Žaloba za ovzdušie? Zodpovednosť ponesie každý, len nie Ján Budaj

Autor je bývalý minister životného prostredia,
v súčasnosti je predsedom republikovej rady Aliancie

Minister Ján Budaj má pred sebou zlomové obdobie. Po dvoch rokoch prezentácie výsledkov práce najmä z predchádzajúceho volebného obdobia sa začína druhá polovica jeho rezortného mandátu. Teda najvyšší čas prezentovať svoje vlastné výsledky. Je preto pochopiteľné, že práve teraz sa húževnato venuje všetkému ostatnému a každému okolo. Pretože inak by musel niesť zodpovednosť za dva roky nečinnosti.

Nie som fanúšik nekonštruktívnej kritiky. Životné prostredie potrebuje bezohľadných zberačov politických bodov asi tak ako bežec kotvu. Faktom však ostáva, že pán minister začína zachádzať priďaleko.

Len pred pár dňami v súvislosti s prebiehajúcim monitoringom medveďov najväčšiu šelmu Slovenska obvinil z vegetariánstva a bývalé (moje) vedenie ministerstva a Univerzitu Karlovu v Prahe z „nekalej“ súťaže. Práve táto renomovaná akademická inštitúcia vykonáva DNA testy, aby sme zistili reálny počet medveďov na Slovensku. Nemusíme pripomínať, aký významný je tento údaj v dnešnej napätej atmosfére okolo medveďov.

A už vôbec nemusíme zdôrazňovať, že zber a analýza vzoriek nejaký čas zaberie. (Toto nie je sčítanie obyvateľov, bytov a domov, keď respondentom rozdáte dotazník.) Tak to bolo pri predchádzajúcom monitoringu z rokov 2010 – 2015 a je to tak i pri aktuálnom, ktorý sa zadával ešte počas môjho pôsobenia v úrade približne v čase, keď sme zakladali zásahový tím pre medveďa hnedého.

Mimochodom, ten funguje a pán Budaj sa ním rád chváli. Pri prieskume sa však vyhovára na jeho dlhé trvanie. Pričom pri stanovení metodiky tohto vzácneho vedeckého výskumu sa vychádzalo z požiadaviek našich najlepších odborníkov v etológii medveďa hnedého. Ide o vedecký podklad, ktorý aktuálny problém s najväčšími šelmami Slovenska nevyrieši. Ten má riešiť minister životného prostredia.

Následne pritvrdil pri nedávnom súdnom rozhodnutí ohľadom nedostatočnej ochrany hlucháňa hôrneho. Spor sa ťahá od roku 2017. Vtedajšie ministerstvo sa snažilo zameškané kroky dobehnúť. Prijal sa program záchrany hlucháňa hôrneho, prioritizovali sa programy starostlivosti o chránené vtáčie územia a prijala sa novela zákona o ochrane prírody, aby sa posilnila pozícia štátnych ochranárov v oblasti náhodnej ťažby.

Po zmene vlády sa však proces zastavil. Následne prišla žaloba a nedávno rozsudok. Snaha Jána Budaja hodiť zodpovednosť na iných nie je prekvapením, ale po dvoch rokoch vo vláde už nie je možné ukazovať prstom na ostatných. Považujem za veľké osobné zlyhanie ministra Budaja, že výhrady Európskej komisie nezapracoval do svojej reformy národných parkov. Verím, že sa mu to podarí aspoň na druhý pokus. A otvorene hovorím, tento krok má moju podporu.

Bohužiaľ, nejde len o hlucháňa. To isté nás čaká pri ochrane ovzdušia. Slovensko má stále čo dobiehať a rovnako čelíme žalobe. A opäť: namiesto aktivity čelíme pasivitou a ukazovaním prstom na iných. Riziko žaloby je na stole dlhšie. V roku 2018 sme sa však konkrétnymi opatreniami žalobe vyhli. Ako jedna z dvoch krajín z deviatich. Prijal sa program modernizácie vykurovacích zariadení, stratégia ochrany ovzdušia, rozšírenie monitorovacej siete SHMÚ, nová legislatíva…

Prišla nová vláda a tempo sa spomalilo. Až sa zastavilo. A v roku 2021 sme sa už žalobe nevyhli. Nie je to žiadne prekvapenie. Ján Budaj má silné vyhlásenia, ale žiadne výsledky. Výmena špinavých vykurovacích zariadení sa zastavila. No svoj plán obnovy rodinných domov ani po dvoch rokoch nespustil. SHMÚ ako nosná časť ochrany ovzdušia nielenže nie je posilnený – dokonca nemá zaistené ani stabilné financovanie.

Osobne dúfam, že sa Slovensko obháji, no neverím tomu. Pretože presvedčiť môžu len výsledky a tie nemáme. Máme však jedinú istotu – za všetko bude niesť zodpovednosť ktokoľvek, len nie minister životného prostredia.