Veronika Prušová
Bol spútaný, a tak sedel na stoličke. Sedel a knísal sa. Popritom neustále plakal, kvílil a kde-tu vydal nejaký neartikulovaný zvuk. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o duševne chorého človeka.
Napriek tomu tohto mladého muža z policajnej stanice neprepustili. Naopak, na dva mesiace skončil vo väzbe.
Ernesta z osady Budulovská za Moldavou nad Bodvou zadržali 16. júna 2013 skoro ráno. Obvinili ho z útoku na verejného činiteľa. Predchádzajúcu noc mal totiž na privolanú hliadku hádzať s deťmi z osady kamene. Policajtov ľahko zranili a poškodili sklo na policajnom vozidle.
Ku konfliktu došlo v noci, keď hliadka prišla upozorniť miestnych, aby ukončili bujarú oslavu. Mali stíšiť hudbu. V osade sa od popoludnia oslavovalo, pretože sa im podarilo ukončiť projekt čistenia osady.
Po odmeňovaní tých, ktorí sa do projektu zapojili, nasledovali spev, hudba, tanec. V tom čase 31-ročný Ernest však nebol jediný, koho policajti zadržali. Rovnako skončil 17-ročný Leonard. Aj on bol podozrivý z útoku na verejného činiteľa.
Prišli sa prihovoriť
„Leona“ poznali aj manželia Šuchovci. Vladimír Šucha bol v tom čase vysokopostavený úradník v Bruseli, dnes šéfuje zastúpeniu Európskej komisie na Slovensku. Lýdia Šuchová je riaditeľkou základnej školy, v minulosti bola úradníčkou, no v júni 2013 ako aktivistka pomáhala ľuďom v osade.
„Poznali sme ho ako mladého slušného muža. Neverili sme, že bol zadržaný,“ vysvetľovala Šuchová v jednom z rozhovorov, prečo sa priamo na policajnú stanicu išli pozrieť, či je pravda, že Leonarda zadržali.
Počas samotného incidentu už totiž v osade neboli. Večer odišli do penziónu, kde boli ubytovaní, a keď sa ráno zobudili, dozvedeli sa o tom, čo sa v noci a nadránom stalo. V mobile mali množstvo zmeškaných hovorov a esemesky s opisom udalostí.
Vďaka tejto „návšteve“ však Lýdia Šuchová neskôr dokázala opísať, v akom stave videla Ernesta na policajnej stanici. Policajtov upozorňovala, že je chorý. Zároveň ich presviedčala, aby si ešte vypočuli aj verziu obyvateľov osady. Policajti si preto od nich vypýtali zoznam mien a Šuchovci im ho v dobrej viere odovzdali.
Bolo to v nedeľu, oni museli odísť do Bratislavy a policajti sa zariadili po svojom.
Nemal mu kto pomôcť
Pre Leonarda aj Ernesta navrhli väzbu. Košický súd im vyhovel len čiastočne. Neplnoletého mladíka prepustil na slobodu, no duševne chorého muža v nej ponechal. A to napriek tomu, že pri komunikácii s ním je jasné, že je hendikepovaný.
Okrem toho sám vypovedal, že sa liečil na psychiatrii. Policajtom povedal, že naposledy ho hospitalizovali pred rokom.
Ernesta v tom čase zastupoval štátom pridelený obhajca, ktorý nepodal sťažnosť proti vzatiu do väzby ani proti obvineniu. Vyzeralo to na jednoznačný prípad. Lenže k prípadu prizvali znalcov, ktorí skonštatovali, že Ernest trpí stredne ťažkou mentálnou retardáciou. Preto nemôže byť trestne zodpovedný.
Bežne v takýchto prípadoch vyšetrovateľ okamžite oboznámi s výsledkom znaleckého posudku prokurátora a prípad sa končí zastavením trestného stíhania. Obvineného musia ihneď prepustiť na slobodu. Na tento krok však Ernest čakal vo väzení viac ako šesť týždňov.
Ernest mal smolu. Nebolo veľa tých, ktorí by mu dokázali pomôcť. Jeho blízki, priatelia z osady Budulovská sa spamätávali zo šoku. Pár dní po zadržaní Ernesta totiž čelili policajnej brutalite.
A práve na ňu sa upierala pozornosť médií a verejnosti. Na duševne chorého mladíka zavretého vo väzobnej cele sa zabudlo. Na rozdiel od súčasnosti vtedy minister vnútra Robert Kaliňák (Smer) nehovoril, že väzba sa používa ako mučiaci nástroj.
Prepustili ho aj s odkazom pre ostatných
Keď Leonarda sudkyňa prepúšťala na slobodu, veľmi jej nerozumel. „Vôbec som to vtedy nechápal. Po slovensky som takmer nerozumel. Len jednu vetu: Pán Horváth, môžete ísť domov,“ spomínal si v minulosti na rozhodnutie košického okresného súdu.
Veľa dôvodov na radosť však nemal.
„Keď sme išli na súd, policajt mi povedal, že dnes bude horieť celá osada. Nevedel som, čo to znamená,“ spomínal po rokoch Leonard v rozhovore. Keď prišiel do osady, povedal to všetkým naokolo. „Asi o hodinu sa objavili kukláči a začali mlátiť ľudí,“ dodal.
Na tieto slová policajta si spomenul, keď podvečer 19. júna 2013 do osady prišlo vyše šesťdesiat policajtov z rôznych jednotiek. Boli medzi nimi aj psovodi. V rámci represívno-pátracej akcie 100 (slovíčko represívne v rámci vyšetrovania označila polícia za omyl) sa snažili nájsť ľudí, ktorí nenastúpili na výkon trestu, či kradnuté veci.
Výsledkom pátrania bolo: nula nájdených osôb v pátraní, nula zaistených vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti. V osade však ostali poničené obydlia a tridsiatka dobitých ľudí. Niekoľkých z nich zadržali a odviezli na policajnú stanicu, kde ich podľa ich výpovedí policajti bili.
Incident vyšetrili. Bez poškodených
Spätne sa verejnosť dozvedela, že razia, aká sa udiala pred deviatimi rokmi v rómskej osade v Moldave nad Bodvou, nebola ojedinelou policajnou akciou 100. Boli ich stovky.
Tá v Moldave však bola výnimočná. Tamojší obyvatelia mali „šťastie“, že v osade pracovali zástupcovia rôznych mimovládnych organizácií, ktoré sa ihneď dozvedeli o zásahu policajtov. A od nich sa to následne dozvedeli médiá.
Boli to práve ľudia z mimovládok, ktorí hneď na druhý deň ráno prišli do osady, pofotili obete razie a nakrútili s nimi videá. Bola to prvá séria dôkazov o tom, že ich zbili.
O prípad sa okamžite začala zaujímať vtedajšia ombudsmanka Jana Dubovcová. Pridal sa k nej aj rómsky splnomocnenec Peter Pollák. Aj vďaka nim sa incident začal vyšetrovať.
Kam bude vyšetrovanie smerovať, však už začiatkom júla naznačil vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar, ktorý je dnes obvinený v kauze Očistec. Je podozrivý z toho, že zneužíval políciu na mocenské záujmy Smeru. Raziu verejne odobril a vyhlásil, že priniesla dobré výsledky, pretože „polícia si získala rešpekt“ a bezpečnosť v danej lokalite sa zlepšila.
Následne dospela policajná inšpekcia k pomerne rýchlemu záveru. Zásah bol v súlade so zákonom. Ak aj boli použité donucovacie prostriedky, nič protiprávne sa nestalo. Inšpekcia pritom vychádzala z oficiálnych policajných dokumentov a výpovedí nadriadených policajtov, ktorí v osade zasahovali.
Tých, ktorých razia najviac zasiahla, sa nikto na nič nepýtal.
U ombudsmanky dospeli k opačnému záveru
Výsledky vyšetrovania policajnej inšpekcie boli v úplnom rozpore s tým, čo sa podarilo zistiť ombudsmanke Dubovcovej a jej tímu. Kancelária ombudsmanky skonštatovala porušenie viacerých práv obyvateľov osady a zistila neprimerané použitie donucovacích prostriedkov.
Venovala sa aj akciám 100 a zistila, že ak ich polícia využila, tak väčšinou v oblastiach, kde žili marginalizované rómske komunity.
Mali teda rasový podtón? „Nie je to jednoznačne preukázané, nepriame dôkazy tomu však nasvedčujú,“ odpovedá po rokoch na túto otázku Michal Zálešák z Európskeho centra pre práva Rómov.
Aj po zisteniach ombudsmanky to vyzeralo tak, že kauza policajnej razie je uzavretá. Dva mesiace po tom, ako sa stala. Lenže na jeseň 2013 sa do prípadu vložila generálna prokuratúra a prikázala prokurátorom v Prešove vyšetrovanie preveriť.
Z obetí sa stali svedkovia
Na základe toho dal v januári 2014 prešovský prokurátor podnet na začatie trestného stíhania. Následne na to začal vyšetrovateľ inšpekcie vyšetrovať, či počas zásahu nedošlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa, ublíženiu na zdraví, mučeniu a inému neľudskému zaobchádzaniu.
Z obetí razie sa stali svedkovia.
Postupne, po viac ako polroku, vypovedali o tom, čo sa 19. júna 2013 v ich osade stalo. Opisovali útok policajtmi a zranenia, ktoré im spôsobili. V rámci vyšetrovania prizvali aj tlmočníkov, pretože pre väčšinu týchto svedkov je slovenčina až tretím jazykom v poradí. Hovoria hlavne po rómsky a maďarsky.
„Keď napokon po ôsmich mesiacoch začali raziu vyšetrovať, vnímala som to ako veľký úspech. Aj preto sme sa snažili byť vyšetrovateľom nápomocní,“ vysvetľovala Lýdia Šuchová. Ich úlohou bolo dostať ľudí z osady na výsluch.
„Museli sme ich presviedčať, aby sa nebáli a povedali, čo sa stalo. Aby verili, že sa to vyšetrí, lebo žijeme v demokratickej krajine. Vtedy sme tomu verili. Bolo to pekné obdobie, lebo sme tú vieru ešte mali,“ dodala.
Tú vieru však postupne strácali. Rovnako ako dôveru, že Slovensko je demokratická krajina.
Ficov jasný odkaz udal smer vyšetrovaniu
Krátko po tom, ako médiá priniesli správu o tom, že kauza sa opäť vyšetruje, nastal v celom prípade jeden veľmi dôležitý moment. Do Moldavy nad Bodvou osobne prišiel vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák a aj premiér Robert Fico.
Smerovali priamo na policajnú stanicu. „Stojíme za vami,“ bol odkaz Fica policajtom, ktorí sa na razii zúčastnili.
Viacerí aktéri celej kauzy sa zhodli, že po tejto návšteve pochopili, akým smerom sa bude uberať vyšetrovanie. A ich slová sa v marci 2016 definitívne potvrdili. Vtedy vyšetrovateľ po takmer dvoch rokoch zastavil aj posledné trestné stíhania.
Skutok sa nestal. Kľúčové pre jeho rozhodnutie pritom boli znalecké posudky. Práve tie sa stali dôvodom, prečo vyšetrovateľ neuveril zbitým Rómom, ale policajtom, ktorí ich bili. Poškodení podľa posudkov trpia mentalitou romicou – vraj majú sklony klamať, lebo sú Rómovia.
V ich výpovediach totiž boli rozpory. Všetky svedectvá však mali spoločné, že policajti podľa nich vstupovali do ich obydlí, ničili im majetok a niektorých aj zbili.
Polícia pracovala s verziou, že sa zbili sami.
A tak sa stalo, že hoci šiesti svedkovia vypovedali o bitke a priamo ukázali na jedného z policajtov, záver vyšetrovania bol, že pri razii sa policajti nedopustili ničoho protizákonného. Ak piati svedkovia spoznali pri rekognícii toho istého muža, prečo ich slovo nemalo žiadnu váhu?
Lebo mentalita romica.
Zo svedkov sa stali obvinení
Lenže príbeh razie sa zastavením vyšetrovania nekončí. Z obetí policajnej bitky sa totiž razom stali obvinení. Celé trestné konanie sa v auguste 2017 obrátilo proti nim.
Päť mužov a jedna žena – Milan Hudák, Július Hudák, Leonard Horváth, Roland Dančo, Róbert Rybár a Irena Matová – boli obvinení z krivej výpovede a krivého obvinenia. Ich trestné stíhanie bolo postavené na tom, že ich slová sa pri výpovediach nepotvrdili, a raziu vyšetrili so záverom, že skutok sa nestal. Preto musia byť potrestaní tí, ktorí o tom hovorili.
A to napriek tomu, že chýbal akýkoľvek dôkaz, že by úmyselne klamali. Doposiaľ nikto hodnoverne nevysvetlil, čo malo byť motívom toho, že by chceli policajtov očierniť. Argument, že im išlo o odškodnenie, len ťažko obstojí.
Ľudia, ktorí dôverovali tejto krajine, sa zrazu začali báť. „Bojím sa. Ten strach je taký veľký, že niekedy ani nedokážem spať,“ opisoval svoje pocity Milan (Igor) Hudák. Práve on sa stal akýmsi „hovorcom“ zbitých. Ako jeden z mála pochytil zo slovenčiny aspoň základné výrazy.
A to je kľúčová poznámka. Pretože vyšetrovateľom v tomto prípade už jazyková bariéra s obvinenými z osady neprekážala. Ako poškodení mali k dispozícii tlmočníka. V pozícii obvinených ho už nedostali. Stačilo, že vyhlásili, že jazyku a písmu rozumejú.
Či to tak skutočne bolo, už nikto nepreveroval.
A tak až na súde vyšlo najavo, že niektorí vôbec netušili, prečo boli obvinení. Príkladom je päťdesiatnička Irena Matová, ktorá priznala, že vôbec nevie čítať ani písať. Prečo teda podpísala zápisnicu o výsluchu, po ktorom nasledovalo jej obvinenie? „Policajt mi to povedal,“ priznala.
Dotiahli to až na súd
Prokurátor napriek týmto pochybnostiam podal na šesticu obvinených obžalobu. Bolo to v máji 2018 a spočiatku to vyzeralo, že na súde to bude mať rýchly koniec. Pár dní po podaní obžaloby stihli štyroch zo šestice obžalovaných odsúdiť trestnými rozkazmi. Ide o rozhodnutia „od stola“, len na základe predloženého spisu.
Stalo sa tak skôr, ako vôbec právni zástupcovia obetí dostali vyrozumenie o podanej obžalobe. Ihneď podali odpory, čo znamenalo, že sa museli začať pojednávania.
A súdne konania sa zrazu začali vliecť. Neustále sa odročovalo. No práve na súde vyšlo najavo množstvo procesných pochybení, ktoré sa v tomto prípade udiali. Od chýbajúcich tlmočníkov po nedoručenie obvinenia či obžaloby v maďarčine.
Na vysvetlenie treba dodať, že šesticu obžalovaných nesúdil jeden sudca, ale ich prípady boli rozdelené do štyroch samostatných konaní.
Na procesy chodievala aj ombudsmanka Mária Patakyová, ktorá v úrade vystriedala Janu Dubovcovú. Aj ona tak bola svedkom situácie, keď sudca Ladislav Bujňák obžalovaného tak tlačil do odpovedí, až sa ho ten spýtal, či sa k nemu správa preto tak, lebo je Róm.
„Na tento moment si veľmi dobre pamätám. Ako človeku mi bolo veľmi smutno. Ako právnička som bola veľmi prekvapená spôsobom vedenia toho pojednávania. Bolo veľmi nepríjemné vidieť, nakoľko sa profesionalita prekryla istým vyjadrením svojich až predsudkov. To by sa nemalo v súdnej sieni stávať a osobitne v trestných konaniach. Sama som bola z toho až na úrovni zhrozenia a dlho ten pocit vo mne ostal. Bola to až bezmocnosť voči tomuto obžalovanému,“ opísala svoje pocity o niekoľko rokov neskôr Patakyová.
Práve sudca Bujňák sa však v júli 2019 postaral o nečakaný zvrat v procese. Rozhodol sa počkať na verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva. Na súd v Štrasburgu sa totiž poškodení obrátili so sťažnosťami, ktorými napadli spôsob, ako sa razia vyšetrovala.
Na to, že si treba počkať na rozhodnutie európskeho súdu, obhajcovia obžalovaných Roman Kvasnica a Dalibor Kuciaň upozorňovali sudcov od začiatku súdnych procesov. Po viac ako roku ich Bujňák vypočul.
Štrasburg im dal za pravdu
Dnes sa ukazuje, aké dôležité bolo toto rozhodnutie. Zo Štrasburgu v septembri 2020 prišla správa, že dvaja sťažovatelia a zároveň obžalovaní – Roland Dančo a Róbert Rybár – boli pred súdom úspešní. Ich sťažnostiam vyhovel.
Európski sudcovia poslali na Slovensko dôležitý odkaz. Práva oboch sťažovateľov boli porušené a priznal im aj odškodnenie po 20-tisíc eur a zároveň 6500 eur ako náhradu za administratívne a právne náklady.
„Zbytočne nám ublížili. My sme nič nespravili. V deň policajnej razie prišli k nám, vošli bez povolenia do našich bytov a začali nás biť hlava-nehlava. Som veľmi rád, že nám súd dal za pravdu a že rozhodli tak, ako rozhodli. Považujem toto rozhodnutie za správne,” reagoval na rozhodnutie Rybár.
ESĽP prípad vyhodnotil tak, že v ich prípade došlo k porušeniu zákazu neľudského zaobchádzania. Slovensko v konaní nedokázalo preukázať, prečo bolo voči sťažovateľom potrebné využiť donucovacie prostriedky. Zároveň súd spochybnil aj celé vyšetrovanie razie, počas ktorého došlo k závažným nedostatkom. To viedla inšpekcia ministerstva vnútra.
„Vyšetrovanie nemôže byť považované za efektívne tak, ako to vyžaduje dohovor o ľudských právach,“ skonštatoval súd.
ESĽP sa zaoberal aj podozrením, či postup policajtov nebol rasovo motivovaný. V tomto prípade sme ako krajina zlyhali tiež. „Počas vyšetrovania incidentu neboli vykonané dostatočné kroky na to, aby sa odkryl prípadný rasový motív konania, respektíve aby došlo k objasneniu, či etnický pôvod sťažovateľov zohral úlohu pri zaobchádzaní, ktorému boli podrobení,“ skonštatoval súd.
Mesiace čakali na koniec
Po tomto verdikte bolo jasné, že na súde v Košiciach musia obžalovaných oslobodiť. Lenže čakanie na tieto verdikty trvalo ďalšie mesiace.
Prípad celý čas dozoroval prokurátor Matej Čintala, ktorého sa novinári roky pýtali na podozrenia z nezákonností, až v marci 2020 ustúpil od obžaloby. Neurobil tak na základe rozhodnutia európskeho súdu. Najskôr musela zasiahnuť generálna prokuratúra, na ktorú sa obrátili obhajcovia obžalovaných.
Spis sa na generálnej prokuratúre dostal k Ladislavovi Masárovi, dnes zástupcovi špeciálneho prokurátora, ktorý ho preskúmal a dospel k „výrazne inému hodnoteniu dôkaznej situácie, na ktorej podklade boli podané obžaloby“, ako to urobil v máji 2018 prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I.
Päť mužov a jedna žena sú obžalovaní z toho, že klamali a zveličovali pred vyšetrovateľmi, aby privodili trestné stíhanie konkrétnym policajtom. Argumenty, že Rómovia nevypovedali s úmyslom niekoho poškodiť, boli podľa generálnej prokuratúry doposiaľ prehliadané.
Obhajoba na tento fakt, ale aj ďalšie pochybenia upozorňovala od roku 2017, keď boli svedkovia razie obvinení.
Ani ustúpenie od obžaloby však ešte neznamenalo koniec kauzy policajnej razie. Obete museli počkať na rozhodnutia sudcov, ktoré prichádzali postupne v roku 2021.
Ustúpenie od obžaloby sa však netýkalo Ireny Matovej. Ju obžalovali z krivej výpovede, nie krivého obvinenia a v tom bol podľa prokuratúry rozdiel. Napriek tomu sa aj ona dočkala oslobodenia. Sudca Martin Baločko sa odvolal na rozhodnutie ESĽP. A hoci prokurátor voči jeho rozhodnutiu podal sťažnosť, na krajskom súde s ňou neuspel.
Ten v máji tento rok Baločkov verdikt potvrdil.
„Je to predovšetkým výsledok občianskej angažovanosti veľkého množstva slušných slovenských občanov,“ reagoval na bodku za súdnymi procesmi advokát Kvasnica.
Dočkali sa odškodnenia, nie spravodlivosti
Neostalo však len pri oslobodení. Vlani v júni, keď si v osade Budulovská pripomínali ôsme výročie razie, si od vlády mohli vypočuť aj ospravedlnenie za to, čo sa im stalo. Jeho text pripravili ministerka spravodlivosti Mária Kolíková a minister vnútra Roman Mikulec.
Vyjadrili v ňom „ľútosť nad situáciou, v ktorej sa ocitli konkrétni stíhaní ľudia v súvislosti so zásahom ozbrojených zložiek štátu v Moldave nad Bodvou v roku 2013, a to v prípade, ktorý má silný ľudskoprávny rozmer“.
Hovorili, že to, čo sa stalo v Moldave nad Bodvou, sa nemôže zopakovať. Lenže kroky na to, aby to tak naozaj bolo, neurobili. Po razii ministri vnútra sľubovali, že policajti budú pri podobných zásahoch nosiť kamery. Apelovali na to obe predchádzajúce ombudsmanky. Tento sľub sa stále nesplnil.
Čo sa podarilo dosiahnuť, bol zmier na súde v Štrasburgu s ďalšími sťažovateľmi. Na dohodu medzi vládou a poškodenými vyzval samotný súd a obe strany sporu súhlasili. Výsledkom je rozhodnutie, že Slovensko odškodní ďalších osem obetí razie sumou 110-tisíc eur. Medzi nimi sú aj takmer všetci tí, ktorí za pravdu o zásahu stáli pred súdom. Len Irena Matová nie.
Milan Hudák napriek odškodneniu, ospravedlneniu od vlády a oslobodeniu necíti žiaden pocit spravodlivosti. „Som rád, že Slovensko si priznalo chybu, ale neteším sa. Neteším sa, pretože nás vedeli zašpiniť, ale vinníkov nie. Ťažko teda hovoriť o spravodlivosti,“ povedal.
Podobne reagovala aj Lýdia Šuchová, ktorá od začiatku stála pri obetiach. Vďaka nej sa prípadu ujal Kvasnica so svojím tímom. Z Bratislavy chodievala na každé jedno pojednávanie. „Padol mi kameň zo srdca, ale pocit spravodlivosti sa nedostavil.“
Na Ernesta sa nezabudlo
„Dobrého“ konca príbehu sa nakoniec dočkal aj Ernest. Keďže v čase spáchania skutku nebol príčetný, trestné stíhanie voči nemu zastavili. Rovnako sa to skončilo aj v prípade Leonarda Horvátha.
Jeho prípad vyšetrovateľ uzavrel s tým, že sa nedopustil trestného činu útoku na verejného činiteľa, a odstúpil ho na prešetrenie priestupku. Ani toho sa však podľa záverov vyšetrovania nedopustil.
Ernestov nový obhajca žiadal v jeho mene žalobu za nezákonné rozhodnutie súdu a nezákonnú väzbu.
Bolo to v roku 2014, teda v čase jednofarebnej vlády Smeru. Ministrom spravodlivosti bol Tomáš Borec a štátnou tajomníčkou dnes obvinená Monika Jankovská. Práve ministerstvo zastupovalo v tomto spore štát a navrhlo Ernestovu žalobu zamietnuť.
Argumentovalo tým, že mal obhajcu, ktorý voči vzatiu jeho klienta ani nepodal sťažnosť. K tomu pridalo argument, že Ernest nebol v čase vzatia do väzby pozbavený spôsobilosti, a teda štát nemôže niesť zodpovednosť za akúkoľvek škodu, ktorá mu vznikla.
To, že už v čase rozhodovania o väzbe vedeli na polícii, prokuratúre a zo spisu aj na súde, že Ernest je chorý a v minulosti sa liečil na psychiatrii, na ministerstve prehliadali.
Ernest žiadal odškodnenie za to, čo vo väzbe prežíval. Jeho blízki opísali, ako po návrate z nej neustále plakal. Hovoril im, ako mu spoluväzeň brával jedlo. Ale aj o tom, ako ho ďalší zneužil.
Súd nepresvedčil. Sudkyňa Mariana Harvancová z Okresného súdu Bratislava I v roku 2016 jeho žalobu zamietla. Opakoval sa príbeh jeho kamarátov z osady, ktorí sa v tom období tiež nedokázali domôcť pravdy. Oni bojovali o to, aby im uverila polícia a prokuratúra. Ernest o to, aby ho štát odškodnil za svoje pochybenie.
A hoci aj v jeho prípade to najskôr vyzeralo na úspech, aj on sa dočkal. Po tom, ako v septembri 2018 senát predsedníčky Ayše Pružinec Eren a sudcov Ľuboša Sádovského a Romana Majerského prípad vrátil späť na okresný súd, tam už o jeho žalobe rozhodoval nový sudca Roman Bardač. A ten pred dvomi mesiacmi rozhodol o jeho odškodnení.
Za dva mesiace väzby mu priznal 4-tisíc eur. Ernestov obhajca Ján Bartánus hovorí, že s rozhodnutím sú spokojní, hoci je to menej, ako pôvodne žiadali. „Som rád, že to dopadlo tak, ako to dopadlo,“ povedal s tým, že samotná doba čakania znamenala traumu.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
