Rok po tornáde na Morave: Ako v Mikulčiciach nastal koniec sveta a zostalo jedno veľké stavenisko

„Najskôr som hľadala psy,“ spomína so zastretým pohľadom Jana Polachová a čoskoro sa opiera o béžovú kuchynskú linku, na ktorej leží fľaša od piva, energetický nápoj a odkvapkávač na riad. Keď v osudný štvrtok na konci júna minulého roka odišla s dvoma dcérami na návštevu k známym, zavolala jej kamarátka a vyplašene sa jej spýtala, či sleduje správy.

„Povedala mi, že u nás bolo tornádo. Hovorím jej: ‚To si robíš srandu? Pila si?‘,“ opisuje tridsiatnička, ktorá bez detí vyrazila na cestu domov, kde o tretej ráno zistila, že si kamarátka žarty nerobí. Dom našla bez okien a strechy, s rozmetaným interiérom a namiesto garáže stála pri kope tehál.

Psy nakoniec našla, tornádo ich aj s výbehom odnieslo k susedom. „Ráno som začala vypratávať, odpratávať, pracovať. A odvtedy idem. Už rok,“ usmieva sa unavene a sprevádza nás domom s novými oknami, cez ktoré vidno rozostavanú garáž. „Včera sme dávali nové dvere – tu jedny, tam druhé, dohromady štvoro,“ ukazuje prstom a je zrejmé, že z nich má radosť.

Podobnú situáciu už pritom zažila. Sivý dom s červeným plotom, ktorého významná časť teraz chýba, zdedila po babičke. A pretože žije s dcérami sama, sama si ho aj zrekonštruovala. „Oprava trvala dva roky, dali sme ho relatívne dokopy. Potom prišlo tornádo.“

Tentoraz na opravu nebola sama, do zasiahnutej oblasti sa hneď v prvých dňoch po katastrofe vybrali stovky dobrovoľníkov z celej republiky. „Bez nich by sme boli úplne v prdeli, klobúk dolu. Vôbec nemuseli prísť, a aj tak tu boli,“ hovorí Polachová a opisuje príbeh, ktorý v podobných rysoch prežili všetci, ktorých tornádo postretlo – ako nechala dcéry u rodičov a mesiac v rozpadnutom dome bez elektriny a vody bývala a pracovala.

Teraz už u rodičov prespáva aj ona, v jej dome bývajú klampiari a pokrývači, ktorí opravujú strechy v širokom okolí. „Natrafili sme na úplného debila,“ vysvetľuje, prečo budú musieť nájomníci položiť aj jej strechu znovu.

Tú novú, ktorú vidíme na dome, pokrývač urobil zle. „V auguste musí ísť kompletne dolu,“ povzdychne si Jana, keď ide po schodoch na povalu. Tam v prítmí ukazuje na nedokonalosti: remeselník nedorobil streche poriadny podklad a medzi poslednými škridlami a múrom zíva široká medzera.

„Je to nekonečné,“ vysloví nahlas myšlienku väčšiny obetí tornáda. Katastrofa, ktorá prišla z neba a prevrátila im domy a životy hore nohami, akoby nemala konca. Peniaze z darov pomaly dochádzajú. Polachová, ktorá pracuje ako predavačka, si novú strechu bude musieť zaplatiť sama.

„Na začiatku to bol hlavne šok, ale ten opadol a zostali iba starosti,“ hovorí s pohľadom upretým do zeme, keď vychádza pred dom k hromade betónových prekladov a piesku. Potom hlavu zdvihne a pozrie sa na mraky, ktorých je dnes na modrom nebi iba málo. „Ja i dcéry sa doteraz bojíme búrok. Ten strach zostane. A to sme pri tom ani neboli.“

Do štrnásť kilometrov vzdialeného Lanžhotu prišlo pred pár dňami tornádo, ktoré stopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou poškodilo zhruba tridsať domov. „Hovorili sme si so susedmi, že pokiaľ sa tornádo objaví znovu, strhneme to a postavíme bunkre,“ vtipkuje Jana. Potom však rýchlo zvážnie.

„Priala by som si, aby sme do konca roka bývali s dievčatami ako normálni ľudia. Aby sme tu zase oslávili Vianoce.“

Jedno veľké stavenisko

„Už to trvá dlho a, bohužiaľ, nie sme ani v polovici,“ hovorí Josef Dvořáček a zalieva si čaj. Starosta Mikulčíc vo svojej kancelárii príliš dlho nepobudne, ako hovorí každý, koho v obci stretnete. Stále niekde behá a zisťuje, čo je kde potrebné. Teraz si však sadol za stôl a pretiera si oči.

„Mám sa dobre a zle to znášam alebo sa mám zle a dobre to znášam,“ opisuje energický muž v strednom veku, v akom duchu sa nesú jeho dni.

Obecný majetok sa podľa starostu darí opravovať, kultúrny dom má novú strechu, aby do neho „nezatekalo“, na fasádu si však bude musieť počkať. Skautská klubovňa na prvý pohľad vyzerá ako nová, vnútri však robotníkov práca ešte čaká. „Tú slávnostne otvoríme asi až po prázdninách,“ hovorí Dvořáček.

S domami obyvateľov Mikulčíc je to však zložitejšie. Väčšina poškodených už je vo vlastnom, niektorí sa odsťahovali, iní dodnes bývajú v penziónoch. Tri rodiny žijú v mobilných domoch pri svojich staveniskách.

„Kto potreboval do zimy bývať, býva. Potom sú tu ľudia, ktorí čakajú na stavebné povolenie, na materiál. Niektorí začali ešte v zime, pretože bola veľmi mierna, iní povolenie získali až vo februári,“ hovorí starosta.

Niekto dom iba opravuje, iní ho museli zbúrať a začať od nuly. Tornádo, ktoré okrem Mikulčíc zasiahlo Moravskú Novú Ves, Lužice, Hrušky a Hodonín, v celej oblasti úplne zničilo viac než 180 domov. Práve v Mikulčiciach statici odsúdili na demoláciu najviac z nich – 62. Dvořáček preto očakáva, že stavby pobežia aj budúci rok.

„Niekto napríklad povedal, že síce má poškodený dom, ale ‚nezateká‘ mu tam, takže uvoľní robotníkov pre iných, ktorí ich potrebovali viac,“ opisuje starosta.

Teraz sa obec sústreďuje hlavne na jednu veľkú úlohu: kabelizáciu. „Tornádo strhlo v jednej tretine obce elektrické vedenie. Urobilo sa provizórne, na drevené stĺpy. Firma E.ON sa rozhodla, že tú elektrinu dá do zeme. Bežne robia napríklad jednu ulicu, ale tu ich budeme robiť asi desať. To je veľká akcia, výkopová, má trvať do konca roka,“ vysvetľuje.

Potom sa pokúsi celú vec zhrnúť. „Za normálnych okolností sa v obci stavajú dva-tri domy za rok. Teraz ich tu staviame asi tridsať, k tomu niektoré väčšie opravy. Mikulčice sú dnes jedno veľké stavenisko.“

Aspoň niečo nám nechal

Stačí prejsť pár desiatok metrov od obecného úradu a Dvořáčkove slová sa menia na realitu. Rozdiel medzi obydliami šťastlivcov, ktorým sa pohroma vyhla, a miestami, ktorými preletelo tornádo, je zrejmý na prvý pohľad. Farebné domčeky bez šrámu striedajú popraskané omietky i stavby bez striech. O kúsok ďalej už je medzi domami len prázdne miesto čakajúce na zaplnenie, niekde hrubý obrys budovy, ktorá práve vzniká.

Chodníky, zničené rokom každodennej práce, sú zapratané stavebným materiálom.

Je obed, po ulici občas prejde niekto na bicykli, inak je tu pokoj. Zo stavieb sa ozýva mix češtiny, ukrajinčiny a tanečnej hudby z rádia.

„Bol som doma, keď sa to stalo, priamo v dome. Teda v tom pôvodnom,“ hovorí David, opálený mladý muž v zelenom tričku. Stojí pri lešení pri panelovej konštrukcii veľkého domu, ktorý zatiaľ nemá strechu. Pečie sa na slnku.

Jeho manželka a deti boli práve preč, keď tornádo ich dom blízko rybníka rozmetalo na kúsky. „Zablokovalo mi to východ, nemohol som von,“ spomína muž. „Keď som vyliezol, bol to šok. Všetko bolo ako pokosené, všetky stromy na jednu stranu,“ ukazuje prstom David, ktorý od tej chvíle každý deň po práci v továrni na ihlice do pletacích strojov Groz-Beckert ide sem a stavia.

„Som rád, že tu vtedy neboli decká a moja. Našťastie boli v kúpeľoch,“ opisuje a vracia sa k práci. Zajtra privezú betón, tak rýchlo dorába káblové priechodky.

Nad odpoveďou na otázku, aký bol prvý rok po tornáde, sa dlho nezamýšľa. „Na hovno. Musí sa stále niečo robiť. A premýšľať. Napríklad nad tým, že sme ten dom mali čerstvo opravený,“ zamračí sa David, ktorý robotníkov platí peniazmi zo štátneho dotačného programu Živel. „Ale o chvíľu to vyčerpáme,“ podotýka a utiera si z čela pot.

Ostré slnko mu však neprekáža. Stále lepšie než búrky, z ktorých má strach i on. „Nuž, je to také iné, ten pocit. Už to tam bude vždy,“ povzdychne si a otáča sa chrbtom.

Iba kúsok od Davidovej stavby stojí niekoľko vínnych pivničiek. Chýbajú im strechy i kusy múrov. Na jednej z pivničiek, ktorej tornádo vzalo dve poschodia, stoja traja muži a žena. Synchronizovanými pohybmi nakladajú do fúrika tehly a trosky a na niečom sa smejú.

„Prišli sme sem po tornáde až skoro ráno, náš dom je v pohode,“ hovorí jeden z mužov, vyzlečený do polovice tela. „A ten rok pekne uteká, povedal by som. Speje to k lepšiemu, musí,“ vykrikuje.

Na stavbu dozerá najstaršia členka rodiny. Asi deväťdesiatročná dáma posedáva kúsok od stavby, v ruke má paličku. Díva sa do prázdna. „Aspoň niečo nám tu ten vietor nechal,“ usmeje sa a ukáže na ríbezle, ktoré rastú za pivničkou.

Zažerie sa to do kostí

V bare U Peruna dnes jasne vyhralo ražniči, „buřtguláš“ nikto príliš nechce. Aj tu od stolov počuť češtinu, slovenčinu a ukrajinčinu, na jedlo sem chodia robotníci z celého okolia. Je to jediné pohostinstvo široko-ďaleko. O jedenástej je už záhradka pod pergolou plná ľudí v montérkach zanesených farbou – remeselníci pracujú od včasného rána, a tak skoro vyhladnú.

„Aby vám neuletel, keby prišlo tornádo,“ smeje sa majiteľ reštaurácie David, keď dáva lístok s odškrtanými pivami na jeden zo stolov a zaťaží ho soľničkou.

Keď pohroma pred rokom udrela, usmievavý štyridsiatnik bol v práci. „Mal som objednávku, langoše. Tak som letel do kuchyne, začal som ich robiť. Ako tam pridávam syr, moja niesla riad do kuchyne a priniesla takú krúpu,“ ukazuje rukami guľôčku. „Žartoval som, nech tam ide ešte dvakrát a urobíme snehuliaka. Potom som počul to hučanie,“ spomína.

Vyšiel z kuchyne, odhodil langoše a utekal do výdajného okienka svojej reštaurácie. S partnerkou rýchlo zatiahli žalúziu, ktorá sa prehýbala a triasla. Vydesene ju držali každý na jednom kraji – našťastie. „Pretože naraz prásk, škridlica preletela, pozerajte, ešte tu máme zničenú tú skrinku. Ak by som stál uprostred, už by ma viezli,“ opisuje David.

Dierou v žalúzii pozeral hostinský na svoju záhradku zmietanú tornádom. „Videl som, ako to lietalo. Vata, kusy dreva, železa. Pergola sa prehla a vrátila späť. Úplné peklo.“

K výdajnému okienku, na ktorom po katastrofe zostala už len jedna preliačina, prichádza muž v sivom tričku a šiltovke. Namiesto obeda si objednáva pivo, rum a žlté camelky. Predstavuje sa ako Pepíno Prochádzka, staviteľ každého druhu.

Tornádo mu zničilo pivnicu a strechu domu. Keď opravil svoje stavby a, ako hovorí, „moja bola spokojná“, pustil sa do práce na domoch susedov. Vyzerá unavene a priznáva, že unavený je. „Minulú stredu som už nemohol. Skončil som o dvanástej, šiel som domov, umyl som sa, vzal som vercajg a do deviatej som bol na rybách,“ rozpráva muž so žilnatými rukami a chrapľavým hlasom, keď si sadne k stolu.

Pepíno, štamgast pohostinstva U Peruna, trávil večer tornádového dňa práve na tejto terase. „Už som zažil dve tornáda, v Toronte a v Amerike. Keď to prišlo, hovorím chlapcom: ‚Kamoši, toto nie je obyčajný vietor.‘“

Teraz sa okrem únavy neochotne priznáva k tomu, čo cítia všetci, ktorých v Mikulčiciach stretnete: obavám z nevyspytateľného počasia. „Nie je to sranda,“ podotýka.

„Mám hrozný strach,“ potvrdzuje servírka Soňa. „Až do minulého júna som sa tu príliš na nebo nepozerala, teraz stále. Keď sa začne trochu zdvíhať vietor, hneď to v hlave mám. Iba vidíme mraky a už sa bojíme,“ povie a zahľadí sa nad seba.

David kýva hlavou, strach je podľa neho hneď po zničených domoch najväčšia škoda, ktorú tornádo na miestnych napáchalo. „Zeleň nenapravíš, to je jasné, to rastie roky. Jediná útecha je, že obec po tom roku začína vyzerať, domy sa opravujú. Ale pocity, že môže niečo také zase prísť, sa nám stále vracajú,“ opisuje.

Pepíno dopíja svoje pivo. „To sa vám zažerie do kostí,“ prednesie skúsene, keď si zapaľuje ďalšiu cigaretu.

„Ale viete, čo je aj tak najstrašnejšie? Že umrela Pavlína,“ stiahne oči z neba Soňa, keď spomína na jedinú mikulčickú obeť, ktorú tornádo zastihlo v aute.

„Jej otec sem chodí každý deň na obed, jej mama robí s manželom v práci. Je to hrozné. Mladá, šikovná a hlavne bystrá dievčina. Študovala dokonca v Číne,“ opisuje servírka nešťastný osud tridsaťjedenročnej ženy.

Jej partner, s ktorým plánovala svadbu, po jej smrti predal pozemok, na ktorom mal stáť ich budúci dom. V Mikulčiciach už žiť nechce.

Múr a lipa

„Čakám vás na koncerte Nirvany,“ píše sa čiernymi písmenami na mramorovej knihe, ktorá zdobí hrob Pavly Hanáčkovej. Na náhrobku stojí okrem dátumu jej narodenia a dátumu jej predčasného úmrtia jej meno v češtine i čínštine. Hrob, ktorý leží na úplnom konci malého cintorína, je obložený sochami anjelikov, sviečkami a umelými bielymi ružami.

Prázdnym cintorínom prechádza staršia žena, utrúsi niečo o „strašnej tragédii s tou Pavlínkou“ a s prázdnou konvou v ruke odchádza.

Práve smrť mladej ženy je jediná téma, ktorá prebúdza emócie v inak odolnom Josefovi Dvořáčkovi. Keď padne jej meno, snaží sa starosta zahnať slzy. To sa mu ani po minúte odkašliavania nepodarí. „O tomto sme asi nemali, o tejto téme,“ hovorí a hlavu si schováva do dlaní.

Starostov syn a jeho spolužiak vysadili týždeň po tornáde lipu. „Hovoria jej lipa nádeje. I keď to asi nie je oficiálne, považujeme to za spomienku na Pavlu,“ zveruje sa a slzy už neskrýva.

Tenký stromček rastie pred múrom cintorína. Lipka natretá ochrannou farbou stojí medzi múrom cintorína, cestou a malou kaplnkou. „Je to pekné,“ pozrie sa smerom k mladému stromčeku Zuzana. So svojimi kamarátkami Pavlínou a Markétou tu podľa fotky maľujú na kaplnku folklórne vzory, ktoré z nej pred rokom zodralo tornádo. Hovoria si Tři malérky, maľovaním sa živia a majú dobrú náladu.

„Nám to zničilo strechu, ešte opravujeme,“ hovorí Zuzana. „Mne spadla stodola,“ dopĺňa ju Markéta. „Tá už však bola na spadnutie,“ vyhŕkne Zuzana a ich smiech sa rozlieha medzi rozostavanými domami.

Maliarky vysvetľujú, ako tu trávia dopoludnie s dáždnikmi, aby sa nespálili, popoludní už na ne slnko nepraží. „Veľa ľudí, hlavne staré babičky, sa u nás zastavujú. Sú rady, že už sa to maľuje. Myslím, že im to dáva nádej. Že už sa veci vracajú do normálu,“ hovorí Zuzana, keď štetcom maľuje modré a žlté kvetiny.

Živel pred rokom zboril aj blízky cintorínsky múr. Dvořáček sa do jeho opravy pustil s dojemným zámerom: urobiť z neho pripomienku tragédie. Všetky tehly, z ktorých sa teraz skladá, doniesli miestni obyvatelia.

„Chceli sme, aby všetky tehly boli z Mikulčíc – z búračiek, z demolícií. To sa podarilo,“ kýva spokojne hlavou starosta. „Je to taká symbolika. Nechcem to prirovnávať ku Karlovmu mostu, ale keď sa ľudia na niečo skladajú, je to také ich,“ zamýšľa sa. „Mikulčice sa jednoducho poskladali tehlami.“

Starosta pozval študentov stavebných učilíšť a tí väčšinu múru postavili. „Pražáci dokonca priamo pri nás na tom múre robili záverečné učňovské skúšky. Všetci to urobili,“ usmieva sa Dvořáček.

Infarkt po vypätí

Stavbárom sa chcel stať i František Sedlák. Tridsaťsedemročný mestský policajt plánoval vlani na jar zmeniť svoj životný smer, nakoniec ho k tomu donútilo tornádo.

„V ten deň som skončil skôr v práci a dokončoval som pergolu, pretože som ju chcel dať manželke k narodeninám, má ich v polovici júla,“ opisuje statný muž s ryšavými fúzmi, keď sa usadí v úhľadnej obývačke svojho domu neďaleko rybníka.

„Pozeral som sa na počasie a volal som manželke, nech je o siedmej doma, pretože o pol ôsmej bude koniec sveta. To som ešte ani nevedel, že mám skoro pravdu,“ dodáva, zatiaľ čo mu okolo nôh poskakujú dvaja synovia. Päťročný Adam do domu po tornáde vôbec ísť nechcel, dvojročný Štěpán o ničom nevie.

„Menili sme strechu, týmto oknom vletel dovnútra veľký trám, v stropoch boli diery, napršalo sem. Zničilo to aj detskú izbu tam vzadu,“ ukazuje prstom Františkova žena Petra. Hneď však dopĺňa, že najväčšie škody prišli až pár mesiacov po tornáde.

František sa do opravy domu pustil skoro sám, iba s pomocou priateľov a rodiny. Po dlhých týždňoch práce sa raz v noci zobudil s bolesťou na hrudi. „Robili sme plot, tak som si myslel, že mám natiahnutý sval a že to bude dobré,“ spomína muž, ktorý sa tú noc presunul na gauč a s bolesťou zaspal. Ďalší deň sa však vrátila.

„Bolo mi pri práci zle, potil som sa, zadýchaval. A po obede už som išiel,“ pozerá sa do zeme Sedlák, ktorý si pre tornádo privodil infarkt.

Od návratu z nemocnice, v ktorej po operácii strávil štyri dni, vraj zvoľnil. „Už nie som workoholik tretieho stupňa, ale druhého,“ smeje sa. Jeho žena nie.

Keď v obývačke zostane iba Petra, hovorí o tom, ako sa jej manžel snažil všetko čo najskôr opraviť, aby mohli so synmi zase v pokoji bývať, ako to prehnal a raz bol taký bledý a zadýchaný, že zavolala sanitku. „Teraz cítim hlavne vďaku za to, že to všetko dobre dopadlo,“ hovorí potichu.

Domácnosťou sa teraz síce rozliehajú veselé hlasy chlapcov a zvuk robotického vysávača, ešte pred pár mesiacmi tu však bola atmosféra iná. Pri náznaku búrky František nemohol byť doma. Musel vraj mať prehľad o tom, čo sa na rodinu ženie. Často tak postával v pergole a pozeral sa na oblohu. „Aby som mohol reagovať včas, skôr než po prvý raz,“ vysvetľuje.

„Raz sme v noci aj prenášali deti z izby, pretože si to prial. Bál sa. A ja to chápem,“ hovorí Petra, keď jej muž berie do ruky náradie a odchádza zase pracovať na dvor.

Sila prírody

Ak niekto vyzerá, že nemá strach z ničoho, je to Marie Krebsová. Sedemdesiatšesťročná žena o barlách otvára bránku, za ňou stojí jej manžel a tvári sa neprítomne. Keď sa Marie smeje, trasú sa celé Mikulčice a ona sa smeje stále.

Humor sa pre ňu zjavne stal aj obranou pred hrôzou, ktorú zažíva. „Pozerajte, aký tam mám pekný koberček a pekné obrázky, zariadila som si i skriňu,“ ukazuje prstom na úplne prázdnu konštrukciu domu poskladanú z trámov, ktorá nemá múr, a už vôbec nie vybavenie. „Ja si to tak vymýšľam, inak by som zošalela,“ dodáva.

V týchto miestach stála ešte 23. júna minulého roku 120 rokov stará, nepoužívaná pekáreň a ďalšia časť domu, v ktorej s manželom Ondřejom žili. Stavba musela na povel statikov ísť k zemi. Teraz bývajú vo vedľajšej stavbe, ktorá slúžila ako sklad s dvoma izbami.

„Ja som na nohy a manžel na hlavu,“ smeje sa zase, keď si sadne na stoličku k rozostavanej garáži a vysvetľuje, že jej muž má ťažkosti po operácii, ktorú podstúpil ešte pred tornádom. Manžel si sadá vedľa nej s prázdnym výrazom v tvári.

Krebsovci už rok čakajú na stavebné povolenie. Naposledy im ho podľa Marie úrady odmietli dať, pretože zborený dom a sklad, v ktorom bývajú, majú rovnaké popisné číslo. „Ja už som úplne zúfalá. Ja som na umretie,“ hovorí Krebsová a začína plakať.

Spomína na dlhé čakania na úradoch, na zimu, keď museli celé dni ležať pod perinou, pretože v sklade nie je kúrenie, na to, ako im dobrí ľudia prišli po onom tragickom štvrtku pomôcť, i na samotné tornádo.

Manželia dodržujú jeden zvyk. Každý večer sa pozerajú trikrát na televízne správy. „O pol siedmej slovenské, o siedmej české a o pol ôsmej ešte na Nove. Aby sme mali prehľad. Ten večer sme pustili tie slovenské a naraz zhasla elektrina,“ rozpráva Marie.

Ako to tak býva, keď sa vypne prúd, najskôr sa šiel jej muž pozrieť pred dom, „či svietia susedia“.

„Ja som bola po operácii, ležala som. Dedo priniesol dve krúpy veľké ako vajcia. Povedala som mu, nech to vyhodí. Behal mi mráz po chrbte, hovorila som mu, že sa strašne bojím,“ spomína statočná žena, ako si k nej jej muž sadol na posteľ a spoločne čakali, kým sa to celé skončí.

„Ja si to nepamätám,“ prednesie Marie tichým hlasom. „Neviem prečo, asi tá príroda to tak zariadi, že to vytesníte.“

A pri prírode zostane. Nahlas sa zamýšľa nad tým, čo jej leží v hlave už rok. Že to predsa musí mať celé nejaký zmysel. „Ja hovorím Boh, vy pokojne môžete hovoriť príroda, ak chcete. Boh zničil obrovský kus krajiny, ale vzal len šesť životov. On nechcel zabíjať. On chcel ukázať tú silu, povedať nám, že ho musíme brať vážne,“ myslí si Krebsová. Jej muž fajčí cigaretu a pozerá sa na konštrukciu garáže.

Manželia, ktorí majú dvoch synov, sa sťahovali už trikrát. Šestnásť rokov žili na Spiši, odkiaľ pochádza Ondřej, šestnásť rokov v Holíči. Stavbu v Mikulčiciach si opravili na dôchodok. „Mala som pod hlavou len peniaze na dva pohreby a nič iné som nepotrebovala,“ hovorí Krebsová pokojným hlasom, ten sa aj tak nakoniec láme.

„Nejako to tu snáď nakoniec dorobíme, ak nám to povolenie dajú a neminú sa nám peniaze. Trikrát som robila domov. Teraz už to nedokážem, už som príliš stará,“ hovorí Marie. Ale než sa za ňou zatvoria dvere, už sa zase smeje.