Párový terapeut Lucian Kantor: Ideálny partner neexistuje. Ak sa upnete na hľadanie „toho pravého“, je to obrovská pasca
Párový terapeut Lucian Kantor vyvracia najčastejšie mýty o partnerských vzťahoch. V rozhovore hovorí o tom, že na partnerskom vzťahu je potrebné vždy pracovať, no nemusí to byť hneď niečo zaťažujúce. „Už len to, že ráno povieme svojej milovanej osobe, že ju máme radi, je práca na vzťahu,“ vraví.
V rozhovore sa dočítate o tom:
- či môže láska vzniknúť aj bez zamilovanosti,
- nakoľko platí, že protiklady sa priťahujú,
- akú úlohu majú vo vzťahu tajomstvá,
- kedy býva nevera dostatočným dôvodom na rozvod,
- či môže partnerský vzťah fungovať bez sexu.
Keď sa milujeme, mali by sme si rozumieť aj bez slov. Lenže potom zisťujeme, že to nefunguje. Stretávate sa s týmto mýtom a jeho dôsledkami vo svojej praxi?
To, že si partneri rozumejú bez slov, je typické pre fázu zamilovanosti. Dvaja cudzí ľudia chodia okolo seba, pričuchnú k sebe – lebo zamilovanosť súvisí s feromónmi – a zrazu zistia, že k sebe patria. Zamilovaná dvojica sa potom do seba zakliesni a uzavrie. Úplne sa odstrihnú od okolia – obmedzia kontakt s rodinou a s kamarátmi. Všetok čas trávia len spolu. V istom období sa ani nemusia spolu rozprávať. Plávajú vtedy na vlne intoxikácie a sú stále spolu. A keď sú do seba takto pevne zakliesnení, nevojde sa medzi nich nič. Ani dieťa. Pár preto musí postupne dospieť k láske a vytvoriť ochranný priestor pre dieťa.
Častým mýtom je, že zamilovanosť trvá večne. V skutočnosti trvá pol roka a potom by mala pomaly prejsť do lásky. Kým zamilovanosť je stav organizmu, láska je vzťah. Na to, aby existovala láska, je potrebné vytvoriť si spoločný priestor.
Často sa hovorí, že ženy si vyberajú partnera podľa toho, akého mali otca, a muži si vyberajú partnerku podobnú svojej matke. Do akej miery to podľa vás platí?
Ak sa v ochrannom priestore pôvodnej rodiny udeje všetko relatívne dobre, potom sú pre nás naši rodičia vzorom. Väčšinou si vyberáme partnerov, ktorí nám pomôžu vytvoriť model, s ktorým sme vyrástli. Napríklad dcéra má otca, ktorý je športovo založený, a ju takisto baví šport, tak si asi tiež bude vyberať partnera, ktorý sa rád hýbe a nie je s ním nuda. Ak je niekto skôr hĺbavý typ a chodí po kaviarňach, bude mať tendenciu vyberať si niekoho, kto má podobný životný štýl. Lebo ho pozná, je mu to blízke. No vždy to platí len čiastočne. Môžu tam byť len niektoré rysy, ktoré sú spoločné.
A čo populárne tvrdenie, že protiklady sa priťahujú?
Všetky mýty sú veľkým zjednodušením. Iste, na partnerský vzťah potrebujeme, aby tá druhá strana mala nejakú časť vecí, ktorú ja nemám – aby ma ten druhý človek doplnil. No na druhej strane potrebujeme aj množstvo vecí, ktoré máme spoločné a o nich sa nevyjednáva. Vždy rozhoduje súhra týchto vecí.
Dá sa to dobre vysvetliť na príklade jedla. Žiadna z ingrediencií nie je sama osebe ani dobrá, ani zlá – samozrejme, ak na ňu nemáte alergiu. Pri príprave jedla je však dôležité dávkovanie a to, ktoré potraviny sa dajú navzájom kombinovať. Môže sa stať, že dve korenia spolu veľmi nesedia – výsledok je divný, no keď k tomu pridáte tretie korenie, zrazu je to bomba. Takže niekedy nie je riešením niečo odobrať, ale, naopak, niečo pridať – ten katalyzátor to celé zmení.
Niektorí sú presvedčení, že pravá láska musí byť láska na prvý pohľad – ak na začiatku „nepreskočí iskra“, taký vzťah akoby ani nemohol mať dlhé trvanie. Čo je na tom pravdy?
