Denník N

Ako dokážu spolu žiť dve Ameriky?

Prívrženci Trumpa odmietajú uznať porážku. Foto - TASR/AP
Prívrženci Trumpa odmietajú uznať porážku. Foto – TASR/AP

Zatiaľ čo s nástupom prezidenta Bidena a jeho tímu sa Spojené štáty vrátili na medzinárodnú scénu, zlepšili svoje vzťahy s Európou a väčšmi sa zúčastňujú na zápolení s globálnymi výzvami, domáce pomery poskytujú iný obraz. Konsenzus medzi politikmi Republikánskej a Demokratickej strany, taký dôležitý pre spoločný postup Západu voči ruskej agresii proti Ukrajine, neplatí pre domácu pôdu, štiepenie medzi oboma blokmi sa skôr prehlbuje.

V uplynulých rokoch sme opakovane mohli čítať o úpadku americkej moci, o morálnom rozklade Ameriky, o nadchádzajúcom kolapse Ameriky, o smrti Západu, o samovražde superveľmoci, o páde amerického impéria, o chorej Amerike, umierajúcej Amerike, o Amerike na prahu novej občianskej vojny.

Michael Podhorzer, dlhoročný politický stratég, teraz v texte určenom pre úzky okruh odberateľov píše o tom, že už nemá zmysel hovoriť o „červenej“ (republikánskej) a „modrej“ (demokratickej) Amerike, rozdelenej na dva bloky medzi voličov Republikánskej strany a Demokratickej strany. „Robíme zásadnú chybu, ak Spojené štáty vidíme ako priestor obývaný jedným americkým národom. V skutočnosti je to federácia dvoch národov, „modrého národa“ a „červeného národa“.

To podľa neho nie je metafora, to je geografická a historická realita: „Nikdy sme neboli jedným národom a dnešný rastúci nesúlad medzi jednotlivými odlišne sfarbenými štátmi, vyhrotený nástupom éry Donalda Trumpa, sa veľmi podobá, geograficky i kultúrne, na rozpory medzi Úniou a Konfederáciou.“ Tieto deliace čiary boli z veľkej časti stanovené už pri založení federácie, kde otrokárske štáty a slobodné štáty uzavreli krehké spojenectvo, z ktorého sa zrodil „jeden národ“.

Polarizácia

Zjednodušene povedané, jedna Amerika reprezentovaná voličmi demokratov je prevažne urbánna, rasovo a etnicky rôznorodá a skôr mladšia. Druhú – republikánsku Ameriku tvoria zväčša staršie ročníky belochov pochádzajúcich z rurálneho prostredia alebo z malých miest. V urbánnom prostredí dokázali zvíťaziť iba v jednom volebnom okrese.

Príslušnosť k „červenému“ či „modrému“ štátu možno určiť podľa toho, ktorá z oboch strán v uplynulých rokoch mala vo svojich rukách súčasne post guvernéra i prevahu v miestnom kongrese. Podľa toho dnes v Amerike v 25 štátoch vládli republikáni, v 17 demokrati a v 8 „fialových“ štátoch sa delili o moc.

Celkovo platí, že dnes červené štáty v mnohých ohľadoch za modrými zaostávajú, či už ide o ekonomickú produktivitu, príjmy domácností, priemernú očakávanú dĺžku života, výdavky na vzdelanie, výšku minimálnej mzdy alebo počty ľudí závislých od opioidov či alkoholu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie