Manžela pochovala tri mesiace po jeho smrti. Boli sme za Ukrajincami, ktorí sa vracajú domov
Zatiaľ čo na východe Ukrajiny zúria boje, pri Kyjive sa už opravujú mosty. Ľudia sa vracajú z európskeho bezpečia do neistoty, vybombardovaných obydlí aj na cintoríny, kde medzitým pochovali ich blízkych. Fotoreportáž Ivy Zímovej o živote na oslobodenom území pri Kyjive.
Vnuk Naste Balanovovej býva v stodole. Nič iné rodine nezostalo. Pochádzajú z neveľkej obce Horenka neďaleko Kyjiva. Najskôr na ňu Rusi strieľali, potom do nej vstúpili, potom, keď sa sťahovali, strieľali na ňu (na nich) Ukrajinci.
„Utiekli sme 5. marca. Do Černivcov. A hneď šiesteho nám volajú susedia, že náš dom zhorel. Poslali nám i video,“ spomína Nasťa, matka siedmich detí.
Domov sa vrátila koncom apríla. A nasťahovala sa k susedovi.
„Tu sme mali mrazničku, tu stál stolík s televíziou. A tu boli postele. Veľmi pekné postele. V tejto polovici žil syn s rodinou. Každý sme mali svoj kozub. Bývali sme vedľa seba, ale kúrenie sme mali každý svoje vlastné.
A v tejto časti bývala vnučka. Vidíte, tiež jej to všetko zhorelo. I detské bicykle. Keď deti prišli späť, nezaujímal ich dom, ale bežali hľadať bicykle. Tak plakali…
Zatiaľ nám nikto nič nedal. Občas niekto príde a sľubuje pomoc. Vraj bude nejaká komisia, ktorá rozhodne, na čo má kto nárok. Ale stále sa schádzajú alebo čo, a o ničom nerozhodujú.
Keď to teraz upraceme a začneme si niečo budovať, uveria nám, že sme to mali rozmlátené? Ja som nevzdelaná ženská, neviem, čo robiť… A tak moje deti stále bývajú v stajni. Bola by som vďačná aj za nejaké tehly.“
Horenka nefiguruje v novinových titulkoch ako Buča a Irpiň. A na rozdiel od „slávnejších“ ukrajinských lokalít je stále bez elektriny, bez vody – a bez tehiel.
Napriek tomu