Transrodová žena: Mama mi zakázala navštevovať ju v dámskom oblečení

S transrodovou ženou Martinou Bednár sme sa stretli v Petržalke, kam priviezla svoju dcéru na tanečnú. Sedemročné dievča v ružových šatách k nám na konci rozhovoru pribehlo a spokojne jej sedelo na kolenách. „Mladšia dcéra si ma v podstate inak ani nepamätá,“ hovorí Bednár.

Už niekoľko rokov býva so svojou manželkou a s dvoma dcérami (7 a 9 rokov) v Rakúsku a na Slovensko sa vrátiť neplánuje. Neťahá ju sem práca, mama jej zakázala navštevovať ju v dámskom oblečení a v ceste jej pri návrate stoja aj zákony.

V rozhovore vysvetľuje:

• ako na zmenu rodu reagovali kňazi v ich rodine,
• prečo si zmenila občianstvo na rakúske,
• ako manželka prijala, že je transrodová,
• ako ich vzťah ovplyvnila leukémia dcéry,
• či kolegovia v práci rešpektujú, že je ženou,
• ako vyzerá proces zmeny rodu v Rakúsku.

Žijete aj pracujete v Rakúsku. Ako často sa vraciate na Slovensko?

Bývame v Hainburgu, čo je kúsok za hranicou, takže na väčšie nákupy chodíme do Bratislavy. Mladšia dcéra zasa chodí do Petržalky na tanečnú a staršia na maľovanie, takže sme na Bratislavu dosť naviazaní. V Hainburgu veľa aktivít nie je, dcéra tam chodí akurát na klavír.

Chodíte na Slovensko aj za rodinou?

Áno aj nie. Moja rodina je zo Spišskej Belej, čo je ďaleko, asi štyri hodiny autom. Návštevy rodiny sa snažím obmedziť, a nie je to len pre vzdialenosť.

A prečo?

Nemáme najlepšie vzťahy, najmä po mojej tranzícii (zmene rodu, pozn. red.).

Vyrastali ste v katolíckej rodine a niekoľko vašich príbuzných sa dokonca stalo kňazmi. Ovplyvňuje to, ako vás rodina prijíma?

Jednoznačne. Moja babka z maminej strany sa nás odmala snažila dostať do kostola každý deň, čo sa veľmi nedalo, ale šli sme tam vždy, keď to šlo. V nedeľu bol kostol, samozrejme, povinný. Babka si vynútila aj to, že jeden z jej synov sa musel stať farárom. Aj z otcovej strany je jeden ujo farárom, ale tam to bolo dobrovoľnejšie. Celé detstvo a dospievanie som patrila do partií, ktoré boli spirituálne založené. Chodila som aj miništrovať.

V tom čase ste ešte netušili, že ste transrodová?

Niečo som cítila, ale nevyznala som sa v sebe tak jasne. Keďže som vyrastala v silne veriacej rodine, snažila som sa to zakrývať. Vedela som, čo si o tom myslí moja rodina, čo o tom kázal pán farár, čo o LGBTI ľuďoch hovoria moji rovesníci. Aj keď vtedy sa ešte táto skratka nepoužívala, hovorilo sa len o homosexuáloch, ktorí sú zvrátení a chodia v koženom oblečení. Nikoho z tejto komunity sme vtedy nepoznali osobne.

Pre tranzíciu ste sa preto rozhodli, až keď ste odišli z domu?

Až v neskorej dospelosti. Prostredie, v ktorom som vyrastala, vo mne zanechalo dosť hlbokú stopu. Tým, že som sa stále stretávala s negativitou voči LGBTI ľuďom, s komentármi, že sú chorí, v hlave to nemajú v poriadku a majú sa liečiť a že z muža sa nemôže stať žena, lebo potom sa môžu stať aj psom alebo škrečkom, zvnútornila som si to.

Snažili ste sa im vysvetliť, ako sa cítite?

Celý život. Už v detstve som začala