Tatko a mamka Ubu na Slovensku
My sami každodenne rozhodujeme o tom, aká budúcnosť čaká nás a našich potomkov.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Nie tak dávno sa v rámci vedecko-fantastickej literatúry vyvinul žáner, ktorého hlavným rozpoznávacím rysom bolo, že opisoval budúcnosť. Ak mal autor sklony vidieť na ľuďoch tie lepšie stránky, budúcnosť videl optimisticky a napísal dielo utopistické. Ak bol autor vo veci úrovne ľudskej povahy skôr skeptický, ba priam pesimistický, vytvoril distopickú víziu budúcnosti.
Verne sa nemýlil
Žijeme v čase, do ktorého mnohí z týchto vizionárov svoje fantastické diela zasadili, ich budúcnosť je našou súčasnosťou, niekedy dokonca už aj minulosťou, a preto už môžeme sčasti posúdiť, či mali pravdu optimisti alebo pesimisti.
Zdá sa, že na definitívne zhodnotenie je ešte priskoro, ale zatiaľ je stav priaznivý skôr pre pesimistov. Francúzsky spisovateľ Jules Verne sa napríklad nemýlil v tom, že ľudstvo čaká ohromný technický pokrok – ako Robur lietame na strojoch ťažších než vzduch, ako Barbicane sme boli na Mesiaci, ako Nemo sa plavíme pod morom…
No náš duch nie je tomuto technickému pokroku úmerný tak, ako si to Verne predstavoval napríklad v postave inžiniera Cyrusa Smitha, ktorý bol mojím detským hrdinom. Cyrus Smith bol nielen praktický, zručný a vzdelaný, ale aj plný elánu, spájali sa v ňom činorodosť ducha, vzlet túžob a sila vôle – nepotreboval nádej pre podnikavosť ani úspech pre vytrvalosť.
My takí nie sme.
