Priťahujú ju hory, ostrovy a oceány. A rovnako príťažlivé sú aj v jej obrazoch
V bratislavskej galérii Umelka je výstava Žofie Dubovej. Do svojich obrazov vkladá zážitky z poznávania slobody.
Niekto jej vraj kedysi povedal, že neexistujú dva rovnaké (lyžiarske) oblúky, tak ako neexistujú ani dve rovnaké vlny v oceáne. Nebude asi žiadnym prekvapením, že na svete neexistujú dve identické hory ani dva rovnaké ostrovy, ale nielen to sú dôvody, prečo všetko zmienené tak veľmi a opakovane priťahuje Žofiu Dubovú.
Akoby ich všetky musela vidieť. Akoby ich všetky potrebovala zažiť.
„Mám ambíciu dostať sa čo najďalej,“ hovorí vo svojej najnovšej práci, ktorou sumarizuje niekoľkoročnú etapu tvorby a aj dizertačné štúdium na Vysokej škole výtvarných umení.
Obrazy, čo vychádzajú z rámov
Aktuálnou výstavou v bratislavskej Umelke, ktorá je jej dizertačnou prácou, sa asi už definitívne končí jej študentské obdobie. „Je to zvláštny pocit, kombinácia úľavy aj radosti a akejsi prázdnoty, za ktorou je otáznik, čo bude ďalej,“ hovorí Žofia Dubová.
Tá otázka k nej vraj teraz prichádza z každej strany, „ale jediná odpoveď, na ktorú som zatiaľ prišla, je, že teraz už budem konečne tou umelkyňou,“ vraví so smiechom.
Ľahkosť a nadhľad, s akými to hovorí, majú svoj dôvod. Sú ním
