Denník N

Kinga Haltenberger Szabó: V masových hroboch v Donbase leží aj môj otec. Rusi ho tam odvliekli v roku 1945

Kinga Haltenberger Szabó. Foto - Krasimir Damjanov
Kinga Haltenberger Szabó. Foto – Krasimir Damjanov

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Kde nájdete naše podcasty: 

Kinga Haltenberger Szabó pochádza z Košíc, filozofiu vyštudovala v Bratislave a takmer celý svoj život prežila v Lučenci. Založila tam Novohradskú galériu, ktorú dlhé roky aj viedla, dnes sa stará o Pamätný dom Júliusa Szabóa.

V rozhovore hovorí o tom, ako počas 2. svetovej vojny prišla o otca, aké poznámky musela znášať pre svoju maďarskú národnosť a ako jej život ovplyvnilo stretnutie s jej manželom, maliarom Júliusom Szabóom.

Na univerzite ste pôvodne vyštudovali filozofiu. Ako ste sa stali kurátorkou umenia?

Základ svojej lásky k estetike, ku kultivovanosti a k umeniu celkovo som dostala v detstve. Mali sme vkusne zariadený byt, hoci naša rodina sa doň sťahovala narýchlo. Bolo to za vojny, z bezpečnostných dôvodov. Otec trval na tom, aby sme opustili náš rodinný dom mimo mesta a odišli bývať do centra Košíc, pretože sme nemali naporúdzi žiadny bezpečnostný úkryt. Náš dom nemal pivnicu.

Keďže Košice a okolie už v tom čase zažívali nálety a bombardovanie, rodičia s bratom odišli bývať najprv k príbuzným do Košíc, neskôr mama svojpomocne zariadila niekoľko miestností pravdepodobne v bývalých dielňach v jednom stredovekom mestskom dome. Keď Rusi tesne pred koncom 2. svetovej vojny odvliekli môjho otca do Ruska, zostali sme v tom byte bývať aj po ďalšie roky. Do nášho domu sme sa už nevrátili.

Kým boli vaši rodičia?

Moja mama vyštudovala nemčinu a francúzštinu na Univerzite Komenského v Bratislave. Mohla sa stať stredoškolskou učiteľkou, vyučovala však len jeden rok, keď v roku 1935 prerušila štúdium. V roku 1937 sa vydala. Vtedy nebolo zvykom, aby vydatá žena pracovala (podľa vtedajšej platnej legislatívy vydatá žena nesmela pracovať v štátnej službe, teda nemohla byť ani učiteľkou – pozn. red.). Následne sa jej v roku 1938 narodilo prvé dieťa a potom prišla vojna.

Môj otec, Ince Béla Haltenberger, ako už naznačuje jeho priezvisko, pochádzal z nemeckej rodiny. Jeho predkovia boli nemeckí modrotlačiari, ktorí prišli na územie dnešného Slovenska ešte v 18. storočí. Prvé miesto, kam prišli, bola obec Halič, len sedem kilometrov od Lučenca. Pozvala ich rodina Forgáčovcov, ktorá tam mala textilnú manufaktúru (v 19. storočí sa z nej stala továreň, v ktorej v roku 1832 dali do prevádzky prvý parný stroj v priemyselnej výrobe na Slovensku – pozn. red.). Forgáčovci mali veľký záujem udomácniť techniku textilnej modrotlače aj na Slovensku, čo sa im podarilo. V roku 1806 sa potom časť našej rodiny presťahovala z Haliče do Košíc. Založili tam svoju vlastnú továreň – čistiareň a farbiareň textilu.

Takže sa na Slovensku etablovali.

Remeselnícka rodina Haltenbergerovcov bola známa a uznávaná, v Košiciach každý vedel, o koho ide. Svoje čistiarne a moderné prevádzky s parnými strojmi mali po celej rakúsko-uhorskej monarchii. Ocenenia za ich úspechy a prácu sa im dostalo aj na veľkej miléniovej výstave v roku 1896 v Budapešti (oslavy 1000. výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny – pozn. red.), odkiaľ si priniesli krásny diplom.

Môj otec pochádzal zo šiestich detí. Ako prvorodený syn mal od svojho otca, môjho starého otca, prevziať vedenie továrne. Kvôli tomu študoval na Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe a stal sa inžinierom chémie. Istý čas pracoval v chemickej továrni IG Farben v Nemecku (vznikla v roku 1925svojho času išlo o najväčší chemický a farmaceutický konglomerát na svete – pozn. red.), neskôr v podobnej továrni v Maďarsku, kde naberal skúsenosti.

Po rozpade monarchie a vzniku prvej Československej republiky však v dôsledku vtedajšej reštrukturalizácie ekonomiky a celkovej politickej a hospodárskej situácie továreň starého otca skrachovala. Môjmu otcovi sa tým uľavilo. Prevzatie továrne bolo preňho splnením synovskej povinnosti, ale nenachádzal v ňom vlastné naplnenie. Keď sa v roku 1937 moji rodičia sobášili, otec už bol bez zamestnania. Veľmi ho však zaujímala sociálna situácia ľudí na Slovensku. Na svojom bicykli prechodil v podstate celý Gemer, zaujímal sa predovšetkým o život jeho najchudobnejších roľníckych obyvateľov. O svojich poznatkoch písal aj do novín.

Spomenuli ste, že ho odvliekli Rusi. Za akých okolností to bolo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie