Medvede do škôl

Ak je veľa medveďov a málo učiteľov, možno by mohli do škôl nastúpiť medvede, keď sa už, neboráci, premnožili a tlačia sa nám do kuchyne. Mohli by sme teraz pokračovať v rozvíjaní tejto azda predsa len prismelej predstavy a každý, kto sleduje vývoj týchto tém vo verejnej debate na Slovensku, by musel uznať, že miera absurdity, ktorú prinášame, neprekračuje medze toho, čo doteraz na túto tému povedali a urobili vládni činitelia, či ich parlamentné roztlieskavačky. Napriek tomu budeme predstavivosť a vynaliezavosť matovičovského razenia krotiť a pokúsime sa pozrieť na to, čo deň, keď v uliciach Bratislavy protestovalo viac než desaťtisíc učiteľov, vlastne priniesol.

Oduševnené vyhlásenia, štatistiky s číslami volajúcimi po potrebe riešenia nedôstojného finančného ohodnotenia práce učiteliek a učiteľov sa množia, pribúdajú medailóny z ich života názorne ukazujú, že vyžiť z učiteľského platu sa bez sebazaprenia jednoducho nedá. Odborníci aj respondenti v anketách uznanlivo pokyvkávajú hlavami. Všetci vieme, že od čias, keď Ľudovít Kubáni v roku 1860 publikoval svoju poviedku Mendík, teda povedané jeho slovami „voľačo okrúhleho zo života školára vychádzajúceho, do života celku siahajúceho“ o biednom postavení začínajúceho učiteľa, sa na biednom postavení učiteľa nič nezmenilo. Hádam iba to, že tá bieda sa dnes už netýka iba začínajúcich učiteľov.

Každá vládna garnitúra za ostatných tridsať rokov prešla pri ohlasovaní svojich zámerov spojených so vzdelávaním tými istými fázami: nádejná, rozpačitá, trápna, a nakoniec hanebná. Momentálne zažívame prechod od trápnosti k hanebnosti a postoje všetkých zodpovedných k včerajšiemu protestu učiteľov, vývoj situácie predpokladaným smerom len urýchlili. Hoci po včerajšku vec zvyšovania učiteľských platov zdanlivo nabrala spád, ten pohyb sa zo všetkých javov v živej i neživej prírode najviac blíži implózii. Zrútime sa do seba, vážené a milé kolegyne a kolegovia, skončíme v čiernej diere, no nie vznešene ako nejaký vesmírny fenomén ale potupne a nedôstojne, až mi je hanba o tom ďalej hovoriť.

Pravdaže, učitelia a ich platová tieseň sa dostala do otváracích správ. Vyjadril sa k nej temer každý. Kto je aspoň trochu príčetný, účastne vzdychne, pritaká a nakoniec pokrúti hlavou. Len tí, ktorí situáciu môžu a majú riešiť, vymýšľajú nové a nové dôvody, kvôli ktorým sa to nedá. Pravdaže, peňazí niet, ale povedzme si zreteľne a jasne – nie učitelia, nie školopovinná mládež, ale premiér Robert Fico a jeho kamarila dobré časy prejedli a rozkradli.

Premiér Igor Matovič zvyšok prehajdákal na fanfarónske nezmysly staršieho i novšieho dáta. A teraz sebe vlastným spôsobom rozsieva chaos a zmar aj vo chvíli, keď už mu tečie do topánok, kvapká za golier a potkany začínajú jeho bárku ľudskej obyčajnosti opúšťať. Pri ventilovaní svojho postoja je neprípustne osobný, používa slovník, ktorý si požičal od potulných kazateľov skrížených s podomovými obchodníkmi a ak hľadá východisko, tak je to vždy vinník vzniknutej situácie, nie jej riešenie. Keď zistí, že svoju pozíciu už nevie udržať, alebo vymyslí novú nehoráznosť, alebo s výrazom zbitého psa povie – prepáčte a na chvíľu sa stiahne.

Čo si o veci myslí premiér Eduard Heger, veru neviem. Jednoducho preto, že sú situácie, v ktorých s hodnotovo správnymi postojmi nevystačíme. Má pre mňa nesporné zásluhy za to, že sme sa v širších súvislostiach vojny na Ukrajine a pandémie neocitli v pozícii, v ktorej je dnes trebárs Maďarsko, ktorého elity ako keby osudovo priťahovali kratšie slamky, keď nás svetodejinné udalosti nútia zaujať postoj, no doma je pod papučou tak zjavne, až by to bolo dojímavé, keby to nebolo trápne.

Pred parlament v stredu napochodovalo viac než desaťtisíc pedagogických (a nepedagogických) zamestnancov školstva, napospol v žltom. Výstižné transparenty, vynaliezavé apely, polhodinové skandovanie. Výsledok? Vágne vyhlásenie predsedu vlády plné porozumenia a úpornej snahy o bezobsažnosť, krivé úsmevy. Ba ešte čosi! Zástupcov protestujúcich učiteľov prijal Jozef Pročko. Vychutnajme si túto informáciu ešte raz: