Denník N

Nebaví ho kresliť, oveľa radšej rýpe. Fotky sme nachvíľu nahradili linorytmi (+galéria)

Palo Čejka (1973). Umelec, grafický dizajnér, spevák kapely Kamoško a Kokosko, DJ Reverend, slam-poetrista, učiteľ. Vyštudoval grafický dizajn a fotografiu, venuje sa grafike, najmä linorytu, ktorý využíva vo voľnej tvorbe aj pri ilustráciách. Pracuje s rydlom, vŕtačkou aj motorovou pílou. Grafiky tlačí ručne, zväčša po štyroch kusoch.
Palo Čejka (1973). Umelec, grafický dizajnér, spevák kapely Kamoško a Kokosko, DJ Reverend, slam-poetrista, učiteľ. Vyštudoval grafický dizajn a fotografiu, venuje sa grafike, najmä linorytu, ktorý využíva vo voľnej tvorbe aj pri ilustráciách. Pracuje s rydlom, vŕtačkou aj motorovou pílou. Grafiky tlačí ručne, zväčša po štyroch kusoch.

Pondelkové noviny ilustroval Palo Čejka – grafik, pankáč, príležitostný slam-poetrista, spevák kapely Kamoško & Kokosko, milovník záhrad a bratislavský samorast.

Stále niečo robí, ale keď ho človek stretne, až pričasto má pocit, že vlastne nerobí vôbec nič. A čosi na tom zrejme bude, lebo aj jeho mama sa mu vraj v telefóne dodnes ohlasuje otázkou, či ho náhodou nezobudila. „A pritom to neplatí už minimálne dvadsať rokov,“ bráni sa Palo Čejka, ktorého by sa dalo iba ťažko charakterizovať jedným slovom.

Nikdy nebol dobrým žiakom, ale odjakživa sa tešil na vysokú. Chlapík menom „Fúzo“ mu totiž ešte ako malému povedal, že na všetky ostatné školy môže kašľať, iba na vysokej záleží. Ale nie preto, že by sa tam niečo naučil, ale preto, že tam sa stretávajú kamaráti na celý život. Tí jeho dostali od svojho profesora Ľubomíra Longauera aj meno: Machríci. A možno to sa na Pala Čejku hodí najlepšie – machrík, človek, ktorý robí, čo ho baví, a keď ho nič nebaví, nerobí nič.

Cez víkend mal však práce nad hlavu. Dostal od nás väčšinu článkov dnešných novín a ku každému z nich urobil novú grafiku. „Páčil sa mi ten nápad. Je to vlastne klasika. Veď kedysi boli noviny ilustrované práve grafikami. Slávny mexický rytec Posada sedel celý deň vo výklade a rýpal drevené štočky, ktorými potom ilustrovali noviny,“ hovorí Čejka.

scan0002scan0011

Robí si obrázky

Rytie do dreva alebo do linolea ho baví. Baví ho už od siedmich rokov, ale nepredbiehajme. Z úvodu by sa mohlo zdať, že Palo Čejka je tak trochu flákač. A to neplatí. Jedine, ak by bol taký ten typ mestského flaneura, ale ani to nie je presné. „Freikumštíř“ – vyrukuje s exotickým slovom Juraj Horváth, Čejkov dlhoročný kamarát, s ktorým ho spája najmä láska ku grafike.

„Palo nie je typický grafický dizajnér, ktorý dnes svoje remeslo a seba považuje za stred sveta a berie sa smrteľne vážne. On je človek, ktorý pozná hodnotu času a vie s ním narábať. Keď ho chce preflákať, urobí to, keď chce čosi ako nedeľný umelec vytvoriť, neváha. A v tom sa odzrkadľuje aj jeho pankáčstvo – nikomu nemusí skladať účty, ani galeristom, ani klientom.“

scan0012scan0004

„Robím si obrázky,“ pomenúva to ešte jednoduchšie Palo Čejka. „Mám nápad a zdá sa mi, že by si zaslúžil obrázok. Zvykol som si na to, robím to takto väčšinu svojho života. Patrí to ku mne a takto to budem pravdepodobne robiť ďalej,“ dodáva.

Na svoj úplne prvý obrázok si pamätá celkom presne. Mal sedem rokov. Nastúpil do Ľudovej školy umenia a linorez bolo prvé zadanie, na ktorom pracovali. Vyryl dinosaura a zapáčilo sa mu to. Možno aj preto, lebo to nebola obyčajná ľudová škola umenia, ale taká, v ktorej učil Daniel Fischer, dnes univerzitný profesor.

„Chodil som tam jedenásť rokov, to je vlastne ako dve vysoké školy. Daniel Fischer bol náš rodinný priateľ a zdalo sa mi, že je to najvtipnejší človek na celom svete, veľmi som ho uznával,“ spomína Čejka. Ale neprekážalo mu, ak občas chýbal, lebo keď sa to náhodou stalo, posielal za seba dobré záskoky – Mariána Mudrocha, Dušana Badu alebo Laca Terena. „Ten prišiel iba raz, v špicatých čižmách, a zapamätal som si ho. Pripadal mi ako ten najväčší frajer.“

scan0005scan0010

Rád ručne rýpe

Okrem školy umenia s dobrými učiteľmi, absolvoval Palo Čejka v detstve aj inú školu – v prírode. Akurát, že netrvala týždeň, ale celých dvanásť rokov. Jeho starí rodičia patrili k zakladateľom botanickej záhrady v Bratislave a bývali v jednom zo služobných domov priamo v záhrade. Z domu mali svoje vlastné dvere rovno do skleníka. „Všetky tie rastliny a motívy v jeho prácach stále vidno,“ hovorí Juraj Horváth. Zároveň objasňuje, že linoryty a drevorezy svojím charakterom veľmi dobre sedia k tomu, aký je ich autor. „K niektorým temperamentom, akým je aj Palo, sa linka obyčajnou ceruzkou skrátka nemôže hodiť, je príliš krehká. Jeho linka je hrubá, monumentálna.“

„Je to tak, nebaví ma kresliť. Oveľa radšej rýpem,“ pritakáva Palo Čejka. Manuálna práca ho pri výrobe grafík nesmierne baví. Vymyslel si vlastný spôsob tlače – nepoužíva štandardný lis, často totiž pracuje s jemným japonským papierom, a pre ten sa viac hodí ručná práca, tiež typická pre japonské tlače.

Samotné rytie aj tlačenie ho pritom baví tak, že si vie predstaviť, že by sa tým živil. Rýpal by aj grafiky pre iných, nielen pre seba. „Škoda, že nežijem v Amerike. Tam je iste veľa zaneprázdnených umelcov, ktorí už na rytie nemajú čas a dávajú si to potom urobiť v Číne. Ja by som im to vyryl, vytlačil aj pekne zabalil. Ale nebudem sa ponúkať – my, starí pankáči, takéto veci nerobíme,“ hovorí s plnou vážnosťou, no rovnako podozrivo vážne o čosi neskôr povie, že už sa cíti dospelo.

scan0006

Odkedy je otcom, má na vlastné grafiky ešte menej času ako predtým, no hovorí, že je svižnejší. „Za menej času urobím viac. Pozerám sa na svojich mladších kamarátov a mám pocit, že hnijú, že dlho spia, že celý deň sa len tak presúšajú pri počítači, večer idú do krčmy a aj tak nič neurobia. Ale tiež som taký bol,“ priznáva. Keď je reč o práci, nedávno robil napríklad booklet albumu kapely Saténové ruky, spolupracuje s časopisom Nota Bene, ale robí aj ilustrácie do viacerých kníh. Všetko však s mierou.

„Nedávno som si to spočítal – z koľkých peňazí žijem. A niekoľko nocí som potom nespal. Nijako tie čísla nesedeli, nevychádzalo mi to. Ale našťastie iba na papieri – v skutočnosti to vždy napokon nejako vyjde,“ hovorí absolvent slávneho ateliéru Ľubomíra Longauera.

scan0008

Ide o atmosféru a zážitok

„On je extrémna osobnosť – buď ho človek miloval, alebo musel odísť,“ hovorí Čejka o svojom bývalom profesorovi. „Krehké povahy naozaj odchádzali, my sme tam s ním viedli nepretržitú vojnu, a zároveň sme sa mali nesmierne radi. A myslím si, že každý učiteľ by mal myslieť najmä to, že jeho najdôležitejšia funkcia spočíva v tom, aký zážitok spolu so svojimi študentmi zažijú – a že to možno bude zážitok na celý život. A to je oveľa viac ako nejaké hlúposti, na ktoré do roka zabudnú.“

Jeho to takmer minulo. Na grafický dizajn prišiel až dodatočne, do ateliéru Ľubomíra Longauera prestúpil z fotografie od Miloty Havránkovej. Fotografovanie ho síce neprestalo baviť, ale chýbali mu tam kolegovia na debaty.

„Veľa vecí sme tam vtedy skúšali. V tom čase prišli prvé počítače, nikto nevedel, čo s nimi, a boli spolužiaci, ktorí nad nimi presedeli hodiny. Ja som za nimi zaostával, ale neskôr som sa rýchlo prispôsobil. Nemám vlastne pocit, že by som sa na tej škole niečo zásadné a konkrétne naučil, najdôležitejšia bola naozaj atmosféra a zážitok, za ktorým do veľkej miery stál práve Ľubo. Vždy išiel do vecí absolútne a tvrdohlavo za smerom, ktorý v tom momente považoval za správny. Vidím ho ako čistého človeka, ktorý sa nikdy nenechal ničím obalamutiť, a preto si ho nesmierne vážim.“

 

scan00032

Umelecké noviny

Teraz najčítanejšie