Denník N

V jedálnom vozni na trati Bratislava-Košice a späť

Slovensko je skutočne bohatá krajina – lebo čo je vzácnejšie než čerstvý vzduch, čistá voda a úrodná pôda?

Na dlhej ceste vlakom mám najradšej presun do reštauračného vozňa. Tentoraz som sa dala na 36-hodinovku na trati Bratislava-Košice a späť, a presun do reštaurácie odkladám, až keď som v okolí Žiliny. Čítam Kafku na pobreží od Murakamiho, na obedík si dám fantastickú jesennú ponuku – sviečkovú s hruškami – a obdivujem najkrajšie babie leto, ktoré sa mi ako film premieta cez okno. Vinohrady, všade červené, žlté a zelené stromy, čierna poľnohospodárska pôda, chatky na svahoch, tiché jazerá – slnko svieti, občas sa objaví nejaký rybár alebo cyklista.

Práve keď premýšľam nad tým, aká je Slovensko skutočne bohatá krajina – lebo čo je vzácnejšie než čerstvý vzduch, čistá voda a úrodná pôda – sa objaví vo dverách vysoký muž s bielo-červenou palicou v rukách. Pozriem sa rýchlo za seba a vidím, že celý vozeň je obsadený, tak mu ponúknem prázdne miesto oproti mne.

S absolútnou istotou zavesí svoj kabát na háčik, vytiahne nabíjačku na telefón, dá ju do zástrčky, objedná si u čašníčky rezeň pokrájaný na malé kúsky s tatárskou omáčkou  ‚ale dajte to, prosím vás, nie na jednu kopu, ale všade trochu‘ a vybaví si nejaké telefonáty. Nedokážem sa už sústrediť. Či chcem, alebo nie, jednoducho sa musím pozerať, je to veľmi zaujímavá skúsenosť. Keď dostane jedlo – krásne nakrájané, tak ako si objednal –, spýta sa ma, kde som bola a kam idem. Poteší ma komplimentom o krásnej výslovnosti a gramatike, ale skôr než ktokoľvek iný odhadne, že som cudzinka. Keď prezradím, že som Holanďanka, začína rozprávať o druhu stolného tenisu pre nevidiacich, ktorý vymysleli Holanďania. Lenže nemá dosť času hrať ho, veď má veľa kamarátov, prácu a tri deti – radšej sa chodí s kamarátmi bicyklovať na tandeme. Celý čas sa pozerám na to, ako nakladá jedlo na svoju vidličku: nožom a vidličkou pohybuje tak, aby jedlo posunul z kraja taniera do jeho stredu a tam si ho naloží.

Som zvedavá, čím sa živí, keď je taký aktívny človek. „Som umelec na voľnej nohe“, povie mi. Tipujem, že asi nie je maliar. „Som spevák, a robím aj edukatívne projekty pre školy o tom, aké je to byť nevidiaci. Chodím spievať do Viedne. Na ulici. Spievam čokoľvek a baví ma to. Žiť tam by som nechcel, na Slovensku je krásne. Pravdou však je, že človek musí zarábať peniaze a tam sa mi to oplatí.“

Už sa dostal do poslednej fázy, keď je tanier už takmer prázdny. Niekoľkokrát sa márne snaží zachytiť kus mäsa. Nakoniec sa mu to však podarí. Až na posledný kus paradajky, ktorú nedokáže trafiť. Neviem si pomôcť a poradím mu, že má ísť o dva centimetre doprava. Hneď sa za to hanbím, poradil by si aj sám.

Najedený hneď objedná účet, zaplatí, vytiahne nabíjačku zo zástrčky, kabát zvesí z háčika a poďakuje sa za príjemné spolucestovanie. A ide ďalej. Ja sa vrátim späť k výhľadu na slnečnú krásnu krajinu a spievam si Len keď máme plné bruchá, môžeme vnímať umenie – lebo to bola iná pesnička od Lasicu a Satinského?

Teraz najčítanejšie