Denník N

Nedeľná nekázeň: Na svete je dobre, hoci svet na tom vôbec nie je dobre

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Kiež by už ľudia konečne pochopili, že brána, ktorou sa môžeme dostať k bohatstvu Božej múdrosti, je kríž. Je to úzka brána. Preto hoci mnohí túžia po šťastí, ku ktorému sa možno cez túto bránu dostať, veľmi málo je tých, čo chcú cez ňu prejsť,“ hovorí svätý Ján z Kríža. Ja si však myslím, že touto bránou k nám Boh prichádza, navštevuje nás krížom aj krážami. Príde potichu a len ťa zrazu poklepe po pleci, príde, keď ho nečakáme…

Hľadaj radosť, to nepovedal svätý Ján, ale staručký kňaz, ktorý ma raz pred najväčšou nocou spovedal. Najskôr mi vynadal, že „to“ mám miešať a fúkať, kým „to“ začnem ochutnávať, a že som „frišká“, že so žufaňou sa „to!“ nemieša… Náš rozhovor bol dlhší, najskôr mi dohovoril, no potom povedal, že všetko je tu pre nás, stromy, ktoré kvitnú a rodia, tráva, slnko, ráno aj noci, všetko, a aby sme sa tešili, že keď to nerobíme, sme nevďačníci!

Benedicite, vravieval náš tato! Tak nás so sestrou hocikedy pozdravil. Keď prišiel aj keď odchádzal! No a medzitým nám stokrát povedal trápte sa, obidve!

Na svete je dobre, hoci svet na tom vôbec nie je dobre. Ľudia vyhnali zvieratá z lesa a čudujú sa, že ich pred domami medvede chytajú za zadky, že ich naháňajú v mori žraloci, že im vtáky žerú úrodu, no keby vedeli stromy chodiť, tiež by nás naháňali, že nemajú kde rásť… To je odpoveď na našu drzosť a rozdrapovačnosť.

Na fotografiách Tatier ľudia stoja v radoch na lesné čistinky ako na košík v obchode, v jazerách sa tlačia, moria sú plné odpadu, aj naša lastovička si z akéhosi igelitu uvila hniezdo. Je horúco, svet horí, a keď prší, zalieva nás voda, v zime nesneží… Toto bude príbeh tejto zeme, už sa začal a nie je na prvých stranách. A do toho máme každý svoj osobný príbeh, ten si sčasti môžeme napísať aj ho žiť.

Prela som sa raz s mužom, ktorý sa rozhodol žiť sám, čo môže byť pre niekoho strašné, ale pre mnohých je to aj cesta, ktorú obdivujú. Žiť skromne, nič nemať, modliť sa a pracovať… Rovnako však obdivujem aj tých, čo žijú v mnohodetných rodinách, vláčia sa autobusmi do roboty a z nej, a robia za pár drobných, aby mohli dať deckám jesť, zaplatiť zošity a handry, baby z cigánskych osád, čo nemajú čo do kastrólov, všelijakých strýcov, čo sa obracajú a svet z nich derie ako ježibaba za živa kožu. Možno to, ako žije môj kamarát, je svet za úzkymi dverami, o ktorých vraví svätý Ján z Kríža, no možno je to aj šťastie, za ktoré treba ďakovať. Modlitba nemusí byť len prosbou, môže byť vďakou.

Ja som iná, chýbajú mi registre, aby môj nástroj znel ako jeho, a neviem sa tak pekne ani filozoficky vyjadrovať.

Nič iné na svete človek nemá, iba vzťahy, vravela som mu. Odpovedal, že ak vzťah, len posväcujúci, no ja som nemyslela vzťah muž a žena, ale vzťah k ľuďom, to, čo cítim, keď som s ľuďmi. Velikánsku náklonnosť k ľuďom, aj obdiv, naozaj niečo ako láska.

Vyrážam ráno do práce, pracujem v knižnici a večer zopnem dlane a poďakujem, že ešte vládzem a že to ide. Zrazu v modlitbách ďakujem aj za to, že v tej temnote nežijem. Jasné, že je to láska! Tečie mi z tých vzťahov ako z plástu med, ale aj lások je tisíc, sedemstopäťsto, toľko, koľko nás tu je. A možno je len jedna, no nemudrovando o Bohu… lebo, ako hovorí mistr Esterházy, Pán Boh bude mudrovať o nás…

Chodím do práce, ktorá mi neuveriteľne lezie na nervy, za plat, aký by mnohých rozosmial. Často sa mi nedarí písať, lebo potrebujem strašne veľa slov ku všetkému. Hocikedy je ťažké byť ani vyť s ľuďmi, ale smutno je bez nich. Salinger má v knihe Kto chytá v žite takú scénu, ako ide Holden, hlavný hrdina, s dievčinou v taxíku a ona mu zrazu položí ruku na zátylok. Tak ako to robievajú mamy. Tak si chodím po svete…

Ráno boli na nebi tri ružové šmuhy, čo nechali za sebou lietadlá. Preškrtnuté nebo bolo. Také to bolo pekné, prekrížomkrážované. Napadlo mi, že Boh sa na nás nemusí pozerať zhora, možno sa pozerá zdola, určite nám drukuje a možno ho ešte stále vieme príjemne prekvapiť…

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Nedeľná nekázeň

Komentáre

Teraz najčítanejšie