Keď EÚ ponúkne Ukrajine členstvo, môže to otvoriť novú kapitolu európskej histórie

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Aký rozdiel priniesla vojna! Pred štyrmi mesiacmi by lídrom Francúzska, Nemecka a Talianska ani vo sne nenapadlo, že podporia kandidatúru Ukrajiny na členstvo v Európskej únii. Ale tento štvrtok naozaj boli v slnečnom Kyjive a všetci to dôrazne podporili. Ak bude tohtotýždňový samit EÚ súhlasiť s pozitívnym stanoviskom Európskej komisie, mohlo by to byť, ako povedal prezident Volodymyr Zelenskyj po stretnutí s návštevníkmi zo šťastnejších častí Európy, „jedným z kľúčových európskych rozhodnutí prvej tretiny 21. storočia“. Mohlo by to znamenať začiatok ďalšieho kola východného rozširovania EÚ, rovnako významného ako prvé veľké kolo po studenej vojne v roku 2004, ktoré zahŕňalo krajiny od Estónska po Bulharsko. Staroveký grécky filozof Herakleitos opäť boduje so svojou myšlienkou, že „vojna je otcom všetkých vecí“.

Na prijatie Ukrajiny ako kandidáta na členstvo v EÚ existujú dva dobré dôvody: pretože Ukrajina si to zaslúžila a pretože je to v dlhodobom strategickom záujme všetkých Európanov. To druhé je ešte dôležitejšie ako to prvé.

Ambícia Ukrajiny vstúpiť do Únie sa nezačala včera. Nikdy nezabudnem, ako som stál na mrazivom kyjivskom námestí počas oranžovej revolúcie v roku 2004 uprostred takého mora európskych vlajok, aké som v žiadnom hlavnom meste EÚ ešte nevidel. O desať rokov neskôr boli protesty v Kyjive vyvolané tým, že prezident Viktor Janukovyč odmietol asociačnú dohodu s EÚ. Nenadarmo dostali meno euromajdan. Vojna túto ustálenú vôľu ukrajinského národa len potvrdila. Popri naliehavých žiadostiach o viac zbraní a sankcií Zelenskyj od začiatku označoval kandidatúru na členstvo v EÚ za jednu zo svojich troch hlavných žiadostí adresovaných Západu. Nedávny prieskum verejnej mienky uskutočnený v západných a centrálnych regiónoch Ukrajiny – prieskum na východe nebol možný pre vojnu – zistil, že 89 percent ľudí podporuje členstvo v EÚ.

Kto môže pochybovať o tom, že Ukrajinci bojujú a umierajú za Európu? Jeden vysoký bruselský predstaviteľ vysvetlil pozitívne odporúčanie Európskej komisie slovami, že „Komisia nezabúda, že Ukrajina je jedinou krajinou v Európe, kde zomierali ľudia, kde sa na nich strieľalo, pretože boli na uliciach s vlajkami EÚ. Teraz im nemôžeme povedať: Prepáčte, mávali ste nesprávnymi vlajkami.“

Ide však aj o strategickú voľbu pre Európu ako celok. Nejde len o to, že Ukrajina je po Rusku druhou najväčšou krajinou Európy. Okrem odporúčania, aby získala štatút kandidátskej krajiny, „za predpokladu, že sa prijmú určité konkrétne kroky“, Komisia navrhuje rovnaký štatút pre Moldavsko, ktoré je zovreté medzi Ukrajinou a Rumunskom, členskou krajinou EÚ. EK odporúča tiež začať prístupové rokovania s Albánskom a so Severným Macedónskom. Okrem toho je tu ešte zvyšok západného Balkánu, Gruzínsko a možno jedného dňa aj demokratické Bielorusko.

Toto druhé veľké rozšírenie na východ by spravilo Európsku úniu nielen väčšou, ale aj potravinovo sebestačnejšou, vojensky silnejšou a s väčším potenciálom pre hospodársky rast. My Európania by sme boli lepšie schopní brániť svoje záujmy a hodnoty, keďže dnes máme neisté postavenie medzi revanšistickým Ruskom, rastúcou Čínou a upadajúcimi Spojenými štátmi. Toto rozšírenie EÚ by si vyžadovalo aj ďalšie prehĺbenie integrácie, pretože inak by bolo spoločenstvo 35 členských štátov nefunkčné. Z dlhodobého hľadiska by začlenenie Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska znamenalo, že Rusko by sa konečne muselo zmieriť so stratou impéria a muselo by začať skúmať, ako funguje moderný národný štát. (Británia ukazuje, ako dlho môže tento proces trvať.) Takže táto druhá vlna východného rozširovania by bola ďalším veľkým krokom k celistvej a slobodnej Európe.

Ale na tejto ceste je ešte veľa „ak“ a „ale“. Krajiny ako Holandsko, Dánsko či Portugalsko sa stále snažia tento úplne prvý krok skomplikovať, ak nie rovno zablokovať. Aj keď sa zdá pravdepodobné, že na tohtotýždňovom samite EÚ prevládne „veľká trojka“ – Nemecko, Francúzsko a Taliansko pod vedením Maria Draghiho, ktorému uvoľnila svojím odchodom miesto Británia –, otázka znie, či bude existovať politická vôľa udržať dlhodobú stratégiu rozširovania. Náklady na rekonštrukciu Ukrajiny budú obrovské. Vojnové škody sa už teraz odhadujú na 150 miliárd dolárov. Ukrajina má šancu vybudovať to znovu, ale len vtedy, ak sa značné európske prostriedky na obnovu účinne prepoja s veľkými reformami vrátane boja proti korupcii.

V súčasnosti má tento krok v rámci EÚ všeobecnú podporu. 66 percent európskych občanov schvaľovalo v apríli v prieskume Eurobarometra otvorenie dverí Ukrajine. V nedávnom prieskume Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR) tak urobilo v priemere 57 percent respondentov v desiatich vybraných európskych krajinách. Ale údaje ECFR pre Francúzsko, Nemecko a Taliansko boli tesne pod 50 percentami. Keď vlna vojnových sympatií s Ukrajinou opadne a celá Európa bude zasiahnutá ekonomickými dôsledkami pandémie covidu a Putinovej vojny, táto podpora môže erodovať. Stredomorské krajiny už teraz hovoria: „Stále hovoríte o východe, ale čo juh?“ Už také zlé podmienky na Blízkom východe a v Afrike, zhoršené prudko rastúcimi cenami potravín v dôsledku nedostatočného vývozu obilia z Ukrajiny a Ruska, môžu viesť na juhu Európy k novým krízam.

Ďalším nebezpečenstvom je, že rozšírenie by mohlo pokračovať bez potrebného prehĺbenia integrácie. To bola veľká chyba prvého rozšírenia na východ. Výsledkom je, že Orbán zničil demokraciu v Maďarsku s pomocou miliárd eur z eurofondov a vďaka požiadavke jednomyseľnosti v takýchto otázkach nedávno prinútil zvyšok EÚ zaplatiť mu výkupné za nové kolo sankcií proti Rusku.

Pravdepodobnejšie však je, že by sa tempo rozširovania zastavilo. Ukrajina a Moldavsko sa môžu ocitnúť v neistote, v ktorej väčšina západného Balkánu prežila takmer dve desaťročia. Severné Macedónsko čakalo od roku 2005, kým prešlo od statusu kandidátskej krajiny ku skutočným rokovaniam. Tie blokovalo najprv Grécko a potom Bulharsko. Macedónci si zachovali dôveru v Úniu, ale v Srbsku podpora členstva v EÚ klesla zo 70 na 37 percent. Aj miestne elity v iných krajinách by mohli dospieť k záveru, že najlepším riešením pre ne je postaviť proti sebe Európu, Čínu a Rusko, ako to robí napríklad srbský prezident Aleksandar Vučić. Východný a juhovýchodný okraj EÚ by bol v takom prípade nestabilnou oblasťou, ktorá by len vyzývala k prenikaniu Číny, Ruska a ďalších nepriateľských mocností.

Takže cesta vpred je posiata prekážkami a možnými nesprávnymi odbočkami. Napriek tomu, ako hovorí čínske príslovie, cesta dlhá 10 000 míľ sa začína jediným krokom. Aspoň tento prvý krok bol správnym smerom.