Rok po tornáde na Morave: Ako v Mikulčiciach nastal koniec sveta a zostalo jedno veľké stavenisko
Vo štvrtok 24. júna 2021 sa večerným Hodonínskom a Břeclavskom prehnalo tornádo. Ničilo domy, obracalo naruby životy a šesť ich rovno vzalo. Deník N prináša reportáž z Mikulčíc, kde ľudia od rána do večera opravujú svoje domy, so strachom sa dívajú na oblohu a dúfajú, že raz to bude celé za nimi.
„Najskôr som hľadala psy,“ spomína so zastretým pohľadom Jana Polachová a čoskoro sa opiera o béžovú kuchynskú linku, na ktorej leží fľaša od piva, energetický nápoj a odkvapkávač na riad. Keď v osudný štvrtok na konci júna minulého roka odišla s dvoma dcérami na návštevu k známym, zavolala jej kamarátka a vyplašene sa jej spýtala, či sleduje správy.
„Povedala mi, že u nás bolo tornádo. Hovorím jej: ‚To si robíš srandu? Pila si?‘,“ opisuje tridsiatnička, ktorá bez detí vyrazila na cestu domov, kde o tretej ráno zistila, že si kamarátka žarty nerobí. Dom našla bez okien a strechy, s rozmetaným interiérom a namiesto garáže stála pri kope tehál.
Psy nakoniec našla, tornádo ich aj s výbehom odnieslo k susedom. „Ráno som začala vypratávať, odpratávať, pracovať. A odvtedy idem. Už rok,“ usmieva sa unavene a sprevádza nás domom s novými oknami, cez ktoré vidno rozostavanú garáž. „Včera sme dávali nové dvere – tu jedny, tam druhé, dohromady štvoro,“ ukazuje prstom a je zrejmé, že z nich má radosť.
Podobnú situáciu už pritom zažila. Sivý dom s červeným plotom, ktorého významná časť teraz chýba, zdedila po babičke. A pretože žije s dcérami sama, sama si ho aj zrekonštruovala. „Oprava trvala dva roky, dali sme ho relatívne dokopy. Potom prišlo tornádo.“
Tentoraz na opravu nebola sama, do zasiahnutej oblasti sa hneď v prvých dňoch po katastrofe vybrali stovky dobrovoľníkov z celej republiky. „Bez nich by sme boli úplne v prdeli, klobúk dolu. Vôbec nemuseli prísť, a aj tak tu boli,“ hovorí Polachová a opisuje príbeh, ktorý v podobných rysoch prežili všetci, ktorých tornádo postretlo – ako nechala dcéry u rodičov a mesiac v rozpadnutom dome bez elektriny a vody bývala a pracovala.
Teraz už u rodičov prespáva aj ona, v jej dome bývajú klampiari a pokrývači, ktorí opravujú strechy v širokom okolí. „Natrafili sme na úplného debila,“ vysvetľuje, prečo budú musieť nájomníci položiť aj jej strechu znovu.
Tú novú, ktorú vidíme na dome, pokrývač urobil zle. „V auguste musí ísť kompletne dolu,“ povzdychne si Jana, keď ide po schodoch na povalu. Tam v prítmí ukazuje na nedokonalosti: remeselník nedorobil streche poriadny podklad a medzi poslednými škridlami a múrom zíva široká medzera.
„Je to nekonečné,“ vysloví nahlas myšlienku väčšiny obetí tornáda. Katastrofa, ktorá prišla z neba a prevrátila im domy a životy hore nohami, akoby nemala konca. Peniaze z darov pomaly dochádzajú. Polachová, ktorá pracuje ako predavačka, si novú strechu bude musieť zaplatiť sama.
„Na začiatku to bol hlavne šok, ale ten opadol a zostali iba starosti,“ hovorí s pohľadom upretým do zeme, keď vychádza pred dom k hromade betónových prekladov a piesku. Potom hlavu zdvihne a pozrie sa na mraky, ktorých je dnes na modrom nebi iba málo. „Ja i dcéry sa doteraz bojíme búrok. Ten strach zostane. A to sme pri tom ani neboli.“
Do štrnásť kilometrov vzdialeného Lanžhotu prišlo pred pár dňami tornádo, ktoré stopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou poškodilo zhruba tridsať domov. „Hovorili sme si so susedmi, že pokiaľ sa tornádo objaví znovu, strhneme to a postavíme bunkre,“ vtipkuje Jana. Potom však rýchlo zvážnie.
„Priala by som si, aby sme do konca roka bývali s dievčatami ako normálni ľudia. Aby sme tu zase oslávili Vianoce.“
Jedno veľké stavenisko
„Už to trvá dlho a, bohužiaľ,
