia, a to takým spôsobom, že sa poškodených ani nič neopýtala. Oslovila len nadriadených zasahujúcich policajtov. Na základe toho dospela k záveru, že všetko bolo v poriadku. V takom prípade už aj laikovi musí byť jasné, že takýmto spôsobom sa vyšetrovanie nevedie. A aj keď ho po niekoľkých mesiacoch opäť otvorili, stále ostali pochybnosti, že to nebude vyšetrené. A to sa aj potvrdilo.

Neskôr sa z obetí stali obžalovaní. Sledovali ste ich súdny proces na Slovensku? 

Sledoval som a priznám sa, že sa mi ani nechcelo veriť, že k niečomu takému vôbec môže dôjsť. Nevedel som pochopiť, ako je možné, že sa z niekoho zbitého, kto následne vypovie a identifikuje aj konkrétnu osobu pri procesných úkonoch, stane obvinený. Dovtedy som sa s niečím takým nikdy nestretol. Pôvodne som si myslel, že celé sa to skončí pri vyšetrovaní. Nevedel som si predstaviť, že by sa to dostalo až na súd.

Dokáže právnik niečo také vôbec spracovať? 

Ja som to nedokázal.

Čo bolo kľúčovým momentom, ktorý spôsobil zvrat v kauze? 

Ťažko povedať, ale celkovo sa to začalo lámať, až keď v septembri 2020 rozhodol Európsky súd pre ľudské práva. Do veľkej miery to pomohlo aj obžalovaným. Vtedy sa to postupne začalo otáčať v prospech poškodených. Na základe toho, že európsky súd skonštatoval nesúlad vyšetrovania s právom, proti obžalovaným potom ani nemohlo byť použité obvinenie, ktoré z neho vyplynulo. Bol to veľký obrat. Dovtedy to bolo neisté.

Bolo toto rozhodnutie signálom, že tí najslabší sa domôžu spravodlivosti až v Štrasburgu? 

Žiaľ, mám takú skúsenosť. Tých prípadov je totiž viacero. Neprekvapilo ma, že policajná inšpekcia to nevyšetrila. Ani postoj prokuratúry ma až tak neprekvapil, ale nepríjemne prekvapený som z rozhodnutí Ústavného súdu.

Európsky súd v septembri 2020 rozhodol o odškodnení dvoch obetí razie. Venoval sa vo svojom rozhodnutí aj úlohe slovenskej prokuratúry a súdov? Akú ony zohrali rolu v celej kauze? 

Nevenoval. Nie je však pravda, čo tvrdil nedávno exminister vnútra Robert Kaliňák, že toto rozhodnutie nie je vôbec o policajnej razii. Je o policajnom zákroku aj o jeho vyšetrovaní. Európsky súd zhodnotil, že vyšetrovanie sa začalo veľmi neskoro, že vôbec nebola prešetrená rasová motivácia a že vlastne vôbec neodpovedalo na otázku, ako došlo k zraneniam poškodených.

A na politické výroky expremiéra Fica či exministra vnútra Kaliňáka európsky súd nejako reagoval? Spomenul, či mohli ich slová ovplyvniť vyšetrovanie? 

Tomu sa súd vôbec nevenoval.

O pár dní si pripomenieme deviate výročie razie. Čo vám prvé napadne pri spomienke na ňu? 

Asi krivda, frustrácia. Hoci so šťastným koncom.

O razii písali médiá a upozorňovala na ňu aj ombudsmanka, verejnosť ako keby táto téma nezaujímala. Prečo to tak je? 

Ťažko povedať. Keď sa niečo podobné stane, tak prvý týždeň, dva sa zdvihne určitá miera nespokojnosti. Ozvali sa médiá, mimovládne organizácie, potom postupne záujem upadal. My sme si rok čo rok pripomínali raziu, snažili sme sa, aby táto kauza neupadla do zabudnutia. Boli sme totiž presvedčení, že to, ako táto kauza dopadne, bude mať dosah aj na ďalšie prípady, ktoré sa môžu stať.

Nesúvisí ten nezáujem aj s tým, že išlo o Rómov? 

Neviem. Určite boli viaceré názory na raziu. Časť ľudí si aj myslí, že tí Rómovia si to aj zaslúžili. Do toho počúvali výroky z polície, že od razie poklesla kriminalita. Boli teda aj takéto reakcie, nechcem ich však zovšeobecňovať.

Ak by sa takáto razia udiala niekde na sídlisku, napríklad v bratislavskej Petržalke, aká by bola reakcia?

Asi iná ako v prípade Moldavy. Určite by to vyvolalo väčšie rozhorčenie ako zásah v nejakej rómskej komunite niekde na východe Slovenska.

Ako poškodení prežívali tých deväť rokov čakania na spravodlivosť? 

Veľmi ťažko. Neviem si predstaviť, že by sa niečo podobné stalo mne alebo niekomu z môjho okolia. Bolo to pre nich hrozné. Najskôr ich zbili, potom určitým spôsobom zaškatuľkovali a napokon obžalovali. Tí, ktorí ich napadli, nie sú ani obvinení. Zbití niesli všetky následky. Boli frustrovaní a miestami už aj strácali nádej. Našťastie to dobre dopadlo.

Čo ste im hovorili, aby tú nádej nestratili a vydržali? 

Od začiatku sme ich upozorňovali, že s najväčšou pravdepodobnosťou u nás nebude ten prípad vyšetrený tak, ako by mal byť. Upozorňovali sme ich, že takéto ľudskoprávne spory trvajú dlhé roky. Samozrejme, čím dlhšie to trvalo, tým ich frustrácia rástla.

Nehovorili, že bolo chybou sa brániť? Nemali po čase pocit, že ak by sa neozvali, tak by mali pokoj? 

Nie. Aj oni mali záujem to riešiť. Je to veľmi dôležité. Rozumiem tomu strachu z polície, je však dôležité sa zastať svojich práv, hoci s vedomím, že bude problém uspieť. Na druhej strane však platí, že hoci takéto prípady trvajú dlho, keď dopadnú dobre, tak zvýšia pravdepodobnosť, že sa v budúcnosti niekto ozve.

Nebolo teda ťažké ich presvedčiť, aby bojovali za svoje práva? Predsa len sú to ľudia v núdzi, ktorí bojujú väčšinou o každodenné prežitie. 

V momente, keď sme im začali poskytovať právne zastúpenie, sa vyšetrovanie už začalo. Áno, mohli sa rozhodnúť, či budú alebo nebudú vypovedať. Rozhodli sa vypovedať. Hovorili, že nič zlé neurobili, tak nemali dôvod mlčať.

Razii predchádzal v osade incident, pri ktorom boli zadržaní dvaja mladí muži pre podozrenie z útoku na verejného činiteľa. Mali hádzať kamene po policajtoch. Jedným z nich bol Ernest, ktorého ste v úvode rozhovoru už spomenuli. Znalec pri ňom skonštatoval stredne ťažkú mentálnu retardáciu. Napriek tomu skončil na dva mesiace vo väzbe. Ako je to možné? 

To je ďalšia otázka, na ktorú mi je veľmi ťažké odpovedať. Muselo byť zjavné, že nie je trestne zodpovedný. Ani znalca na to nepotrebovali, veď pred vzatím do väzby prebieha výsluch obvineného a už z neho muselo byť zrejmé, že je hendikepovaný. Oni však čakali na znalecký posudok.

Prečo ho vlastne zobrali do väzby? 

Pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Je však len ťažko predstaviteľné, že by si mentálne postihnutý Ernest po prípadnom prepustení zo zadržania „vyhľadal“ policajtov, na ktorých mal hádzať kamene, a snažil sa dokonať svoj čin. A už vôbec tu nemôže byť reč o dôvodnej obave. Ernest vôbec nemusel čakať na znalecký posudok o duševnom stave vo väzbe. Tam ho navyše nechali ešte aj niekoľko týždňov po vyhotovení posudku.

V tom čase mal štátom prideleného advokáta. Robil advokát niečo proti tomu? 

Jeho obhajca pochybil. Nepodal ani sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Aj jemu pritom muselo byť jasné, že Ernest nie je za svoj čin trestne zodpovedný. Je to ďalší príklad nespravodlivosti systému trestného súdnictva voči Rómom na Slovensku. Aj v tomto prípade došlo k celej reťazi pochybení od polície, prokuratúry až po súdy.

Nakoniec sa spravodlivosti dočkal po ôsmich rokoch. Nedávno mu bratislavský súd priznal odškodnenie 4-tisíc eur za väzbu a postup polície. Dá sa hovoriť o spravodlivosti? 

Nespravodlivejšie ako tá suma mi pripadá to, že súd pôvodne jeho nárok zamietol. Povedal, že nedošlo k žiadnemu pochybeniu. Napravil to krajský súd, ktorý prípad vrátil na okres. A preto to trvalo tak dlho.

Ako okresný sudca pôvodne vysvetľoval svoje rozhodnutie? 

Hovoril, že obvinenie Ernesta a aj jeho následné vzatie do väzby bolo zákonné. Aj keď bolo potom trestné stíhanie zastavené, a to z dôvodu nepríčetnosti Ernesta. Na to sa však podľa sudcu nevzťahovala zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Okresný súd nevidel ani to, že Ernest ako poškodený utrpel nejakú ujmu. Bolo pritom očividné z výpovedí svedkov, ako vo väzbe trpel. Ani to súd najskôr nevidel. Pohľad zmenil až po rozhodnutí krajského súdu.

Takže máme už dve rozhodnutia o odškodnení obetí razie, rozhodnutie o oslobodení, ospravedlnenie poškodeným a ešte aj rozhodnutie k Ernestovi. Okrem toho sa vláda ospravedlnila aj poškodeným ženám za nezákonné sterilizácie. Sú to signály, že sa v našej spoločnosti niečo mení vo vzťahu k Rómom? 

Všetko sú to pozitívne správy, ktoré vítam, ešte však musia urobiť zodpovedné orgány veľa preto, aby sa takéto prípady nezopakovali. Nie je to len o zabezpečení kamier pre policajtov. Treba aj reformu úradu inšpekčnej služby. Napríklad v jednom prípade policajného zásahu, kde zastupujem poškodených, policajná inšpekcia sedí v rovnakej budove ako pohotovostná motorizovaná jednotka, ktorá bola vyšetrovaná. To hovorí samo osebe, prečo je zmena nutná.

Európske centrum pre práva Rómov pravidelne monitoruje možnú diskrimináciu Rómov. Nastal nejaký posun v tomto smere? 

Ak porozmýšľam nad všetkými oblasťami, kde dochádza k diskriminácii, mnoho podstatných vecí ostáva nezmenených. Napríklad prístup k adekvátnemu bývaniu či ku kvalitnému vzdelaniu. Vzdelanie sa síce mení, ale slimačím tempom.

A čo trestné konanie? Povedali ste, že prípad Ernesta je ďalším príkladom nespravodlivosti trestného systému voči Rómom. Centrum nedávno zverejnilo na túto tému aj nový výskum. 

Ten výskum nebol zameraný na kvantitatívne zistenia. Skôr sa zameral na praktické skúsenosti obhajcov, polície, prokuratúry a sudcov. Je zaujímavé, že obhajcovia a poškodení konštatovali, že Rómovia tvoria nepomerne veľké percento obžalovaných v trestných konaniach a že systém je voči nim diskriminačne nastavený. Policajti, prokurátori a sudcovia to negovali, na druhej strane policajti hovorili, že 30 až 80 percent zatknutých pre trestnú činnosť sú Rómovia.

To je dosť veľký rozptyl. 

Nielen to, je to hlavne nepomer. Ak si pozrieme celkovú populáciu, tak aj tých 30 percent je šesťkrát väčšie číslo, ako je percento rómskej populácie na Slovensku. A ak hovoríme o nespravodlivosti voči Rómom, tak prípad z Moldavy je jedným z jej príkladov.

Mohol by sa príbeh z Moldavy ešte zopakovať? 

Myslím si, že áno. Nie už v rámci pátracej akcie 100, takmer každý rok však máme incident, pri ktorom je podozrenie, že bolo neprimerane použité násilie voči rómskej komunite.

Ako sme sa teda z tej kauzy poučili? 

Uvidíme. Dúfam, že takéto akcie sa už diať nebudú a že policajti už nebudú používať neprimeranú silu ako pracovnú metódu.