Bieloruský denník: Lukašenko prevalcoval všetkých? Všetci utiekli? Čo sa deje v Bielorusku

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Bielorusi žijúci v krajine sa pozerajú na tých, ktorí odišli. Tí, ktorí odišli, myslia na tých, čo zostali v Bielorusku. Kto to má ťažšie? Ako si môžu navzájom pomôcť? Ako priblížiť vytúžené spoločné víťazstvo?

Porozprával som sa s Bielorusmi, ktorí zostali v Bielorusku, ale pravidelne cestujú do zahraničia. Na moju prosbu porovnali svoje pocity v krajine a za jej hranicami, podelili sa o svoje dojmy zo života pod Lukašenkom a povedali mi, či majú dojem, že sa blíži zmena.

Dmitrij, podnikateľ

Nie som pripravený opustiť Bielorusko. Kto by po víťazstve privítal vás, čo ste odišli, v slobodnej krajine?

Ale veľmi rád chodím do zahraničia. V Bielorusku je teraz trochu smutno. Poriadok, sterilita, strach – taká je moja krajina v súčasnosti. Hoci, samozrejme, ak ste tam predtým neboli, nemusíte si všimnúť nič nezvyčajné. Ľudia sa smejú, žijú, pracujú. Lenže niečo nie je v poriadku.

Jeden z podnikov mám v centre Minska. Keď som v minulosti chodieval do centra, s parkovaním bol veľký problém. Musel som obchádzať dvory, hľadať voľné miesto a dúfať v šťastie. Všetko bolo preplnené.

Po začiatku vojny Ruska proti Ukrajine a novej vlne emigrácie môžem prísť do centra Minska, kedy len chcem – na parkovisku sa vždy nájde miesto. Doslova na každom parkovisku.

Áno, ľudia odchádzajú, ale mnohí aj zostávajú – niektorí, ako ja, jednoducho nechcú odísť, lebo toto je naša krajina. Chceme v nej žiť a rozvíjať ju. Zároveň, keď som mimo Bieloruska, prijímam energiu od Bielorusov, ktorí sa presťahovali do iných krajín. Po každej novej známosti sa mi chce chytiť za hlavu a zakričať, akí sú Bielorusi super! Sú medzi nimi samé talenty, podnikatelia, reprezentanti tvorivej inteligencie, ítečkári, inžinieri. Je príjemné vidieť, ako sa Bielorusi uplatňujú v zahraničí, ako sú žiadaní v iných krajinách a dokonca aj na iných kontinentoch.

Len si predstavte, čo sa stane, keď sa do Bieloruska vráti aspoň polovica z týchto ľudí so svojimi dlhoročnými skúsenosťami. Koľko nových vecí vytvoríme a vybudujeme vďaka týmto nekonečným poznatkom z celého sveta. Dajte nám demokraciu a dva alebo tri roky – predbehneme našich susedov. Poctivou prácou, tvorivosťou.

Hlavnou hodnotou Bieloruska sú ľudia. Nemáme ropu, plyn ani klenoty. Žiadne more, žiadne hory. Naším bohatstvom sú ľudia. Žiaľ, v súčasnosti nie je po tomto bohatstve v krajine dopyt. Avšak situácia sa zmení.

Katerina, riaditeľka spoločnosti

Je ťažké vycestovať z Bieloruska. Áno, vnútri krajiny sa hranice otvorili, ale máte z toho zvláštny pocit – akoby ste opúšťali to, na čom vám najviac záleží. Zároveň sa po prekročení hraníc do Poľska, Litvy, Lotyšska, Gruzínska alebo inej krajiny okamžite ľahšie dýcha.

Medzi tými, čo zostali v Bielorusku, je, samozrejme, aj veľa ľudí, ktorým je jedno, čo sa v krajine deje. Nezaujímalo ich to v roku 2020, vo volebnom roku, a teraz už vôbec nie. Zároveň je stále veľmi veľa ľudí, ktorí chápu, čo sa deje, ale snažia sa žiť ďalej. Žiť ďalej neznamená prevrátiť stránku a zabudnúť, ako hovorí Lukašenko. Znamená to nezhoršovať si situáciu, netrestať samého seba. V Bielorusku je už viac ako 1 200 politických väzňov, ktorých držia v neľudských podmienkach. Netreba, aby ľudia, ktorí vo väzení nie sú, trpeli spolu s uväznenými. Musíme akumulovať zdroje, aby sme uväzneným pomohli. Musíme spraviť to, čo je v našich silách. Pre niekoho to znamená len žiť, naberať silu a uvedomovať si, čo sa deje. Iní sú ochotní podporovať rodiny politických väzňov, písať listy, posielať väzňom jedlo. Niektorí sa snažia presadiť zmeny v oblasti práva.

Každý a každá z nich robí, čo len môže.

Cestovanie do zahraničia pomáha dostať do pľúc trochu vzduchu. Nadýchnuť sa, pocítiť bezpečie. Pozrieť sa na ostatných Bielorusov a pochopiť, že to vnímate rovnako. Pochopiť, že pre každého je to svojím spôsobom ťažké, ale každý sa snaží bojovať vlastným spôsobom.

Na konci roka 2021 sme si uvedomili, že by sme nemali byť celý čas smutní z toho, že sme ešte nevyhrali. Mali by sme neustále a postupne robiť správne veci. Pomáhať druhým, niečomu ich učiť. Odstrihnúť ich od propagandy, šíriť pravdu.

Takto tu fungujeme.

Svetlana, novinárka z nezávislého média

Pred covidom a udalosťami roka 2020 v Bielorusku ma cestovanie fascinovalo. Ale po voľbách sa bojím opustiť krajinu: čo ak sa stane niečo dobré a ja to nebudem môcť so všetkými osláviť?

Zo zahraničia sa možno zdá, že žiť v Bielorusku je nereálne. V istom zmysle áno, ale život ide ďalej. Nie je to ľahké, ale snažíme sa. S figou vo vrecku.

Áno, je pravda, že mnohé sféry občianskeho života sú zničené a vyhnané z krajiny. Nie je však možné zakázať ľuďom zjednocovať sa. Snažíme sa jeden druhého nejakým spôsobom podporovať.

Keby boli Bielorusi každý deň smutní a obviňovali sa zo všetkých smrteľných hriechov, Lukašenkov odchod by to neurýchlilo. Len by sa potešil: uľahčí mu to víťazstvo nad oslabeným súperom.

Môže sa zdať, že všetko je zlé – a vo viacerých ohľadoch to tak aj je. Lenže čas je neúprosný – prežijeme Lukašenka aj jeho diktatúru. Aj keď sa občas zdá, že to bude trvať večne.

Ale to sa nestane. A som si istá, že z historického hľadiska dôjde k zmene veľmi, veľmi skoro.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.