Denník N

Ktorý z nových albumov Iron Maiden, Duran Duran a Slayer je najlepší?

Ilustrácia: Palo Čejka
Ilustrácia: Palo Čejka

Pozreli sme sa na novinky troch skupín, ktoré hrajú rôznu hudbu, no majú prekvapivo veľa spoločného.

Retro vládne svetu. Ak je reč o populárnej hudbe, toto tvrdenie platí už niekoľko rokov. Na tejto vlne sa vezú nielen mladí interpreti, ale aj ich hudobné vzory, ktoré sa často po istom čase v úzadí tešia vysokému záujmu.

Počas jedného týždňa vydali albumy tri veľké mená – Iron Maiden, Duran Duran a Slayer. Aj keď sa táto kombinácia v jednom článku môže zdať zvláštna, všetky tri kapely majú čosi spoločné. Kým v 80. rokoch ich sláva takmer neustále stúpala, 90. rokoch prišiel skôr či neskôr útlm, personálne zmeny a niekedy aj snaha prispôsobiť sa novým trendom.

Všetkým trom kapelám sa ale opäť začalo dariť v približne rovnakom čase po tom, čo sa vrátili do najznámejších zostáv a k tomu, čím sa preslávili.

Najlepšie im to ide bez komerčných ambícií

Kapely hrajúce synthpop alebo new wave a ich výstredné účesy či šminky nemali na sklonku minulého storočia miesto. Aj keď sa takí Depeche Mode dokázali udržať v podstate po celú kariéru na vrchole, aj oni sa vtedy museli aspoň čiastočne prispôsobiť gitarovému zvuku 90. rokov.

Mnohé skupiny ako napríklad A-Ha alebo alternatívnejšie zoskupenie Devo si dali v tomto období úplnú pauzu. V poslednom čase sa ale o mnohé z nich ľudia opäť zaujímajú a dnes znova vidno ich mená na festivalových plagátoch napísané veľkými písmenami.

Duran Duran dosiahli vrchol medzi rokmi 1981 až 1983, keď vydali tri úspešné albumy. K hitom ako Rio, Reflex alebo Hungry Like A Wolf natočili videoklipy a stali sa jednou z tvári vtedy začínajúcej hudobnej televízie MTV.

V často kontroverzných klipoch vystupovali sporo odeté modelky a členovia skupiny by sa dali považovať za jeden z prvých „boy bandov“ hudobnej histórie (no na rozdiel od iných si však piesne písali sami). Tie mali základ v post-punkom ovplyvnenej novej vlne, no spevavé refrény sprevádzali namiesto gitár najmä výrazné synthpopové klávesy. Vtedy sa tejto subkultúre vravelo aj noví romantici.

Po úspešnom štarte kapela už vydávala albumy kolísavej kvality, no až do polovice 90. rokov sa im darilo na každý z nich nahrať aspoň jednu-dve chytľavé skladby, ktoré sa umiestnili v hitparádach.

Po pomerne zle prijatom albume Pop Thrash (2000) sa Duran Duran vrátili v pôvodnej zostave so všetkými tromi bratmi Taylorovcami, nahrali album Astronaut a so skladbami (Reach Up For The) Sunrise a What Happens Tomorrow opäť bodovali.

Aktuálny album Paper Gods si berie to, čo najlepšie fungovalo na predchádzajúcich dvoch nahrávkach Red Carpat Massacre (2007) a All You Need Is Now (2010), pretože kombinuje tradičný zvuk s modernou tanečnou produkciou.

Paper Gods je hlučný popový album, ktorý sa chce zapáčiť, preto si Duran Duran prizvali producentov, akými sú spoluautor skladby Get Lucky od Daft Punk Nile Rodgers (spolupracovali spolu už v minulosti), autor hitu Uptown Funk Mark Ronson a mladý britský hudobník Mr. Hudson.

Takmer všetky skladby majú hitové ambície, no niekedy sa skupina snaží až príliš. Po tejto stránke najviac vytŕčajú Last Night In The City a Pressure Off, ktorým sa určite bude dariť v hitparádach a na diskotékach. Na druhej strane sa však prvá menovaná až priveľmi podobá na iné popové skladby a bezstarostné „aukanie“ v druhej z nich môže byť pre niekoho takmer až na hrane dobrého vkusu.

Našťastie je však Paper Gods pestrá nahrávka s podarenými skladbami akými sú pop-rocková Sunset Garage, tanečná Face For Today alebo pomalšia pieseň What Are The Chances?, kde sa takmer až trapové hajtky stretávajú s hosťujúcim gitaristom Johnom Fruscianteom (možno je to jedna z jeho posledných zverejnených nahrávok, tento rok totiž oznámil, že s hudbou pre verejnosť končí). Najlepšie skladby na Paper Gods sú teda tie, kde prehnané komerčné ambície ustúpia tradičnej melodike Duran Duran.

Aj Metallica sa ostrihala

Heavy metal zažil v 90. rokoch snáď ešte väčšiu facku, než synthpop či new wave. Ľudí zrazu zaujímal utrápený, no skutočný Kurt Cobain a grungeová hudba plná punkovej nedokonalosti. Džínsové vesty a rýchle gitarové sóla thrash metalistov odrazu nefungovali, rovnako ako ani epické skladby heavy metalistov.

Dokonca azda aj najúspešnejšia metalová skupina všetkých čias, Metallica, urobila zásadné symbolické gesto. Okrem toho, že prišla v roku 1996 s jednoduchšími skladbami ovplyvnenými alternatívnym rockom, sa všetci jej členovia dali ostrihať nakrátko.

„I’m just a teenage dirtbag baby / Listen to Iron Maiden with me“ („Ja som len pubertálny trapko, moja milá / Počúvaj so mnou Iron Maiden“) spievali v roku 2000 Wheatus vo svojej hitovke Teenage Dirtbag. Tým vlastne vyjadrili, čo v tom čase znamenal heavy metal nielen na americkej strednej škole.

Práve Briti Iron Maiden sa ale práve vtedy poriadne nadychovali, aby sa vrátili naspäť medzi metalovú elitu. Do skupiny sa v roku 1999 vrátili spevák Bruce Dickinson spolu gitaristom Adrianom Smithom a o rok neskôr vydali album Brave New World, ktorý pokračoval v línii albumov Iron Maiden či Number Of The Beast, ktoré pomohli definovať to, čomu sa dnes vraví heavy metal.

Po úspechu kapiel zo 70. rokov ako Black Sabbath, Led Zeppelin či Deep Purple, prišli britské kapely, ktoré hrali tvrdšie, rýchlejšie a bluesový nádych vymenili za expresívnejší spev s imidžom vybíjaných náramkov a kožených viest.

Reč je o takzvanej novej vlne britského heavy metalu, ktorú okolo roku 1980 reprezentovali najmä Judas Priest, Iron Maiden a, aj keď sa od toho vždy dištancovali, Motörhead. Z malých klubov sa stali arény a heavy metal jeden z najúspešnejších hudobných žánrov. Iron Maiden vždy priťahovali trochu „náročnejších“ fanúšikov metalu svojimi textami inšpirovanými históriou či literatúrou a dlhšími skladbami plnými zmien tempa a stupníc.

Krátko po začiatku novej vlny britského heavy metalu v Európe vznikali aj kapely ako Venom a Hellhammer (neskôr Celtic Frost), ktoré hrali ešte tvrdšie a rýchlejšie a položili základy rôznych „extrémnych podžánrov“ metalu. Asi najúspešnejší z nich bol v osemdesiatych rokoch punkom ovplyvnený thrash metal, ktorý v Spojených štátoch predstavovala takzvaná „veľká thrashová štvorka“ Metallica, Slayer, Anthrax a Megadeth.

Slayer síce nikdy nepredávali desiatky miliónov albumov, no mali zástupy oddaných fanúšikov a inšpirovali desiatky kapiel svojou nekompromisne rýchlou a agresívnou hudbou. Najznámejší sú však zrejme kvôli textom, v ktorých sa nikdy nebáli rozoberať odvrátenú stránku našej spoločnosti – vojnu, vraždy a satanizmus. Najlepšími ukážkami ich tvorby je trojica albumov Reign In Blood, South Of Heaven a Seassons In The Abyss.

Adrenalínová jazda

Podobne ako Iron Maiden, aj Slayer sa začiatkom nového tisícročia vrátili s ováciami v najznámejšej zostave s bubeníkom Daveom Lombardom. Obe skupiny tiež potrápilo zdravie kľúčových členov. Spevákovi Iron Maiden Brucemu Dickinsonovi našli nádor na jazyku a gitaristu Slayer Jeffa Hannemana infikoval pavúk a odstavil ho od koncertovania. Kým Dickinson sa relatívne rýchlo zotavil, Hanneman v roku 2013 zomrel na zlyhanie pečene (ktoré mu ale pravdepodobne spôsobil v prvom rade alkohol).

Ich nové albumy sa podobajú tým, že predstavujú tie najtradičnejšie skladateľské postupy autorov. Kvalita nahrávok je však rozdielna. Na Repentless od Slayer je cítiť neprítomnosť Hanemanna, keďže tentoraz ostalo písanie skladieb takmer výhradne na druhom gitaristovi Kerrym Kingovi (nový gitarista Gary Holt z Exodus dostal priestor len pri sólovaní, ktoré je ale výborné). Kým na ostatných dvoch albumoch World Painted Blood a najmä Christ Illusion boli pre Slayer typické rýchle adrenalínové skladby zaujímavé a nechýbala im ani svojská melodika, najmä druhá polovica Repentless skĺzava do „drevorubačskej“ rutiny.

Skrátka, všetko je po formálnej stránke dotiahnuté do dokonalosti, no obsah za ňou okrem pár výnimiek, akými sú rýchla titulná skladba, ťažkotonážna Vices alebo Hannemanova labutia pieseň Piano Wire, zaostáva. Napriek tomu Slayer ukazujú, že majú stále čo povedať a na koncertoch im to v pozmenenej zostave (na bubeníckej stoličke sedí opäť Paul Bostaph) odsýpa.

Nielen pre skalných

Iron Maiden oproti nim nahrali menej „hudobných vypchávok“. The Book Of Souls je dvojalbum trvajúci 92 minút a aj keď sa mu občas nevyhnú menej záživné momenty, je dobre dramaturgicky vyvážený. Popri hitovej Speed Of Light, hymnickej The Red And The Black či pocte hercovi Robinovi Williamsovi Tears Of The Clown vyniká najmä záverečná, 18-minútová skladba Empire Of The Clouds.

Väčšina albumu vznikla priamo v štúdiu a okrem bubeníka Nicka McBraina sa každý člen autorsky podieľal aspoň na jednej skladbe. A aj keď by teda mohol byť výsledok o niekoľko (možno aj desiatok) minút kratší, The Book Of Souls je zábavný album a na rozdiel od Repentless má šancu zaujať nielen skalných fanúšikov.

Duran Duran, Iron Maiden a Slayer teda ukázali, že aj po päťdesiatke dokážu tvoriť zaujímavú hudbu, ktorá bezpečne znesie porovnanie s tvorbou ich aj o niekoľko generácií mladších kolegov. Jedine Iron Maiden však nahrali album, ktorý sa kvalitatívne priblížil k nahrávkam z čias ich najväčšej slávy.

Teraz najčítanejšie