Komisár pre deti na slovenský spôsob

Autorka je knižná editorka

Milé deti, máme pre vás dve správy. Jednu zlú a druhú dobrú. Doteraz ste sa pri podozrení na porušovanie svojich práv mohli obracať na verejného ochrancu práv. Nepochodili ste vždy podľa svojich predstáv, ba ani podľa mojich, ale stále to bolo široko-ďaleko najlepšie miesto, kam sa dalo ísť.

Po novembrovej schôdzi parlamentu bude k vašim službám novozvolený komisár pre deti. Ako najpravdepodobnejšia spomedzi kandidátov sa javí Viera Tomanová, ktorú navrhol Smer a už požiadala o pozastavenie členstva v strane, aby naplnila aspoň literu zákona, keďže duchu zákona by vyhovela iba nekandidovaním. Ďalší kandidáti sú Natália Blahová (SaS) a mimovládkoví Ondrej Gallo a Jozef Mikloško.

Tá dobrá správa je, že na verejného ochrancu práv sa môžete obracať aj naďalej.

Načo vám to je? Od pätnástich síce smiete súložiť, ale právneho zástupcu si vziať nemôžete, lebo až do osemnástich nemáte spôsobilosť na právne úkony. Ste v zložitej situácii, ak sa napríklad o vás šklbú rodičia v dlhé roky prebiehajúcom spore, a niektorí z vás zistili, že kolízny opatrovník je tam pre všetko iné, len nie pre vás. Možno ste celkom malé škôlkarske deti, ktoré štát vzal z rodiny, a hoci sa ukázalo, že v súlade so zákonmi to nebolo, náprava trvá akosi pridlho a jej hlavnou črtou je sebaobrana inštitúcií už pred pomyslením, že by sa za to mali zodpovedať. A možno ste tínedžeri, ktorých mlátia v polepšovni, či chovanci detského domova, ktorý vás namiesto štúdia šupol do domova sociálnych služieb. Nech ste akékoľvek dieťa, potrebujete orgán, ktorý si vás vypočuje a potom, ak treba, upozorní inštitúciu na nezákonnosť postupu alebo inak vstúpi do procesu.

Ak sa vzrušujúca možnosť nahliadať do spisov, hľadať porušenia práv, upozorňovať na ne, ani nehovoriac o vstupovaní do sporov, zmení na vytvorenie útulku pre straníckych vyslúžilcov, ktorí požiadavku apolitickosti naplnili len veľmi formálne a že by išli proti svojim, sa dá predstaviť len s veľkou dávkou fantázie, môžu si porušovatelia zákonov spokojne vydýchnuť.

Exministerka Tomanová sa nazdáva, že ju na túto funkciu kvalifikuje to, že za jej éry prebehla transformácia detských domovov. No okruh porušovania práv detí nikdy medzi jej témy nepatril a vari jediný raz sa k nim vôbec priblížila vtedy, keď iniciovala v parlamente odmietnutie správy, kde práve verejná ochrankyňa práv poukazovala na medzery v sociálno-právnej ochrane a ďalšie porušenia detských práv. Tým síce Tomanová preukázala hlboké pochopenie pre to, že ústavní činitelia by sa mali vedieť pekne a potichu dohodnúť, že všetko je v poriadku, nie však pochopenie funkcie ombudsmana.

Pochopením tohto úradu nie je ani predstava, že ide o nejakú linku dôvery. Téma detských práv nie je priestor na emócie voči úbohým trpiacim deťom, je to právnická robota. Komisárom pre deti však určite nebude právnik. Kiežby to bol aspoň človek, ktorý sa už porušovania detských práv dotkol.