Denník N

Vedec roka 2021 zisťuje, čo je za tým, že pavúk nosí svadobný dar a prečo pociťujeme hnus

Behaviorálny ekológ Pavol Prokop. Foto N - Vladimír Šimíček
Behaviorálny ekológ Pavol Prokop. Foto N – Vladimír Šimíček

Emócia zhnusenia nás chráni pred otravou pokazeným mäsom, no zneužiť ju môžu aj populisti, upozorňuje Pavol Prokop, ktorý sa stal vedcom roka 2021.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Aká je vaša reakcia na predstavu mŕtveho holuba uprostred ulice? Striaslo vás od hnusu? Behaviorálny ekológ Pavol Prokop vie, prečo to tak evolúcia zariadila. Vedec vysvetľuje, že výskum odporu momentálne zažíva rozmach, keďže sa začínajú objavovať spojitosti medzi ním a preferenciami politických strán, predsudkami voči sexuálnym menšinám či ochrane prírody.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • ako funguje behaviorálny imunitný systém a či nám emócia hnusu nie je v 21. storočí na škodu;
  • prečo sú krajiny, v ktorých žije viac patogénov, konzervatívnejšie;
  • ako využívajú emóciu zhnusenia populisti a diktátori;
  • ako sa vedec dostal od sexuálneho života článkonožcov k emócii odporu;
  • aký dar musí doniesť pavúk lovčík hájny samičke, aby mu neskrátila kopuláciu.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Okrem „klasického“ imunitného systému majú ľudia aj takzvaný behaviorálny. Pred čím nás chráni?

Je to súbor kognitívnych a emocionálnych procesov, ktoré nás majú chrániť pred nakazením sa patogénmi. Tento systém je v porovnaní s klasickým imunitným systémom energeticky lacnejší a jednoduchší. Jedna zo základných emócií, ktorá ho aktivuje, je emócia zhnusenia.

Čo sa aktivuje v mozgu, keď vidíme napríklad pokazené mäso plné červíkov a vravíme si – to je hnus?

Pokazené mäso pravdepodobne obsahuje nebezpečné mikróby, ktoré nás môžu zabiť. Na základe neurobiologických štúdií vieme, že keď vidíme niečo kontaminované, tak sa nám aktivujú viaceré mozgové centrá. Primárne inzulárny kortex, ktorý emóciu zhnusenia spustí. Netýka sa to iba ľudí, takýto proces prebieha, aj keď dáte kontaminovanú potravu napríklad myšiam. Dokonca u nich dochádza k mimickej expresii, čiže vidíte, že to myšiam prekáža.

Pred hladom nás chráni strach zo smrti, hnus nám zase zabraňuje zjesť pokazené mäso. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma emóciami?

Keď vidíme nebezpečného predátora, tak máme primárne strach a mozog nás pripravuje na útek alebo boj. Líšia sa tak aj naše fyziologické reakcie. Pri strachu sa zvyšuje tep srdca, zvyšuje sa adrenalín a naše telo sa pripravuje na zvýšenú spotrebu energie, ktorú na akciu potrebujeme. Pri odpore je to presne naopak. Činnosť srdca sa nám spomaľuje a človek je pripravený skôr na to, aby sa kontaminácii vyhol. Na to veľa energie nepotrebuje.

V niektorých prípadoch sa aktivujú obidve emócie naraz. Typickým prípadom sú hady, ktorých šupiny vyvolávajú slizký efekt, napriek tomu, že sú suché. Ale práve sliz a ďalšie telové substancie nám aktivujú emóciu odporu. O hadoch zároveň vieme, že počas celej našej evolučnej histórie šlo o nebezpečných predátorov. Preto sa aktivuje aj strach.

Je hnus z hnijúceho mäsa rovnaký ako hnus z človeka, ktorý je nám odporný vlastnosťami?

Emócia zhnusenia sa delí na viaceré kategórie – patogénnu, morálnu a sexuálnu. Ak vidíme niečo odporné, napríklad kontaminované mäso, tak sa nám aktivuje patogénny odpor. Máme dôkazy, že existujú univerzálne podnety, ktoré spôsobujú toto zhnusenie všade na svete. Napríklad telové výlučky ako exkrementy, sliny, krv či pokazené mäso. Z ultimátneho hľadiska ide v týchto prípadoch o vyhýbanie sa patogénom.

Keď niekto urobí vec, ktorá sa vymyká bežným sociálnym normám, napríklad vás predbehne v rade, tak ide o morálne zhnusenie, ktoré nám aktivuje rovnaké mimické svaly. Predpokladáme preto, že patogénny hnus je základný a od neho sa začali vyvíjať tie ďalšie.

Dnes väčšina ľudí nie je odkázaná na kontaminované potraviny, aby prežili. Pred čím nás hnus chráni v 21. storočí?

V čase, keď behaviorálny imunitný systém vznikal, na nás vplývalo prostredie, ktoré sa počas našej evolúcie zásadne zmenilo. Ale adaptácia pretrváva dodnes.

Nie je nám teda hnus v súčasnosti skôr na škodu?

Nemyslím si. Sú viaceré štúdie, ktoré dokázali, že senzitivita človeka na odporné stimuly narástla počas pandémie koronavírusu. Človek si dával väčší pozor na to, aby sa nekontaminoval pri medziľudskom kontakte alebo zo špinavých rúk. Takéto správanie je užitočné aj v roku 2022.

Pavol Prokop si preberá ocenenie Vedec roka. Zdroj – Marián Zelenák, CVTI SR

Keďže človek je uspôsobený tak, aby reagoval na základe pravdepodobnosti, zhnusíme sa často aj zbytočne. Napríklad, keď má niekto na tele neprenosné škvrny, alebo vieme, že má neinfekčnú chorobu. Behaviorálny imunitný systém aj tak preventívne spustí falošný poplach. Je to preň evolučne lacnejšie a efektívnejšie, ako to zvažovať a fatálne sa pomýliť. Ako keď detektor dymu v budove nevie rozlíšiť, či ide o požiar alebo niekto pod ním fajčí cigaretu.

Veľa parazitov sa nachádza vo vodných plochách, no málokto sa pozrie na jazero a strasie ho od hnusu. Urobila evolúcia v tomto smere chybu?

Počas celej našej histórie bola voda limitujúcim faktorom. Človek sa mohol pohnúť len na také miesto, kde našiel vodný zdroj a veľmi často musel človek nákazu jednoducho risknúť.

Emócia hnusu sa mení aj pri nedostatku jedla. Máme viaceré štúdie, ktoré ukazujú, že vyhladovaný človek je ochotný pristúpiť aj na konzumáciu potravín, ktorých by sa za normálnych okolností nedotkol. Organizmus si môže vybrať. Buď do seba dostane nejaké kalórie a prežije do zajtrajšieho dňa, alebo bude riskovať, že umrie od hladu, pričom si jeho imunitný systém mohol s patogénmi poradiť. V extrémnych prípadoch to môžeme vidieť v koncentračných táboroch či väzniciach.

Líši sa citlivosť na emóciu hnusu medzi pohlaviami?

Ženy sú podstatne senzitívnejšie na odporné stimuly v porovnaní s mužmi. No je veľký problém zistiť dôvod. Jedna hypotéza hovorila, že je to pre vyššie rodičovské investície a pre to, že pred patogénmi musia ochrániť aj deti. No keď sme porovnávali senzitivitu na odporné stimuly medzi matkami a ženami, ktoré boli bezdetné, zistili sme, že je to úplne naopak. Vysvetľujeme si to tak, že matka sa neustále dostáva do kontaktu s rôznymi výlučkami dieťaťa. Ak by bola príliš senzitívna, tak by sa o neho nepostarala.

V štúdiách často zmieňujete aj parazitický stres. Od čoho závisí a v akých krajinách je najväčší?

Meria sa na základe významných parazitárnych ochorení, napríklad tuberkulózy či malomocenstva, ktoré sa v danej krajine vyskytujú. Na základe týchto údajov môžeme tvrdiť, že na určitom území je iný tlak parazitov, a tak aj súvislosť, ktorú skúmame. Či už ide o emóciu zhnusenia, konzervativizmus, politické presvedčenie a tak ďalej.

V ktorých krajinách je parazitický stres najväčší?

Čím ideme bližšie k rovníku, tým je všetkého viac. Väčšia diverzita jazykov, živočíchov, rastlín aj parazitov.

Parazitický stres a politický konzervativizmus by mi asi nikdy nenapadlo spojiť. Ako spolu súvisia?

Logicky sa ponúka hypotéza, že na miestach s vyšším parazitickým stresom budú ľudia viac senzitívni na odporné stimuly. No keď sme robili štúdiu, ktorej sa zúčastnilo 30 krajín a viac ako 10-tisíc respondentov, zistili sme, že súvislosť je veľmi slabá. Skôr nám vyšlo, že ak ste v krajine, kde je viac parazitov, tak je väčšia pravdepodobnosť, že budete inklinovať k tradičným normám. Práve tradície vám totiž môžu pomôcť vyhnúť sa patogénom. Napríklad v Mexiku sa v tradičnej kuchyni používa extrémne veľa korenín, ktoré majú antimikrobiotické účinky.

Štipľavé jedlá nám pomáhajú vyhnúť sa niektorým mikróbom. Ilustračná fotografia. Zdroj – Unsplash/Phillip Larking

Takisto môžeme ísť na religiozitu. Práve v oblastiach, kde je viac parazitov, je aj veľa menších náboženstiev podmienených skupinami. Predpokladáme, že v malých skupinách ľudí je aj menšia pravdepodobnosť invázie nejakého nového patogénu. Toto sa napríklad extrémne porušilo pri invázii belochov do Ameriky. Tí priniesli ochorenia, ktoré zabili viac ako 50 percent pôvodnej populácie.

V tomto prípade nás teda polarizačné delenie na „my“ a „oni“ chráni. No využívajú tento náš evolučný sklon aj populistickí politici?

Viaceré práce zistili, že ľudia, ktorí sú viac senzitívni na odporné stimuly, bývajú viac konzervatívni a aj ich voličské preferencie smerujú ku konzervatívnejším stranám a autoritárskym vodcom. Otázkou je, či k radikálnejším zoskupeniam nesmerujeme celosvetovo, ale to už nie je otázka pre mňa.

Emóciu hnusu využívali aj diktátori. Napríklad počas genocídy v Rwande etnikum Tutsiov označovali ako švábov. Dehumanizuje takéto prirovnanie oponentov rýchlejšie?

Áno. Je to veľmi efektívna stratégia, ktorá sa v histórii využívala často. Keď ľudí dehumanizujete, rýchlejšie zotriete morálne zábrany, ktoré by vám možno bránili vykonať genocídu.

Skúmali ste aj to, prečo u niektorých ľudí vyvoláva pocit hnusu porušovanie sexuálnych noriem. Čoho sa bojíme v takejto situácii?

Tieto výsledky sú, bohužiaľ, zlou správou špeciálne pre LGBT komunitu. Z výskumu nám jasne vychádzalo, že ľudia, ktorí sú senzitívni na odporné stimuly, sú konzervatívnejší a zároveň majú silnejšie predsudky. Špeciálne voči skupinám ľudí, ktorí porušujú zaužívané sexuálne normy. A z praktického hľadiska je to veľmi komplikované nejako ovplyvniť.

Čo s tým? Nemali by sme sa už posunúť od momentu, v ktorom sa nechceme otráviť zhnitým mäsom, a racionálne s touto emóciou pracovať?

Nemyslím si. Keď sa pozriete na to, ako nami lomcujú emócie pri každom športovom podujatí, alebo na to, čo sa deje v parlamente, tak nemám dojem, že by kognitívne funkcie začínali prevládať. To, že tieto veci skúmame a vieme o nich, ešte neznamená, že ich vieme ovládať.

Kde sa dá štúdium hnusu uplatniť v praxi?

Výskum, ktorý robím, je základný, takže chlieb pre to lacnejší nebude. Ale ani samotná prapodstata vedy, keď sa starovekí filozofovia snažili opísať pohyby Slnka, nemala nič spoločné s ekonomickým rastom. V súčasnosti sa to trochu mení, pretože ľudia chcú od vedcov, aby ich ochránili pred ochoreniami alebo zastavili hladomor. Ale nie je možné, aby sme všetci prešli na aplikovanú vedu. Ak by ste sa napríklad zameriavali iba na živočíchy, ktoré spôsobujú nejaké choroby, tak by ste pri novom prenose zostali úplne bezradní. Nemali by ste k tomu žiadne výskumy ani údaje.

Prečo ste sa rozhodli venovať sa výskumu hnusu?

Zaoberal som sa vzťahmi medzi človekom a ostatnými živočíchmi a uvažoval som, prečo sú nám niektoré druhy odporné. Moja hypotéza bola, že napríklad potkany považuje za odpornejšie človek, ktorý si musí dať na potenciálne prenášače väčší pozor. No v štúdii mi vyšlo, že takíto ľudia ich nepovažujú za odpornejšie, ale za nebezpečnejšie. Odtiaľ som sa dostal k emócii zhnusenia.

Na začiatku 90. rokov bol len minimálny počet vedeckých publikácií o zhnusení, no momentálne táto téma zažíva extrémny boom. Najmä preto, že sa začínajú objavovať spojitosti medzi preferenciami politických strán, predsudkami voči sexuálnym menšinám či ochrane prírody.

Čo má s hnusom spoločné ochrana prírody?

Ľudia, ktorí považujú rôzne druhy živočíchov za nechutné, nie sú ochotní podporovať ich ochranu. Chcú skôr, aby boli zlikvidované alebo ponechané napospas osudu. Marketingovo sa preto treba zamerať na takzvané „vlajkové druhy“, ktorými treba ľudí presviedčať, aby na ochranu zvierat prispeli.

Nehovorím pritom o potkanoch alebo šváboch. V jednej štúdii sa napríklad zistilo, že ochrana vlkov a pozitívne postoje k nim boli výrazne ovplyvnené práve zhnusením. Čím bol človek viac senzitívny na odporné stimuly, tým mal menšiu chuť ochraňovať vlky. Na prvý pohľad by človek povedal, že bude dominovať strach, vyšiel však odpor. Mnoho takýchto podivných súvislostí je stále neobjavených, a preto je odpor vďačnou témou.

Okrem výskumu hnusu pôsobíte aj na Zoologickom ústave SAV, kde sa venujete evolúcii svadobného kŕmenia – to si neskôr vysvetlíme, o čo ide – či sexuálnemu kanibalizmu článkonožcov. Aká dlhá cesta je od skúmania emócie zhnusenia po sexuálny kanibalizmus článkonožcov?

Priznávam, sú to veľmi nesúrodé veci, ale ja som typ vedca, ktorého zaujímajú rôzne témy. Keď do nich môžem nejako výskumne vstúpiť, tak si to vždy skúsim.

Pavol Prokop počas odchytu pavúkov. Zdroj – archív P.P.

O čo teda ide pri svadobnom kŕmení?

Samec pri ňom prináša samici „svadobné dary“ v podobe potravy. Opačne to funguje len pri austrálskej vodnej bzdoche a jedna štúdia naznačuje, že by sem mohol patriť aj človek.

Hovoríte „naznačuje“. Aký veľký dôkaz potrebujete v behaviorálnych vedách na to, aby ste si povedali „takto to je.“

Dôležité je, aby na takomto výskume pracovalo viac vedcov a najlepšie nezávisle od seba. Roky sa napríklad debatuje, či považujú za atraktívnejších tých ľudí, ktorí sú symetrickí. Keďže desiatky štúdií ukázali, že áno, dá sa to považovať za veľmi stabilný výsledok. Behaviorálna ekológia je relatívne mladá veda a vo väčšine prípadov sú výsledky zatiaľ nestabilné. Treba si počkať na opakované štúdie.

Donedávna boli takéto teórie postavené na tom, že niekto urobil jeden výskum. Ďalšie sa nerobili, lebo editori časopisov prijímali len články, ktoré boli jedinečné a sexi. Tieto články boli potom silno citované a všetky snahy ostatných vedcov zopakovať ich boli potláčané. Tvrdilo sa, že už nie sú dostatočne zaujímavé. Už sa však prišlo na to, že takto veda nemôže fungovať. Pretože keď sa ďalšie vedecké tímy predsa len snažili replikovať výsledky niektorých slávnych štúdií, výsledky jednoducho nevychádzali. Momentálne teda potrebujeme, aby viaceré tímy analyzovali rovnaké veci a mali sme silnejšie dôkazy.

Vráťme sa ešte k svadobnému kŕmeniu. Skúmali ste, koľko energie venuje pavúk lovčík hájny zabaleniu svojho daru. Ako to vie odhadnúť samička a ako ste to zisťovali vy?

V rovnakých podmienkach sme porovnávali pavúky, ktoré dar balili, a tie, ktoré nie. Z toho vyšlo, že samca to stojí o 37 percent energie viac. Oceňuje to aj samica, ktorá na zabalené dary reaguje rýchlejšie.

Ide však aj o obsah. Keď samička nájde v dare suché exoskelety článkonožcov, ktoré nemôže zjesť, tak kopuláciu skráti z niekoľkých hodín na niekoľko minút. Jedna dánska štúdia tiež zistila, že samice, ktoré sa nechali zlákať na kopuláciu bez daru, po nej samčekove spermie aktívne vylučovali. K oplodneniu vajíčok totiž dochádza až pri ich kladení, takže samica má dosť času rozhodnúť sa, čo s nimi urobí. V takomto prípade ich vylúči a samec je mimo hry.

Prečo si samica vyberá genetický materiál pre svoje potomstvo na základe daru?

Skúšali sme overiť niekoľko hypotéz. V jednej našej štúdii celkom fungovala tá, že pavúk, ktorý nesie svadobný dar, je aj ľahším cieľom pre predátora. Výrazne ho to spomaľuje, plus je nápadnejší, lebo nesie biely balíček. Takže tým, že to prežije, demonštruje svoju šikovnosť. Ale nemáme na to exaktný dôkaz.

Lovčík hájny priniesol zabalený svadobný dar. Zdroj – archív P.P.

Predvádzanie toho, že samec je výhra v genetickej lotérii, je v živočíšnej ríši bežné. No druhovo sa veľmi líši – páv ukazuje počet ôk na svojom chvoste, tučniaky sa snažia nájsť pre svoju samičku ideálny kameň. Od čoho závisí, ako bude rituál u konkrétneho druhu vyzerať?

Hlavne od podmienok prostredia a od toho, na čo konkrétny druh stavil. V prípade páva sú to morfologické znaky, tučniak stavia na kamienky. Prvé súvisí s imunitnými funkciami samca, druhé od ochoty investovať do hniezda. Ale netrúfam si povedať, podľa čoho sa druhy rozhodujú, čo bude ich tromf.

Aký rituál sme si osvojili v ľudskej ríši?

Človek je v tomto smere komplikovaný a výskumy zatiaľ zďaleka neberú do úvahy všetko. Skúma sa to skôr po čiastkach. Niekto si vyberie preferenciu farby hlasu, ďalší symetriu, osvalenie a tak ďalej. Momentálne sa hráme s drobnosťami, ktoré vytvárajú určitú mozaiku, ale ešte sme ďaleko od toho, aby sme mohli konzistentne povedať, ako sú jednotlivé veci pre nás dôležité.

Ste behaviorálnym ekológom, považujete sa viac za prírodovedca alebo vedca humanitných vied?

Jednoznačne za prírodovedca, pretože k prírodným vedám ma to ťahalo úplne odmalička. Zbieral som všetko, čo sa hýbalo, vláčil to domov a spôsoboval rôzne kalamity. Keďže ma zaujímalo správanie živočíchov, už od strednej školy bolo mojím snom spojiť biológiu so psychológiou. Až neskôr som sa dozvedel, že k tomuto spojeniu už dávno došlo vo forme živočíšnej psychológie. Tá sa potom premenovala na etológiu a začala si viac všímať ekológiu a evolúciu. Tak vzniká behaviorálna ekológia a na jej poli som našiel presne to, čo som celý život chcel.

Behaviorálne odbory sú na Slovensku relatívne mladé. Prekvapilo vás, že ste získali ocenenie Vedec roka, ktoré v minulosti získavali najmä predstavitelia tradičnejších odborov?  

Áno, lebo som presvedčený, že ľuďom by najviac vyhovoval vedec, ktorý sa zapodieva niečím aplikovaným, čo ľudstvu zásadne pomôže. Napríklad vývojom vakcín či elimináciou problémov v životnom prostredí. Ale opakujem, že prapodstata vedy s týmto nemá veľa spoločné, a som rád, že behaviorálna ekológia dostala zelenú. Keď som s ňou začínal robiť, bol som samorastom, lebo u nás mali tradíciu úplne iné témy. Dnes sa týmto smerom zaoberá oveľa viac ľudí. Robí mi to radosť, lebo ak by na tom nič nebolo, tak by sa asi nepridávali.

Pavol Prokop

Je priekopníkom behaviorálnej ekológie na Slovensku. Pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v Zoologickom ústave SAV. Je profesorom zoológie a doktorom vied v odbore etológia. Venuje sa najmä výskumu reprodukčných stratégií a behaviorálnym stratégiám, podieľajúcim sa na vyhýbaní sa patogénom. Dodnes publikoval viac ako 180 vedeckých prac v medzinárodných časopisoch, na ktoré získal viac ako 3000 citácií v indexovaných databázach. Je laureátom ocenenia Vedec roka 2021.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Príroda

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie