Denník N

Britská vojnová reportérka: Znásilnenie sa používa ako zbraň. Deje sa to preto, lebo vojaci dostali príkaz, aby znásilňovali

Foto z protestu iniciatívy Mier Ukrajine pred ruským veľvyslanectvom v Bratislave. Foto - TASR
Foto z protestu iniciatívy Mier Ukrajine pred ruským veľvyslanectvom v Bratislave. Foto – TASR

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Christina Lamb je hlavnou zahraničnou korešpondentkou britských novín The Sunday Times. Ako novinárka pôsobila v mnohých konfliktných a vojnových zónach vo svete. Najnovšie sa vrátila z Ukrajiny, kde mapovala vojnové násilie páchané na ženách.

„Pre mňa ako novinárku je veľmi ťažké znovu vidieť, čím tam mnohé ženy a dievčatá prechádzajú. Byť svedkyňou toho, čo sa deje, je aj ľudsky nesmierne bolestivé,“ hovorí Christina Lamb.

Rusi však podľa nej nerobia nič nové. „Naopak, je to veľmi podobné tomu, čo ich armáda robila vo východnej Európe a v Nemecku pri svojom postupe smerom na Berlín v roku 1945, alebo čo (boľševici) robili povedzme v občianskej vojne na prelome rokov 1917 a 1918,“ vysvetľuje v rozhovore.

Ako ste sa vlastne dostali k zahraničnému spravodajstvu?

Nemala som v úmysle stať sa novinárkou. Hoci som odjakživa túžila písať, chcela som byť spisovateľkou. Na univerzite v Oxforde, kde som študovala filozofiu, politiku a ekonómiu, som však dostala pozvánku na párty, z ktorej sa vykľul večierok univerzitného časopisu. Keď mi tam ľudia rozprávali o tom, čo robia, veľmi ma to zaujalo. Postupne som začala robiť editorku tohto časopisu, a tak som sa prepracovala k žurnalistike.

Keď som jedno leto trávila ako stážistka v denníku Financial Times, zahraničný editor sa na poslednú chvíľu nemohol zúčastniť na obede s politikmi krajín juhovýchodnej Ázie. Navrhol mi, aby som tam išla namiesto neho. Keďže som sa v tom čase veľmi zaujímala o dianie v Indii, zdalo sa mi to ako dobrá príležitosť. Posadili ma vedľa generálneho tajomníka Pakistanskej ľudovej strany, ktorý sa ma počas obeda spýtal, či by som nechcela urobiť rozhovor s vtedajšou predsedníčkou strany Bénazír Bhuttovou. V Pakistane v tom čase vládla vojenská diktatúra a Bhuttová sa nachádzala v exile v Londýne (neskôr sa stala prvou a dokonca dvojnásobnou premiérkou Pakistanu. Zomrela po atentáte v roku 2007 – pozn. red.).

Samozrejme, že som súhlasila. V deň, keď sme robili rozhovor, oznámila svoje zásnuby s Asifom Alim Zardárím (po smrti svojej manželky bol v rokoch 2008 – 2013 prezidentom Pakistanu – pozn. red.) Pamätám si, že keď som za ňou prišla, mala všade okolo seba plno kvetov a gratulačných kytíc.

Keď sa potom moja stáž vo Financial Times skončila, odišla som z Londýna a zamestnala som sa v lokálnej televízii v Birminghame. Po pár mesiacoch som po návrate domov z práce našla v pošte krásne, zlatým písmom písané svadobné oznámenie a zároveň pozvanie na svadbu Bhuttovej a Zardárího v Pakistane.

Predpokladám, že ste ho prijali.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Životy žien

Svet

Teraz najčítanejšie