Zbrane, silné zbrane! Za Wagnerom do Budapešti
Súmrak bohov aj dnes tne do živého.
V detstve som miloval chodievať do Maďarska, lebo mi pripadalo ako Západ. Dnes pochybujem, či tam ešte vôbec cestovať, lebo to pôsobí ako návrat do štátu za železnou oponou.
Nastolila sa tam diktatúra nového druhu, založená na sústavnom strašení voličov a veľkých klamstvách – o národe a rode, o histórii a dnešku. Klanová kleptokracia sa udržuje pri moci vyrábaním a šírením falošných správ na nete a masívnou štátnou propagandou, ktorá nahradila verejnoprávne médiá. Kandidát opozície dostal v televízii počas volebnej kampane priestor päť minút skoro ráno počas víkendu.
Režim sa ešte upevnil na mieru ušitým volebným systémom v prospech Fideszu, ktorý sa dá demokraticky poraziť čoraz ťažšie. Milión sklamaných ľudí odišlo počas uplynulej dekády z krajiny, ktorá sa však už na hraničných priechodoch inzeruje ako „prorodinná“. Maďarsko sa stalo miláčikom tyranov od Putina po Trumpa a v máji hostilo svetový kongres krajnej pravice, kde sa šírili lži o amerických voľbách aj ruskej imperiálnej vojne.
Významnú súčasť maďarskej autokracie tvorí kultúra. Maďarsko na ňu dáva takmer najviac v Európe, až 2,1 percenta HDP (viac ako dvojnásobok než u nás). No sú v tom zahrnuté aj výdavky na cirkvi, ktoré ochotne kolaborujú s režimom, a prednosť dostáva tvorba konformná s vládnucou ideológiou a inštitúciami ovládanými spriaznenými funkcionármi. Živá kritická kultúra živorí na okraji záujmu.
Na Wagnera do Pešti
I tak však programová ponuka u susedov vyráža dych.
