Rusko 300 rokov predstiera, že sa blíži k civilizovanej Európe. Ešte sa nezbavilo ani samoderžavia
V ruskej, nedávno ešte sovietskej spoločnosti sa o všetko podstatné stará vodca alebo strana (prípadne strana s vodcom na čele), čo má zaistiť stabilitu. Máloktorá krajina pritom ponúka taký plastický príklad, aký nestabilný taký systém je. Skúsme si rozobrať prečo.
Na 12. jún pripadli oslavy Dňa Ruska. V roku 1990, teda ešte v čase, keď žiadna Ruská federácia neexistovala, bola prijatá deklarácia o štátnej zvrchovanosti Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) ako súčasti Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Vtedy ešte nikto o rozpade ZSSR neuvažoval, išlo o reakcie na zmeny vyvolané Gorbačovovou prestavbou. Na základe výnosu prezidenta Jeľcina, ktorý z neho zamýšľal urobiť symbol národnej jednoty, je od roku 1994 oslavovaný ako štátny sviatok.
Od roku 2005 však Rusko slávi aj Deň národnej jednoty, ktorý pripadá na 4. november. Putin ho dal vyhlásiť na deň, keď sa pripomína vyhnanie Poliakov z Kremľa (1612), ktoré predznamenalo koniec tzv. smuty a upevnenie rusko-moskovského štátu pod vládou dynastie Romanovcov (nastúpili na trón v roku 1613, pred nimi vládli Rurikovci). V rovnaký deň pravoslávna cirkev slávi významný sviatok spojený s uctievaním ikony Bohorodičky Kazanskej.
Známa sovietska šablóna
Štát a cirkev sa v až dojemnej zhode spojili a zároveň sa na začiatku novembra, ktorý bol v sovietskych časoch exkluzívne vyhradený pre pompézne oslavy boľševickej revolúcie (7. novembra), dokázali efektívne vymedziť proti komunistom. Lenže čím dlhšie zotrvával Putin pri moci, tým viditeľnejšie sa najdôležitejším dňom ruského politického kalendára stával 9. máj – Deň víťazstva. Deň, keď rozpad ZSSR, boľševici ani cirkev nehrajú žiadnu rolu, pretože všetkému dominuje víťazstvo a… Putin, poprípade v ruskej azbuke neexistujúca latinská verzia písmena „Z“.
A tak ako so štátnymi sviatkami je to v Rusku so všetkým. Niečo sa vyhlási, chvíľu sa okolo toho robia „tančeky“ a potom sa zase vyhlási niečo iné, údajne dôležitejšie, vznešenejšie a lepšie. To staré pritom i naďalej zostane prítomné a pozvoľna na to sadá prach.
Deviateho júna sa na výstavisku VDNCH (obrovský komplex výstavných pavilónov tzv. Výstavy úspechu národného hospodárstva, ktorého súčasťou je aj park s pomníkmi pripomínajúcimi údajné úspechy budovania socializmu/komunizmu v ZSSR) Putin zišiel s mladými ľuďmi. A pozhováral sa s nimi o budúcnosti.
Všetko prebiehalo podľa šablóny známej už zo sovietskych čias: medzinárodná politická a bezpečnostná situácia je zložitá. Tieto problémy sa prejavujú aj vo sfére národného hospodárstva. Rusko je však veľké, silné a má nevyčerpateľné materiálne i ľudské zdroje. Za desať rokov sa bude žiť lepšie (a krajina je stále na prahu zásadného prelomu v oblasti vedy, techniky a nových technológií, ktoré vo svete nemajú obdoby).
Ruskom vlastne stále znie variácia na chruščovovské „ešte naša generácia bude žiť v komunizme“, ktorá vychádza z úst stále rovnakého človeka. Jediným viditeľným rozdielom je množstvo botoxu v jeho lícnych partiách.
Právo byť a právo mať
Rozpor medzi tým, čo sa hovorí, a čo sa deje, je prítomný v každej dobe a v každom politickom systéme. V tých, ktoré sú otvorené, sa tak deje viditeľne a prispieva to ku zmenám vlády. Obmeny vládnych garnitúr sú síce
