Denník N

Gruzínska spisovateľka Haratischwili: V Rusku dôjde k zmene až vtedy, keď Rusi budú hladovať

Nino Haratischwili. Foto - G2 Baraniak
Nino Haratischwili. Foto – G2 Baraniak

„My Gruzínci sme zažili 90. roky a desať rokov sme boli bez plynu, elektriny a prežili sme to. Môžeme Západu ponúkať workshopy, ako sa dá prežiť bez ruského plynu,“ hovorí Nino Haratischwili, gruzínsko-nemecká autorka, ktorá žije v Hamburgu a píše svoje knihy v nemčine.

„Keď som prišla do Nemecka, začala som si uvedomovať, ako strašne sa líši moje dospievanie od dospievania mojich nemeckých priateľov.“

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako sa cítila 24. februára, keď vypukla vojna na Ukrajine;
  • prečo je Čečensko najhoršie miesto, aké kedy navštívila;
  • prečo by Gruzínsko bez žien neprežilo;
  • prečo dejiny nie sú uzavreté.

Po začatí ruskej agresie na Ukrajine ste pre časopis Die Zeit napísali komentár s názvom Dovolenka Západu sa skončila. Bol veľmi priamou kritikou nasmerovanou voči nám a nášmu blahobytu, ktorému sme dali prednosť pred akýmkoľvek utrpením. Viete dnes, kde sme urobili najväčšiu chybu?

Neviem, ako je to tu, ale povedala by som, že predsa len je rozdiel medzi západnou a východnou Európou. Ak by som mala vychádzať zo situácie v Nemecku, kde žijem, chybou bolo, že sme sa len dívali. Aj keď už skôr sa mnohé vecí mohli vidieť, pochopiť alebo vedieť. Bolo nepohodlné sa presne pozrieť, konkrétne vo vzťahu k Rusku. Západ teraz platí vysokú cenu za desať rokov trvajúcu ignoranciu východnej Európy. V Nemecku v čase, keď som tam prišla, bolo Gruzínsko nejaký štát tam niekde pri Rusku. Predtým sa väčšina krajín ako Ukrajina, Gruzínsko alebo Moldavsko hádzala do jedného koša a vôbec nikto medzi nimi nerozlišoval, jednoducho to bola nejaká veľká sivá ruská zóna. Dnes sa celá táto ignorancia vracia.

Vo svojom komentári uvádzate: „Všetky tie roky sme boli na dovolenke, nie preto, že by sme o tom nevedeli alebo by sme sa nevedeli lepšie dívať a počúvať – hlasov, ktoré hlasno kričali o pomoc, bolo dostatok –, ale preto, lebo všetky tieto ‚konflikty‘ boli vzdialené od našej blahobytnej spoločnosti, pretože naša bezpečnosť a ruský plyn boli pre nás dôležitejšie než cudzie ‚vojnové roztržky‘.“ Keď som si to prečítala, najskôr mi napadlo Nemecko. Koho ste pri písaní komentára mali na mysli?

Áno, jasne, Nemecko. Ja si myslím, že je to prístup Západu. Ale môžem hovoriť len o tej krajine, ktorú dobre poznám a v ktorej sa vyznám. Nemyslím si však, že v Británii alebo vo Francúzsku je to príliš rozdielne.

Británia na rozdiel od Nemecka oveľa výraznejšie pomáha Ukrajine.

To je pravda, ale aj Británia má maslo na hlave, napríklad tam prúdili ilegálne milióny a miliardy dolárov od ruských oligarchov. Je to trochu iné ako v Nemecku, ale asi neexistuje žiadna západná európska krajina, ktorá by sa nejakým spôsobom nepošpinila s Ruskom.

24. februára sme sa prebudili do nového sveta. Ako si na toto ráno pamätáte vy?

Bola som doma a ako asi väčšina som tými udalosťami bola úplne ochromená. Nemohla som tomu uveriť, aj keď som asi tiež mala viac tušiť, vedieť, myslieť si. Úplne som tomu neverila. Pamätám si na fotografiu tankov, ako sa valia na Kyjiv. Úplne prvý pocit bol bezmocnosť, totálna bezradnosť, keď si človek hovorí – to predsa nemôže byť pravda. A zároveň som si vždy hovorila – ale veď prečo by to tak nemalo byť, keď to rovnakým spôsobom už dávno robili inde?

Asi narážate na vašu rodnú krajinu Gruzínsko, ktoré má s Ruskom tiež vlastnú skúsenosť. Ako by ste ju zhodnotili?

To je ťažké. Je to storočie trvajúca závislosť, kombinácia nenávisti a lásky, bezmocnosť, zúrivosť. Sú to veľmi zložité, navzájom prepletené komplexné vzťahy. Počas posledných 30 rokov je to celé hrozné. Ja som v roku 2008, keď vypukla vojna, bola v Tbilisi. Krajina je z 20 percent okupovaná, mnohé veci, ktoré sa dejú na Ukrajine, veľmi dobre poznáme, napríklad rozdávanie pasov alebo robenie z ľudí Rusov, aby sa to potom dalo celé nejako legitimizovať. Máme obrovský akútny problém s takzvanou prikrádavou, pohyblivou hranicou. Ostnatý drôt, ktorý vymedzuje túto hranicu, posúvajú stále viac do nášho vnútrozemia a pritom vznikajú úplne absurdné situácie.

Aké napríklad?

V pohraničnej oblasti žil jeden gruzínsky roľník, jedno ráno sa zobudil a zistil, že hranicu mu posunuli do záhrady. To znamená, že jeho dom bol na gruzínskej strane, ale jeho záhrada už bola v Rusku. Mladšia generácia, ktorej je menej ako 40 rokov, je výrazne protiruská, nechce sa učiť po rusky, v podstate je to jeden veľký odpor. Je ešte pár starších, takzvaných nostalgikov, ale vďaka Bohu sú v menšine. Prístup ku krajine a celý vzťah naďalej zostáva veľmi zložitý, pretože je to metaforicky celé zamínované a kedykoľvek to môže vybuchnúť. Človek má neustále strach. Mnohí si kladú otázku, či je Gruzínsko po Ukrajine ďalšie na rade. Keď vypukla vojna, všetky tie rany sa zrazu otvorili.

Boli ste tiež v Čečensku a videli ste, čo sa s krajinou a jej ľuďmi stane, keď vyhrajú Putinovi „osloboditelia“. Ako by ste to opísali? Čo vtedy nastane?

Čečensko bolo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie