Denník N

Riaditeľ SND Drlička: Pozorujem, že ľudia sa v politike jednoducho zbláznia (+video)

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Šokuje ma, keď nám pre Ukrajinu ľudia píšu, že sme Sorosovo divadlo, hovorí riaditeľ Slovenského národného divadla Matej Drlička.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

V akej rodine ste vyrastali?

V československej. Moja mama je Češka, rodáčka z Chebu. Otec je Slovák, rodák z Piešťan, takže od začiatku som vnímal Československo ako prirodzený koncept, v ktorom som pekne vyrastal, mal som krásne detstvo. Moja mama bola knihovníčka, pracovala najprv v mestskej, potom v Univerzitnej knižnici ako vedúca hudobného pavilónu.

A žili ste v Bratislave?

Áno, ja som sa už narodil na Bezručke a vyrastal som v Bratislave. Otec bol hudobník na Novej scéne a po tom, ako bol pod vedením poslanca Jarjabka rozpustený orchester Novej scény, tak išiel učiť na konzervatórium. Tam bol dlhé roky a dodnes stále učí, ale už plánuje skončiť. Takže otec je klarinetista, mama knihovníčka.

Museli ste hrať na hudobný nástroj alebo ste to chceli?

Vyplynulo to prirodzene. Otec doma cvičil na klarinete, od narodenia som vnímal ten zvuk. Nemám na to reálnu spomienku, ale z rozprávania rodičov viem, že som ako dieťa chcel hrať aj ja, takže mi dali zobcovú flautu. V dychárskych rodinách to tak je, že prvým nástrojom je zobcová flauta, lebo je ľahká na váhu a relatívne jednoduchá na hranie. V tom som bol celkom šikovný, tak ma dali na klarinet. Nejak prirodzene som s tým rátal, že otec je klarinetista, tak aj ja budem.

Rátali v rodine aj s tým, že by ste nemali talent, alebo bolo od začiatku jasné, že ho máte? 

Talent som mal, to sa prejaví rýchlo. Vnímanie hudby a schopnosť interpretovať ju sa u dieťaťa detekuje veľmi rýchlo. U mňa to tak bolo. A v princípe si nikto nekládol otázku a ja už vôbec nie, čo zo mňa bude. Od detstva som vedel, že budem klarinetista.

Mali ste nejaké obdobie, keď ste nechceli cvičiť? 

Celkovo som cvičil málo. Práve tí talentovaní s tým majú častokrát problém, navyše keď je to ešte v kombinácii s voľnomyšlienkarskými povahovými vlastnosťami. Aj otec bol zo mňa zúfalý, ale vždy som prechádzal všetkými skúškami a súťažami úspešne, nemusel som do toho investovať až tak veľa času. Ale v jednej chvíli prišiel veľký zlom, keď som išiel študovať do Ameriky. Stretol som v Pittsburghu svojho prvého prelomového pedagóga a vtedy som úplne zošalel, cvičil som 8-9 hodín denne. To bol veľký skok a po tejto epizóde som cvičil extrémne veľa.

Potom ste nejaký čas žili aj vo Francúzsku, aká to bola skúsenosť?

Profesijne úžasná, súkromne vo finále nie úplne šťastná, lebo som sa tam oženil, narodili sa nám dve krásne, zdravé deti a nakoniec sme sa rozviedli. Mám teda na Francúzsko aj trpké spomienky, ale celkovo to hodnotím ako silnú a peknú časť môjho života, aj preto, že sme žili v Nice, v byte s výhľadom na more, čo je sen každého človeka, ktorý žije v krajine, ktorá nemá more alebo oceán. Takže byt pri mori sa mi splnil, more som mal každý deň. Zároveň som sa veľmi rýchlo zamestnal v orchestri v Cannes, denne som dochádzal z Nice do Cannes. Cesty do práce popri mori boli úžasné, bol to veľmi príjemný orchester a kolegovia. Veľmi rýchlo som sa tam etabloval a v jednej chvíli to skončilo.

Odišli ste vinou rozvodu?

Nie. Vinou toho môjho absurdného úrazu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie