Chcel by som vrátiť minulé leto

Nedávno som na Twitter napísal, že som takmer úplne prestal počúvať hudbu a čítať knihy, sledovať Netflix a počúvať podcasty.

Hudbu som kedysi počúval neustále a vedel by som rozprávať o tom, aký dôležitý je jej výber. Že napríklad keď človek prekladá a potrebuje sa sústrediť, má si pustiť niečo inštrumentálne a jednotvárne, ale ani Mozart so Chopinom nie sú najhorší. Teraz – nič.

Aj knihy som čítal neustále, v električke, pri káve, v pohostinských zariadeniach nižšieho štandardu, pred spaním. Pred Vianocami som na blog vždy písal článok o knihách, ktoré som za daný rok prečítal, a postupne sa z toho stal jediný článok na blogu za celý rok. Tých kníh bolo za rok obvykle okolo šesťdesiat. Teraz sa končí jún a možno by som ich nazbieral desať.

Netflix zapnem raz za mesiac a okrem dokumentov o vrahoch tam skoro nič nie je, lenže aj tie dokumenty o vrahoch sa podobajú všetkým predchádzajúcim dokumentom o vrahoch. Kedysi som si pravidelne púšťal aspoň podcast Dobré ráno, dnes mám pocit, že načo by som si ním to dobré ráno kazil.

Namiesto toho počúvam podcast, ktorý robí Evelyn s Peťou Polnišovou. Začalo sa to tým, že som chcel vedieť viac o PMS. A už som neodišiel. Neodišiel som a odvtedy robím všetko pre jeho akceptáciu v kaviarenskej komunite (nie je to jednoduché, ale niekto to robiť musí).

Taktiež, a toto je vedomé rozhodnutie, som sa ja, človek, ktorý mal chronický problém povedať nie, od nového roka rozhodol odmietať všetky ponuky, ktoré priamo nesúvisia s prácou. Darí sa mi znamenite.

Je to preto, že všetko sa robiť nedá, a ak človek všetko robí, tak nakoniec poriadne nerobí nič a ešte je aj unavený. Okrem toho mám navyše pocit, že až tak nemám čo povedať, a všetko, čo povedať chcem, poviem raz za týždeň v rámci autorskej strany na SME. Stačí to tak akurát.

Ale hlavne sa mi nechce. Počúvať hudbu? Nechce sa mi. Čítať? Nechce sa mi. Pozerať Netflix a počúvať podcasty? Nechce sa mi.

Nie je to však taká bežná lenivosť. Je to, povedzme, optimalizácia. Vyhodenie nepotrebných vecí a väčší dôraz na veci, ktoré sú dôležité (väčšinou ich je pomerne málo). Tieto sú dôležité. Tieto už nie.

Dlhodobo mám napríklad problém s tým, aby ľudia, na ktorých mi záleží, vedeli, že mi na nich záleží. Uvedomujem si to a dokonca som o tom napísal aj esej do knihy 53 pohľadov, ako byť lepší, ktorú dal dokopy Kubo Ptačin (sú v nej aj oveľa lepšie eseje).

No a tak sa teda napríklad venujem tomu, aby ľudia, na ktorých mi záleží, vedeli, že mi na nich záleží. Zvyšok je len zvyšok. Vraj sa to volá vzťahový minimalizmus.

Možno je to dôsledok korony a toho, že sme mali priveľa času rozmýšľať nad tým, čo je a čo nie je dôležité. Možno, pánboh uchovaj, osobnostný prerod! Veľa premýšľam, ako má vlastne vyzerať život, ktorý chcem žiť. Ľudia by to mali robiť. Je okolo mňa väčšie ticho a menej sa to hýbe, ale napríklad som začal hrať tenis a je to super.

Mimochodom, že sa to volá vzťahový minimalizmus, mi poradila kamoška, ktorá má stôl vedľa. Odmenil som sa jej tým, že som si pred ňou zaspieval Chcel by som vrátiť minulé leto a potom som ju s tým nechal. Nech vie, že mi na nej záleží.