Denník N

Raper Vec: Nad Koňýkom žasnem, vláda sa mi hnusí

DJ Vec, raper a producent Branislav Kováč. Foto N – Tomáš Benedikovič
DJ Vec, raper a producent Branislav Kováč. Foto N – Tomáš Benedikovič

Odmietol vystúpiť na Kaliňákovej akcii, ale na koncerte Výzva k ľudskosti bol a kritika na Facebooku ho netrápi.

Bude mať štyridsať rokov a pred vyše rokom sa mu narodil syn. No BRANISLAV KOVÁČ aj tak stále patrí k najznámejším tváram slovenského hip-hopu. V rozhovore pre Denník N hovorí, či by sa mali raperi angažovať za nejaký názor, prečo by legalizoval marihuanu, prečo nemôže ani cítiť Igora Matoviča alebo či by šiel hrať na míting Smeru. 

Budúci rok budete mať štyridsať. Už pred siedmimi rokmi ste o sebe, aspoň podľa albumu, hovorili ako funkčnom veteránovi. Čo ste potom teraz?

Hocičo len nie legenda alebo otec hip-hopu, prosím.

Tak inak. Dokedy sa vlastne dá rapovať?

Pokojne aj do smrti. Keď Karel Gott vedel do neskorého veku vybehnúť na pódium, prečo by to nedal raper? Rap je moderný spev. I keď si pred dvadsiatimi rokmi, keď bol tento štýl nový, ľudia mysleli, že vyjde z módy, nestalo sa to. Stal sa veľkým a významným žánrom. S tým, ako starne štýl, starnú aj jeho protagonisti. Som z prvej vlny ľudí, ktorí začali na Slovensku rapovať, a ak budem mať čo povedať, ak budem mať nápady, budem pokračovať. A tie nápady myslím mať budem, už len preto, že nerobím nové veci v nejakej brutálnej kadencii. Skôr dekadencii (smiech).

Ako sa slovenský hip-hop zmenil od začiatku 90. rokov, keď ste s ním začínali vy?

Dnešný rap nie je hudba, ktorú sme my začali robiť. Chýba mu moment prekvapenia, rebélia, niečo, čím by osviežoval hudbu. Dnešný rap je v pohodlí, hovie si v mainstreame, stala sa z neho neobratná masa veľakrát zbytočných slov. Nie som ten, čo sa chce sťažovať, nemám rád frázy typu – nie je to také, aké to bývalo. Ale naozaj sa necítim súčasťou dnešného hip-hopu, lebo je bezpohlavný a nemá tvár.

Chápem, že dnešní raperi sú vypočítavejší, čo sa týka formy. Ale zmenili sa aj témy? Nebola doba raného kapitalizmu 90. rokov inšpiratívnejšou ako to, čím žijeme dnes?

Tak, ako sa zmenila doba, zmenilo sa myslenie ľudí, zarábanie peňazí aj fungovanie človeka. Nemôžeme mať témy ako v 90. rokoch. Ale ako som povedal, vtedy mi to prišlo zaujímavejšie a menej monotematické. Dnes je rap príliš o egu. Vždy to tak bolo, hip-hop je egoistická a narcistická hudba, ale dá sa do nej prepašovať názor. A ten môže byť zaujímavý, ak ho prináša zaujímavý človek. Taký rap sa nájde aj dnes, ale ostatná väčšina je nezaujímavá pozérska hluposť a klišé takého rangu, že to nie je normálne.

Kto je ešte dnes autentický a kto nie?

Ja mám slabosť pre chlapcov z Mojej reči, veľmi sa mi páči Boy Wonder. Keď si mám spomenúť na niečo mladé a zdravé, tak taký je Prezident Lourajder. V Česku ma vždy bavil James Cole. To zlé menovať nechcem. Zbytočne to niečo rozvíri. Ľudia u nás nie sú zvyknutí na kritiku, ale ani na to, že niekto povie – toto sa mi nepáči.

Osobne vnímam hip-hop ako celkom angažovanú hudbu. Čím to je, že hip-hop dokáže v takej miere komentovať spoločenské problémy od politiky cez kriminalitu až po korupciu?

Čím to je? Množstvom textu. Spraviť osemriadkový popový text a vtesnať doň názor, ktorý môžeš aj vysvetliť, je nemožné. Rap umožňuje vyjadriť sa k téme.

S ďalším raperom Supom ste tak trochu vpadli do debaty o utečencoch a vystúpili na koncerte Výzvy k ľudskosti. Spýtam sa takto: koľko odkazov „tak si ich vezmi domov“ ste dostali? A neľutujete účasť na tomto koncerte?

Nebral by som to rozhodnutie späť. Len preto, že som schytal nejaké komentáre na Facebooku? Oni sa nimi ukázali, oni si spravili hanbu tým, že sa vyfarbili. Rozumiem, že je to nepohodlná téma a môže uškodiť, ale to neznamená, že sa k nej nebudem vyjadrovať. V tomto by sa kalkulovať nemalo, názor treba dať najavo, aj keď ním umelec riskuje.

Nebolo by pohodlnejšie byť ticho a neuraziť si časť svojho publika?

Bolo by to pohodlnejšie. No cítim zodpovednosť voči samému sebe, aj voči ľuďom, ktorí rozmýšľajú rovnako ako ja. Už preto, že tých ostatných je väčšina. Raper by mal hovoriť veci, ktoré nie sú až tak počuť. Aby bolo jasné, ja si nemyslím, že migračná kríza má nejaké jednoduché riešenia, som veľmi skeptický. Je to citlivá téma, ktorá rozdeľuje spoločnosť, a ani ja nie som zástanca otvorenia hraníc. Nemyslím si, že nemáme filtrovať ľudí, ktorí sem idú, aj keď je veľmi ťažké určiť, komu naozaj ide o život, a komu nie. Koncertu som sa zúčastnil skôr preto, aby som ľuďom povedal, nech sa nesprávajú ako prasce. Komentáre, ktoré som čítal a ktoré posielali utečencov do plynových komôr, zlosť, ktorú som v ľuďoch objavil, ma prinútili pýtať sa – ľudia, ste ešte stále ľudia?

Čiže nebol to nejaký proutečenecký aktivizmus, ale rozčúlenie nad zlosťou a nenávisťou?

Áno, a podľa mňa aj o toto na tom koncerte išlo. „Utečenci vitajte“ je pekné gesto, ale nie som s ním extra stotožnený. Súhlasím s tým, že Slovensko nie je na väčší príliv utečencov pripravené. Ale skôr mentálne ako ekonomicky. Tak dlho sme žili izolovane, že nie sme zvyknutí na odlišnosť. Aj v Bratislave, čiže hlavnom meste, vidím černocha maximálne dvakrát za týždeň.

DJ Vec, rapper a producent Branislav Kováč. Foto N - Tomáš Benedikovič
DJ Vec, rapper a producent Branislav Kováč. Foto N – Tomáš Benedikovič

Má hip-hop ako žáner vo svojom DNA nejaký typ názoru? Napríklad odmietanie rasizmu?

Mal by mať, lebo takto hip-hop vznikol. No žiaľ, ako som vravel na začiatku, rap sa zmenil tak, že často o žiadny názor nejde. Mnohým hip-hoperom, či už poslucháčom, alebo interpretom, vôbec neprekáža, že sa správajú ako xenofóbi. Nad tým krútim hlavou. Ako môžeš počúvať hudbu, ktorú vymysleli černosi, a pritom pomaly hajlovať? Mám pocit, že je tu hrozne veľa ľudí, ktorí sú popletení a domýlení. Sú hrdí na to, že si robia sami názor, ale robia si ho chaoticky a bez faktov. Niektoré veci si nedokážu poskladať, nechápu, že nejdú dokopy. Človek predsa nemôže v úvodzovkách hajlovať a zároveň počúvať rap. Ale takisto žasnem nad Koňýkom, ktorý robí punk, protirasistickú hudbu, a hovorí to, čo hovorí. Keď ho stretnem, spýtam sa ho na to.

Existujú ešte iné témy, ktoré sú hip-hopu vlastné? Napríklad dekriminalizácia marihuany?

Napríklad dekriminalizácia marihuany. Ja už trávu nefajčím dávno, ale som za jej legalizáciu.

Prečo?

Lebo mám s ňou osobnú skúsenosť, ktorá nebola zlá. Prestal som fajčiť sám od seba, nebol som ničím nútený, pretože mi to už neskôr začalo prekážať. Tak som s tým sekol. Myslím si, že tráva je oveľa menej nebezpečná ako alkohol. Ale vieme, že zákaz alkoholu by nikdy neprešiel, lebo alkoholová loby je silná. A zrejme by neboli ani za legalizáciu marihuany, lebo by sa možno báli, že by sa z konzumentov alkoholu stali huliči trávy. Mám pocit, že sa bojíme niečo, čoho sa báť nemusíme.

Myslím, že by som našiel dosť odborníkov či psychiatrov, ktorí by povedali, že fajčenie marihuany môže viesť k závislosti na tvrdších drogách.

Nehovorím, že tráva nemôže aj škodiť. No treba sa pýtať, či to, že sa z niektorých konzumentov marihuany stávajú aj konzumenti tvrdších drog, nie je prostredím, ktoré je postavené mimo zákon. Dnes majú ľudia, ktorí predávajú trávu, blízko k tým, ktorí predávajú napríklad pervitín. Aj to jeden z dôvodov, prečo sa tento prechod k tvrdým drogám deje.

Sledujete politiku?

Dá sa povedať, že okrajovo. Niekedy ma rozčuľuje menej, niekedy viac, v poslednom čase ma rozčuľuje dosť.

Čo vás za posledný rok rozčúlilo najviac?

Neviem. Mám pocit, že táto vláda sa nevie správať. Že sú normálne neslušní. Tak nezodpovedne sa hrajú s emóciami celého národa, že sa mi to hnusí. Predseda vlády plaší ľudí tak, že niekedy vyznieva ako nejaký konšpiračný plátok.

No vychádza mu to. Preferencie Smeru rastú.

Ich marketing je skvelý, žiadna strana nemá taký dobrý marketing. Bohužiaľ, práve preto sú tam, kde sú.

Kto by tam mal byť namiesto nich? Chodíte vy osobne voliť?

Chodím voliť. Za prezidenta som volil Procházku, ale tiež neviem, či by som ho volil dnes. Naozaj som spokojný, že prezidentom je Kiska, aj keď som vtedy o ňom nevedel takmer nič. Podľa mňa máme skvelého prezidenta, lebo hlava štátu nemá byť pritakávač vlády, ale má vnášať do spoločnosti pokoj, byť niečo ako mierotvorcom. A parlamentné voľby? V tých minulých som voliť nebol a tieto… Ako som vravel, neviem, či by som volil Procházku opäť. Ale nie pre škandál s Matovičovom, toho nemôžem ani cítiť. Je to obyčajná žalobaba, čo nevie robiť politiku. Odpočúvať hentaký rozhovor, to je úplne mimo.

On vraví, že to spravil vo verejnom záujme, lebo chcel odhaliť trestný čin.

Ale čo sa on hrá na detektíva Orieška. Bola to neprofesionálna podpásovka. Môže sa tváriť, že odhalil niečo nekalé, ale tak žiaľ politika funguje. Nemám ilúzie, pre mňa je politika len o rozdeľovaní verejných peňazí, nič iné. Je to o tom, kto bude sedieť na pokladničke. Každý si nahrnie do vlastného vrecka, s tým som zmierený, lebo to tak funguje na celom svete. Bohužiaľ. Ale chcel by som mať aspoň takú vládu, ktorá bude mať ľudskú tvár. Ktorá nebude zneužívať ľudský strach a robiť všetko len pre svoje preferencie. Takých kandidátov budem hľadať aj v najbližších voľbách.

Zatiaľ ste nenašli?

Zatiaľ uvažujem a keď sa rozhodnem, pokojne to poviem aj nahlas.

Viete si predstaviť, že by ste nejakej strane vystúpili na predvolebnom mítingu?

Viem si to predstaviť.

Za peniaze alebo zo srdiečka?

Zo srdiečka určite nie. Samozrejme, že by to bolo za peniaze. No musel by som byť zároveň presvedčený o tom, že tá strana obhajuje podobné názory, ako mám ja.

Čiže, keby dnes prišiel niekto zo Smeru a buchol na stôl 50-tisíc eur, nekývli by ste?

Tak, skúsiť to môžu. A možno to, čo dnes hovorím, padne. Ale dúfam, že nie, dúfam, že by som nepodľahol. Samozrejme, existuje možnosť, že by vás na veľké prachy nalákali. No chcel by som sa tomu vyhnúť. Ja som mal kedysi hrať na Medzinárodnom dni detí s armádnym orchestrom.

To na prvé počutie znie ako milé podujatie.

Presne tak, na prvé počutie to tak znie. Stretol som sa s riaditeľom orchestra, začali sme rozoberať, čo by sme mohli spraviť. No potom som sa o tom bavil doma s frajerkou, a ona mi hovorí – počúvaj, a nebude to nejaká smerácka akcia? Tak som pre istotu zavolal ešte raz panej, ktorá ma tam volala, a spýtal som sa, či sa tam náhodou nebudú promenádovať nejakí vládni politici. Vtedy z nej vypadlo, že tam vystúpi Kaliňák. Hneď mi zasvietilo. Slušne som poďakoval za ponuku, ale vysvetlil som, že nepotrebujem byť spájaný ani spolupracovať so stranou, ktorá mi nie je sympatická. Tak som to odvolal, lebo si myslím, že to bolo správne. Bohužiaľ, väčšina ľudí sa správa inak a pokojne na smeráckych akciách hrajú.

Bavili sme sa o témach, ktoré sú typické pre hip-hop. Nájdeme ešte nejakú?

Ego. A tam sa za tie roky nezmenilo nič. Raperi vždy ukazovali na seba, málokedy boli neosobní. Preto vždy hovoríme v nominatíve jednotného čísla.

A s tým egom zrejme súvisia aj všetky tie skladby, kde sa vzájomne napádate…

…a po ktorých bývajú ľudia urazení.

Koľko takých skladieb ste spravili vy?

Neviem. Raz som sa oprel do Laskyho a Modrej žiary ako ľudí, ktorí mi vtedy nesedeli, lebo sa tlačili do žánru, ktorý som považoval za môj. Mal som pocit, že ho musím obrániť. Vtedy som trochu vypenil a vypľul jeden text. Ale s Laskym som teraz kamoš, dokonca sme hrali párkrát spolu aj futbal. Vo všeobecnosti mám pocit, že raperom chýba sebareflexia.

V akom zmysle?

Nevedia si priznať chybu a nedokážu počuť kritiku.

Vy to dokážete?

Určite. Pamätám si, ako ma raz Mišo Kaščák volal hrať na Pohodu. Vydal som práve cédečko Funkčný veterán, tak som mu povedal, že samozrejme prídem rád, ale nech si ešte vypočuje album, aby vedel, čo si tam volá. Vypočul si cédečko a asi o týždeň mi zavolal s tým, že sa mu nepáči, že urážam ženy. Mal som takú skladbu, ktorá sa volala Ony si ma nájdu, pravdepodobne myslel na ňu.

Čo tam bolo?

Nazval som tam kurvy kurvami. Nie ženy, ale kurvy kurvami. Mišo Kaščák to asi zle pochopil, doteraz sme si to nejako nevysvetlili, ale zarezonovalo to vo mne. Vedel som, že to je skôr nedorozumenie, ale zastavil som sa a povedal si – aha, takto tomu ľudia rozumejú, takto to berú. Niečo by som na tom mal zmeniť, lebo nechcem, aby si ľudia mysleli, že moja hudba uráža ženy. Na druhej strane, sú ženy a sú zlé ženy, to si zase nezakrývajme.

DJ Vec, raper a producent Branislav Kováč. Foto N – Tomáš Benedikovič
DJ Vec, raper a producent Branislav Kováč. Foto N – Tomáš Benedikovič

Majú mať vzájomné útoky v hip-hopových textoch nejaké hranice? My sme sa nedávno v rozhovore s Rytmusom pýtali na to, či je OK urážať mamu redaktora hip-hopového portálu, dnes zástupcu šéfredaktora SME, len preto, že napísal recenziu o jeho hudbe.

Toto je práve niečo, čo naozaj nemám rád. Viackrát som sa k tomu vyjadril, aj keď nie priamo k Rytmusovi, ale asi každý to pochopil tak, že som narážal naňho. Presne tento príklad je za čiarou, za ktorú by raper ísť nemal.

A čo používanie vulgarizmov ako také? Nie je aj to za hranicou slušnosti?

Je. Pre niekoho, kto sa s vulgarizmami nestretáva, hovorí len akademickým jazykom, je to určite za hranicou. Otázka teda je, koho tie hranice sú. No čo sa týka urážania mám, tam sa už bavíme aj o hraniciach žánru. Ja si nespomínam na americkú hip-hopovú kapelu, ktorá by urážala niečiu mamku. Mamka je posvätná, všade. Ani sa o tomto nechcem ďalej baviť, lebo si nechcem predstavovať, čo by sa dialo, keby sa takéto niečo stalo mne. Mamka je posvätná, naozaj. Ako krava v Indii (smiech).

Keď už sme pri Rytmusovi, nedá mi sa nespýtať – boli ste v kine na jeho dokumente Sídliskový sen?

Nebol.

Prečo?

Jeho manažér ma dokonca pozval na premiéru. Nešiel som tam, lebo svojou účasťou by som niečo demonštroval. Nemyslím si, že by som sa mal teraz s Rytmusom naoko nejako bratríčkovať, on tiež nepríde na krst môjho albumu. Nehrajme sa na to, že sme kamaráti. Načo. Keď sa stretneme, podáme si ruky, vymeníme si pár povrchných fráz. Nikdy sme spolu neriešili nejaké vážne veci a teraz už vôbec nie. Spýtam sa ho, ako sa má, a či má nové auto. To je všetko.

Rozumiem, že ste každý inde. On v mainstreame, vy tak trochu mimo neho. Mnohí však hovoria, že Rytmus je jeden z najväčších profíkov, ktorí tu sú. Je to tak?

Je. Rytmus je absolútny profík, aj čo sa týka rapovania. A ja som mu nikdy neupieral nič z jeho hudobníckych kvalít. Pracuje na vysokej úrovni, má absolútnu disciplínu. To bez debaty. Ak voči nemu niečo mám, tak to rozhodne nie je hudobníckeho charakteru. Rytmus sa cez svoju hudbu dostal k peniazom, po ktorých by túžil každý. Ide iba o to, že nie každý je ochotný pre také peniaze prekračovať hranice.

Nelákalo vás niekedy byť úspešnejším, povedzme, komerčnejším raperom? Nechceli ste nikdy mať super vilu a lepšie auto?

Jasné, vždy ste na nejakom rázcestí, človek sa počas celého roka pohybuje na hrane. Je to iba o príležitostiach a veciach, ktoré zoberiete, a ktoré nie.

Prišiel niekto za vami a povedal – trochu ťa oblečieme, trochu nastajlujeme, namixujeme hity a budú peniaze?

Takto to podľa mňa nefunguje. S 39-ročným chlapcom, ktorý sa v hudbe pohybuje dve desaťročia, už toto nespravíte. Úspech je super, ale otázka je, ako veľmi mu idete naproti. Ak sa stále bavíme o tom, že porovnávame mňa a Rytmusa, tak treba povedať, že ja tak úspechu naproti nejdem. On je oveľa cieľavedomejší.

V jednom rozhovore ste dokonca o sebe povedali, že ste lenivý.

Som, a veľakrát aj nerozhodný, a to ma spomaľuje. No potom sa vždy nejako rozhýbem a idem na to. Nikdy však nebudem typ umelca, ktorý dokáže spraviť album každý rok. Musím najprv na tie veci zabudnúť a trocha odskočiť niekam inam.

Majk Spirit a Rytmus boli porotcami vo veľkých televíznych kastingových šou ako Superstar či Hlas Česko-Slovenska. Vy by ste prijali takúto ponuku?

Keby mi to ponúkli, istý čas by som to zvažoval, ale nakoniec by som to asi zobral. Výzvy treba prijímať a v konečnom dôsledku to môže byť celkom zábava. Otázka je, či to kariére umelca prospeje. Spiritovi a Rytmusovi to podľa mňa pomohlo, lebo oni sa pohybujú v mainstreame, kde takáto úloha v telke nikdy nie je na škodu. Neviem, či by to tak fungovalo aj u mňa.

Dá sa rapom uživiť? Živí vás rap?

Mňa živí hudba v širšom zmysle slova, lebo hrávam aj ako dídžej. A občas robím aj hudbu do filmov.

Napríklad titulnú skladbu ku Kandidátovi.

Áno, ale robil som aj hudbu k Spejblovi a Hurvínkovi.

Naozaj?

Hej. Česká televízia v koprodukcii s nemeckou stanicou nakrúca nové diely Spejbla a Hurvínka, vyrábali asi šesť častí. Producentkou bola moja kamarátka a tak ma oslovila, aby som urobil úvodnú a záverečnú hudbu. Pekný džob, som hrdý na to, že som mohol byť pri tom.

Vždy ma zaujímalo, kde sa pohybuje životná uroveň človeka, ktorý si zarába hudbou, a na čom presne sa dá zarobiť. Na koncertoch? Merchandisingu?

Ako kto. Niektorí naozaj skoro nevystupujú a na predaji merchandisingu sa zahoja na rok. Iní ho berú ako doplnok.

Dá sa ešte zarobiť na cédečkách?

Dá, pár rokov to tak ešte bude, aj keď možno už nie dlho. Predsa len, mp3-ka nie je hmotná a ľudia majú radi hmotné veci, ktoré môžu zobrať do ruky, dať si ich do poličky a pochváliť sa iným. Hlavný príjem sú však živé koncerty a hranie. Keďže nás nehrajú mainstreamové rádiá, tak tantiémy z rádií veľa nehodia. Ani neviem, koľko to je, a keby som aj vedel, tak to nepoviem, lebo také veci sa nehovoria.

Čo si myslíte o povinných kvótach na slovenskú hudbu v rádiách?

Nariaďovať kvóty na hudbu zákonom je hlúposť, príde mi to ako z minulého režimu. Splňme nejakú normu. Zvlášť, keď tu možno ani neexistuje dvadsaťpäť percent slovenskej hudby, ktorá by bola hodná hrania v rádiách. No určite to nejakým slovenským umelcom pomôže.

Rapovým asi menej.

Rapovým menej. Tých, čo hrajú, tých budú hrať naďalej, tých ostatných ďalej hrať nebudú.

Počúvate nejaké rádio?

Občas si zapnem Rádio_FM, ale málo, lebo mám veľa hudby, ktorú si chcem vypočuť, a nestíham ani to.

Posledná otázka – kedy bude nový album?

Dúfam, že na budúci rok. Mám teraz trochu pokazený časový manažment, lebo sa mi narodil syn a je ťažké rozdeliť si čas. Potrebujem sa dostať do modu, že áno, teraz idem nahrávať a makať na tom. Ešte som sa k tomu nedostal.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie