Už chcem byť iba človek
Nacionalizmus považujem za rakovinu moderného veku. Jeho obete dosahujú astronomických cifier.
Vyznávači dialógu, medzi ktorých patrím, ľudia, ktorí veria v potrebu rozprávať sa aj s nepriateľom, dostávajú v poslednom čase riadne zabrať. Kultúrne aj skutočné vojny vytvárajú frontové línie. Zvrhlí politici si z toho urobili živnosť, nevinní trpia a do generácií svojich detí vštepujeme budúce traumy. Pohodu aby človek hľadal mikroskopom.
Pozná však niekto lepší recept na dobrý život, ako sú dobré vzťahy? Nie sú dobré vzťahy v ťažkých časoch náplasť na dušu? A nie sú práve otázky o viere, nádeji, zmysle života a jeho cieľoch podstatné bez ohľadu na to, či poznáme odpovede? Nemali by sme sa dokonca poobzerať, kde sú dvere, keď sa stretneme s človekom, ktorý tvrdí, že ON vie? Teda, toto je ten lepší prípad.
Horší je, keď máme do činenia s niekým, kto k nám prichádza so zlým úmyslom a chce nás deložovať. No nič, špekulujem. Zatiaľ. Kúsok za rohom už na špekulácie nie je šanca. Nepodceňujme však špekuláciu ako tréning. Vlastne toto je aj jediné ospravedlnenie pre infláciu slov vo verejnom priestore v časoch kritických rozhodnutí a krízových situácií.
