Ukrajinský národný balet na Slovensku: Kým Rusi bombardujú naše mestá, Labutie jazero tancovať nebudeme

Keď Vitaliy Netrunenko a Volodymyr Kutuzov vyjdú na scénu v zelených tričkách a maskáčových nohaviciach, vyzerajú skôr ako členovia teritoriálnej obrany než baletní sólisti.

Skladba, ktorá znie z reproduktora, je pôvodná ukrajinská ľudová pieseň, uspávanka.

„Je veľmi nadčasová, iba sme si ju trochu prispôsobili. Aktuálna bola pred ôsmimi rokmi, keď sa začala vojna v Donbase, a aktuálna je aj teraz,“ hovorí Vitaliy Netrunenko. Číslo, ktoré v programe pomenovali Vojaci, vraj málokedy odtancuje bez toho, aby nemal v očiach slzy. „Tancom rozprávame o tom, čo prežíva vojak. Čo prežíva náš národ,“ vraví Netrunenko.

Spolu s ďalšími je súčasťou medzinárodného turné Baletu Národného divadla Ukrajiny Tarasa Ševčenka, ktorý posledný mesiac hosťuje na Slovensku.

Po vystúpeniach v Bratislave, Košiciach a Piešťanoch ich v stredu čaká vystúpenie v Banskej Bystrici. Všetky vystúpenia majú benefičný charakter.

Namiesto Bajadéry vojna

Dvanásť tanečníkov a tanečníčok je vo veľkom baletnom štúdiu Slovenského národného divadla trochu stratených. Na skúšky prichádzajú podvečer, niektorí s deťmi, keď je už štúdio voľné a majú pre seba dostatok priestoru.

„V balete platí, že keď je tanečník bez tréningu jeden deň, potrebuje tri dni na to, aby sa dostal naspäť do formy,“ hovorí režisér Oleg Tokar. „My sme vo februári vypadli na niekoľko týždňov, netušili sme, čo bude.“

Doma v Kyjive mu na stene v kuchyni visel kalendár divadla s programom. Večer 24. februára mali tancovať Bajadéru. Keď sa zobudil, čiernou fixkou jej názov prepísal: Vojna. „Prvé výbuchy zazneli nad ránom. Okamžite som volal vedeniu, čo budeme robiť. Mosty cez rieku ostali zatarasené a do divadla, ktoré je vo vládnej štvrti, sa už ani nedalo dostať,“ vraví režisér.

„O dva dni neskôr som už vyzeral takto,“ hovorí a ukazuje nám fotku so zbraňou v ruke ako člen kyjivskej teritoriálnej obrany. Niekoľko týždňov velil skupine, ktorá bránila jednu zo štvrtí hlavného mesta.

Sólista Vitaliy Netrunenko sa takisto do teritoriálnej obrany prihlásil, ale pre veľký záujem sa do nej už nedostal. „Mám však veľa kamarátov aj príbuzných, ktorí sa do nej dostali, a často s nimi hovorím o tom, čo prežívajú. Keď potom vyjdem na scénu, snažím sa to všetko prerozprávať jazykom, ktorý je mi najbližší a ktorý je univerzálne zrozumiteľný, nech sme kdekoľvek vo svete – tancom,“ vraví Netrunenko.

Na Slovensko prišli členovia baletu ukrajinského národného divadla začiatkom júna, zázemie im poskytuje ministerstvo kultúry. Vystúpenia sa podarilo zorganizovať aj vďaka spolupráci s Andriijom Sukhanovom, ktorý je umeleckým šéfom Baletu Štátneho divadla Košice.

Pred príchodom na Slovensko absolvovali tanečníci úvodnú prípravu v Taliansku aj vystúpenia v Nemecku. Zo Slovenska majú namierené do Japonska a napokon aj do USA. „To, čo robíme, robíme pre našu krajinu. Tanec je náš život a prostredníctvom neho sa snažíme získať nielen peniaze pre našu armádu, ale aj získať pozornosť pre ukrajinskú kultúru,“ hovorí Oleg Tokar.

Krik duše vložený do tanca

Aby mohli umelci vystupovať v zahraničí, museli získať výnimku ukrajinského ministerstva kultúry a ministerstva obrany. „Dlho sme nevedeli, čo robiť. Stále sme nemohli uveriť tomu, že je vojna. Niektorí členovia súboru nastúpili do teritoriálnej obrany, iní dobrovoľníčili, niektorým sa podarilo odísť do zahraničia, kde ich prichýlili miestne divadlá,“ hovorí Olena Filipievová, umelecká riaditeľka ukrajinského národného baletu.

Ona odísť nechcela, nie bez ďalších členov svojho súboru. Keď už bola situácia v Kyjive pokojnejšia, obrátili sa s vedením divadla na ministerstvo kultúry a ministerstvo obrany, či by neudelili výnimku pre tanečníkov, aby mohli vycestovať a pomáhať vystúpeniami po svete. „Potom nás čakalo ťažké rozhodnutie. Zobrať sme mohli iba dvanásť ľudí a tento výber nebol ľahký,“ hovorí Filipievová.

Baletný súbor ukrajinského národného divadla v Kyjive má spolu 160 členov. Na baletné „gala“, teda typ programu, s ktorým vystupujú, by za bežných okolností potrebovali 50 až 60 tanečníkov a tanečníčok, teraz museli improvizovať a vystačiť si so šiestimi pármi.

Program zložili z fragmentov inscenácií ukrajinského a svetového baletného repertoáru s ambíciou predstaviť európskemu publiku najmä ukrajinských skladateľov a choreografov. Okrem modifikácie ľudovej uspávanky pripravili aj baletné číslo s názvom Mariupol. „Stretli sme sa už aj s reakciou, že keď tancujeme, ide z nás radosť – a ako je to možné, keď je u nás doma vojna,“ hovorí Olena Filipievová. „Lenže keď tancujeme, snažíme sa vyjadriť všetko, čo prežívame a čo cítime – od strachu, hnevu a bolesti až po hrdosť na našu vlasť a kultúru. Špeciálne tie dve čísla – Vojaci a Mariupol – to je krik našej duše. Veríme, že diváci tomu porozumejú a že sa ich to dotkne takisto blízko ich duše.“

V ukrajinskom národnom divadle pôsobí Olena Filipievová od roku 1988, keď nastúpila do baletného súboru ako čerstvá absolventka. Po kariére oceňovanej sólistky sa pred dvoma rokmi stala umeleckou riaditeľkou. Počas skúšok v sále SND je však opäť aj v pozícii tanečníčky, hoci uznáva, že už dávnejšie presiahla vek 38 rokov, v ktorom baleríny bežne chodia do penzie.

„Doma som tancovala už len pri špeciálnych príležitostiach. Snažím sa stále udržiavať vo forme, lebo pre telo aj myseľ je po toľkých rokoch baletu ťažké úplne skončiť. Počas tohto turné však tancujem, beriem to ako svoju povinnosť, lebo je nás málo. Kým vládzem a môžem, budem tancovať,“ vraví Olena Filipievová.

Labutie jazero nečakajte

Kým časť súboru ukrajinského národného divadla je na cestách, prevádzku už obnovili aj na domácej scéne v Kyjive.

Koncom mája sa v divadle začalo opäť hrať, hoci predstavenia sprevádzajú rôzne obmedzenia. Sála divadla je zaplnená len čiastočne – z kapacity 1304 miest divadlo predáva iba 300 lístkov. Dôvodom je to, že práve toľko ľudí sa zmestí do šatní pod divadlom, ktoré boli vyhodnotené ako vhodný kryt v prípade leteckého poplachu.

Väčšina predstavení sa začína už v skorých popoludňajších hodinách. MHD premáva v Kyjive kvôli zákazu nočného vychádzania iba do desiatej večer, klasické operné aj baletné predstavenia zvyknú trvať aj štyri hodiny, preto je začiatok predstavení naplánovaný na tretiu či štvrtú hodinu popoludní.

„Asi nikto nevie povedať, čo bude ďalej, my všetci však veríme v to, že po tomto turné sa vrátime domov a budeme môcť zasa slobodne pracovať,“ hovorí Olena Filipievová. Nikdy doteraz nebola zo svojej krajiny tak dlho preč. Stále myslí na svojich príbuzných a priateľov, ktorí sú nielen v Kyjive, ale aj iných častiach Ukrajiny, kde stále prebiehajú tvrdé boje.

Ani ona, ani režisér Oleg Tokar či tanečník Vitaliy Netrunenko si momentálne nevedia predstaviť, že by do programu zaradili skladby alebo choreografie ruskej klasiky.

„Neviem si predstaviť, koľko hnevu a smútku by prežívali vojaci, keby videli v divadle Labutie jazero. Zvlášť po incidente v divadle v Donbase, ktoré je okupované Rusmi a v ktorom z kostýmov Labutieho jazera vytvorili písmeno Z (symbol ruskej vojenskej agresie – pozn. red.),“ hovorí Olena Filipievova. „Labutie jazero u nás teraz neuvidíte, nie je to žiaden oficiálny zákaz, no nikto ho do programu nedá. Dokonca sa už hovorí aj o tom, či môže napríklad škola pomenovaná po Čajkovskom aj naďalej niesť jeho meno,“ vysvetľuje.

Ani v programe, s ktorým členovia baletného súboru cestujú po svete, nie je jediné dielo ruského autora. „Absolútne sme to vylúčili. Nemôžeme predsa tancovať na ruskú hudbu, kým Rusko bombarduje naše mestá. Aj Ukrajina má skvelých skladateľov a choreografov, ktorí možno nie sú takí známi vo svete, ale zaslúžia si pozornosť. Teraz je na nás, aby sme ich podporovali,“ vraví Vitaliy Netrunenko. Na otázku, či sa to niekedy zmení, nemá nikto z nich odpoveď – iba nádej.