Až vojna donútila Ukrajinu ratifikovať Istanbulský dohovor, my máme luxus urobiť to v mieri

Tento týždeň ukrajinský parlament drvivou väčšinou (259 za, 8 proti, 28 sa zdržalo) ratifikoval Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, známy aj ako Istanbulský dohovor.

Ukrajina, podobne ako Slovensko, dohovor podpísala ešte v roku 2011, ale odmietala ho ratifikovať z rovnako pomýlených dôvodov (odoberanie detí rodičom, „podpora“ homosexuality, „hrozba“ genderu) ako naša krajina.

So Slovenskom, ale aj s ďalšími bývalými krajinami sovietskeho bloku mala Ukrajina spoločné aj to, že jedným z najhlasnejších odporcov dokumentu boli cirkevní predstavitelia, politici, ktorí sa hlásili k „tradičným hodnotám“, či rôzni populisti, ktorí v dohovore videli zhubný vplyv dekadentného Západu.

Okolo Istanbulského dohovoru aj na Ukrajine vzniklo množstvo hoaxov, čo sa okrem internetu šírili aj v kostoloch. V tomto zhoda nastala aj medzi inak nie vždy spriatelenými pravoslávnymi, gréckymi aj rímskymi katolíkmi aj početne marginálnymi protestantmi.

Tak ako na Slovensku, po ratifikácii dohovoru volali ľudskoprávne organizácie, pravidelne ho požadovali prijať účastníčky a účastníci ženských pochodov, ľudia podpisovali internetové petície na podporu dokumentu.

Dohovor mohla Ukrajina ratifikovať už v roku 2016, ale napokon k tomu nedošlo, lebo v parlamente ho väčšina poslancov a poslankýň nepodporila.

A potom prišla ruská agresia.

Ako chrániť ženy

Hoci aj skúsenosť zo Slovenska hovorí, že práva žien sa často odsúvajú do úzadia s tým, že treba riešiť „dôležitejšie témy“ a „ako keby sme nemali iné problémy“, na Ukrajine, ktorá je uprostred v našich končinách nevídanej bezpečnostnej aj ekonomickej krízy, si na to, čuduj sa svete, čas našli.

Dôvodov môže byť viacero, môže ísť aj o ich kombináciu, ale najpodstatnejšie je to, že Ukrajina dosiahla významný míľnik a urobila pre stav ľudských práv dôležitý počin.

Aj keď je zrejmé, že skutočná implementácia dohovoru, ktorý sa zaoberá rodovo podmieneným násilím voči ženám (psychologické, fyzické, sexuálne násilie a prenasledovanie), ale aj nútenými manželstvami, interrupciami aj sterilizáciami, sa z objektívnych dôvodov nezačne hneď.

Platí aj to, že akcelerátorom prijatia dohovoru bola vojna.

Už dnes vieme, že na Ukrajine prichádza zo strany ruských vojakov k rodovo podmienenému násiliu. Známe sú príklady toho, ako sa zo znásilnenia stala často využívaná zbraň na ponižovanie, zastrašovanie a ubližovanie.

Istanbulský dohovor požaduje od krajín, ktorého ratifikovali, akýsi zlatý štandard vo viacerých oblastiach, kde dochádza či by mohlo dochádzať k násiliu voči ženám, vrátane prípadov znásilnenia. Ukrajina tak bude mať nástroje, ako týmto ženám pomôcť, kam ich odkázať, ako s nimi pracovať.

Vojna ako všetky krízy prispieva aj k stupňovaniu domáceho násilia (konkrétne na Ukrajine sa to napríklad týka starších párov, kde manžel už nemusel narukovať, ale celkový stres zo situácie a neistoty si „odnáša“ jeho manželka), ekonomického vydierania žien, ktoré musia rodinám zabezpečiť príjem a ešte aj všetko organizovať.

Aj preto je dobré, že na Ukrajine rozmýšľajú nad tým, ako si osvojiť pravidlá, ktoré by týmto javom predchádzali, a ak sa udejú, sa vyriešili sa spravodlivo a citlivo k obeti a páchateľ dostal zaslúžený trest.

Na ceste do Európy

Ratifikácia Istanbulského dohovoru môže z politického hľadiska ukázať aj záujem Ukrajiny profilovať sa ako moderná, proeurópska krajina. Kyjiv teraz čerstvo získal štatút kandidátskej krajiny na vstup do Európskej únie.

Ukrajinský denník Kyjiv Independet napríklad píše, že „niektoré členské krajiny EÚ si dali ratifikáciu dohovoru ako jednu z predbežných podmienok pre uznanie kandidátskeho štatútu Ukrajiny“.

Ukrajina totiž roky len veľmi pomaly postupovala napríklad pri kriminalizácii domáceho násilia. Podľa zákona platného od roku 2013 sa domáce násilie považuje len za priestupok a trestom sú verejnoprospešné práce či finančná pokuta.

Na to, aby sa násilie v rodine bralo vážne a násilník čelil vyššiemu trestu, napríklad aj väzeniu, muselo ísť o „systematickú“ záležitosť, teda o najmenej tri nahlásené incidenty v roku.

Ukrajinské orgány tiež nevykazovali práve empatický prístup k poškodeným, ženy sa stretávali s pripomienkami, že násilie vo vzťahu je súkromná vec páru a v súkromí by sa malo aj riešiť. V roku 2020 ukrajinský časopis Tyžden napísal, že na políciu sa obráti len päť percent obetí domáceho násilia. V roku 2018 štatistiky ukázali, že domáce násilie má trikrát viac obetí ako vojna v Donbase.

Ruský svet

Stav riešenia domáceho násilia, ale aj celkové nastavenie spoločnosti, kde sa hlavne na vidieku zdôrazňuje „tradičné“ rozdelenie mužských a ženských rolí či stále pretrváva mýtus, že ak muž žene jednu vytne, robí to vlastne z „lásky“, aby ukázal, že o ňu stojí, v mnohom kopíruje situáciu v Rusku.

Aj tam je mimoriadne benevolentný prístup k domácemu násiliu, jeho páchatelia čelia ešte nižšiemu spoločenskému odsúdeniu a aj vážne prípady násilia sú posudzované ako priestupky.

Je známe aj to, že nielen na Ukrajine, ale aj v krajinách geograficky a kultúrnej západnejšie od nej Rusko aktívne podporuje rôzne hoaxy, vrátane tých o Istanbulskom dohovore. Chce tým dosiahnuť rozkol v spoločnosti, podporuje takzvané kultúrne vojny, oslabuje koncepty ľudských práv a posilňuje strach z rôznych slov, napríklad zo slova gender.

Ukrajinské aktivistky dlhé roky na to upozorňovali a ruská agresia tento motív ešte posilnila. V tomto roku účastníčky ženského pochodu vyhlásili: „Aby sme neuviazli v ruskom svete, kde domáce násilie ani nie je trestné a ženy nemajú žiadne možnosti ochrany, musíme udržovať smer, ktorý si Ukrajina zvolila, teda cestu k európskej integrácii.“

Je jasné, že jedna vec sú deklarácie a európske politiky, druhá zmena myslenia, kultúrnych vzorcov či slovníka, ktorý sa na komunikáciu tejto témy používa.

Prvý krok však Ukrajina urobila. My na Slovensku stále spíme. Z Istanbulského dohovoru je strašiak, ženské práva terčom výsmechu a prostriedkom, ako sa vymedzovať proti „ultraliberálom“ a urážať rôzne menšiny.

Dokonca aj v osvietenejších kruhoch sa občas objaví názor, že aktivisti a aktivistky za Istanbulský dohovor to už tak trochu preháňajú a ženú na hranu, veď sme tu museli bojovať za demokraciu, s ekonomickými krízami, covidom, hapruje nám tu zdravotníctvo, školstvo, ľudia žijú v chudobe, vedľa nás zúri vojna.

Sú to falošné dilemy so skrytým odkazom, že ženy majú zase počkať, lebo sú dôležitejšie veci. Ukrajina ale ukázala, že sa to dá a že prvý krok musí prísť od politických elít. Tie naše však radšej zatvárajú oči, klamú alebo sa vysmievajú bezbranným.