Galéria, ktorá má polstoročie a 30 rokov jednu riaditeľku

„V lete 1965 filmári čosi nakrúcali vo Veľkom Borovom, a vtedy zmizla z otvorenej kaplnky poniže kostola veľmi pekná soška Jána Nepomuckého,“ spomína prvý riaditeľ Oravskej galérie Jiří Langer. „Dozvedel som sa to od akademického maliara Ctibora Belana, ten mal dobré vzťahy s farármi, sedával s nimi pri víne.“ Na tomto mieste sa spomienka trochu zamotala, hoci len v jednom detaile.

„Môj otec absolútne nemohol piť, hrozne ho pálila záha, zato intenzívne fajčil a denne vypil množstvo káv,“ upresňuje so smiechom syn Peter Belan, „ale to s tými dobrými kontaktmi je pravda. Otec bol síce neveriaci, ale brat jeho svokry bol katolícky kňaz, ktorého v 50. rokoch odsúdili v politických procesoch a odsedel si v Leopoldove dvanásť rokov. Preto mal otec dvere na farách vždy otvorené. Tak sa rozšírila aj zvesť o krádeži sochy.“

Začalo sa pátranie a zistilo sa, že za dva roky zmizlo z kaplniek 187 sošiek. „To nás priviedlo k úvahám, že by sa tieto výtvory mali zachrániť práve v galérii, ktorú sme už niekoľko rokov nosili v hlavách,“ hovorí Langer.

Šesť nadšených

Nápad vytvoriť na Orave galériu sa sformoval medzi tamojšími výtvarníkmi už začiatkom 60. rokov, partiu nadšencov, ktorá si neskôr (aby ich úsilie malo na úradoch patričnú vážnosť) hovorila prípravný výbor, viedol práve Ctibor Belan, a patrili do nej jeho manželka Mária Medvecká, ďalší výtvarnícky pár Běla a Ignác Kolčákovci, historik Jozef Mlynarčík a pracovník okresného národného výboru Pavol Sika.

V ich blízkosti sa pohyboval už spomínaný historik Jiří Langer z Prahy. „Naše úvahy o budúcej galérii sa čoraz viac sťahovali do oblasti ľudového umenia,“ pokračuje a pridáva ďalšiu príhodu so záchranou pamiatok. „Opäť sme sa od Belana dozvedeli, že na Slanickom ostrove devastujú rekreanti kostol i zvyšky cintorína. Bol studený február šesťdesiateho štvrtého roka, priehrada bola zamrznutá, a tak sme na lyžiach vyrazili na ostrov fotograficky zdokumentovať devastované objekty a neskôr tam aj urobiť poriadok.“

Bolo zrejmé, že kostol i celý ostrov je unikátnym priestorom na kultúrne účely. A keďže nad predstavami, že by tam bolo múzeum protifašistického odboja alebo koncertná sála, zvíťazil návrh Ignáca Kolčáka využiť priestory na výtvarné umenie, bolo jasné, že sen o budúcej galérii sa zasa stal konkrétnejší.

A keď sa splnil a od 3. novembra 1965 bola Oravská galéria so sídlom v Oravskom Podzámku skutočnosťou, na Kolčákov návrh sa prvým riaditeľom stal práve Jiří Langer. „Máločo sa vyrovná Orave, kde z každého miesta na všetkých stranách človek vidí dokonale vyriešenú maliarsku kompozíciu,“ vyznáva sa z obdivu tomuto regiónu človek, ktorý sa s vyššie menovanými zaslúžil o to, že v jednej z najzaostalejších oblastí Slovenska vzniklo v tom čase niečo tak doslova exkluzívne, ako je galéria.

Šťastie na riaditeľov

„Oravská galéria mala od začiatku šťastie na riaditeľov. Napríklad taký Ctibor Belan, inteligentný človek s veľmi dobrým vkusom a znalosťami o umení, čo sa zúročilo vo výbornej kolekcii (aj) slovenskej výtvarnej moderny,“ hovorí generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá. „A treba dodať, že podobne šťastnou voľbou je súčasná riaditeľka Eva Ľuptáková, ktorá vedie galériu vysoko profesionálne už vyše tridsať rokov, čo už dávno nie je v regionálnom prostredí rôznych zásahov do kultúry zvykom.“

Už v prvých rokoch existencie Oravskej galérie sa sformovalo päť hlavných zberateľských okruhov, ktoré položili základy súčasných zbierok. V tomto smerovaní galéria pokračovala aj v posledných dvoch desaťročiach. „Napriek výraznému utlmeniu zbierkotvornej činnosti vo všetkých štátnych ustanovizniach sa nám v tomto období podarilo rozšíriť zbierky o 2060 predmetov v hodnote vyše 856-tisíc eur od 230 domácich a zahraničných autorov,“ hovorí Ľuptáková.

Najstaršími dielami v zbierkach sú gotické tabuľové maľby a plastiky z prvej polovice 14. storočia z dreveného kostolíka v Zábreži na Orave. „A najstarším dochovaným maľovaným obrazom na plátne je Portrét Daniela Kubínyiho z roku 1595, ktorý bol evidovaný ako dielo neznámeho autora,“ pokračuje Ľuptáková. „Až v roku 2008 bolo autorstvo jednoznačne pripísané poľskému maliarovi Marcinovi Kóberovi.“

Zbierkový fond má takmer 8500 predmetov, ktorý galéria prezentuje prostredníctvom deviatich stálych expozícií. „Pre mňa bola Oravská galéria prvou, kde som videla stálu expozíciu nainštalovanú tak, že nebola tou zaprášenou povinnou jazdou,“ hovorí Alexandra Kusá. „Nadchlo ma, že konečne s tým žánrom niekto niečo invenčné urobil. Vtedy som si povedala, príma, je to možné aj na Slovensku.“

Aj stále zbierky žijú

„Sú tam doslova klenoty,“ hovorí výtvarník Laco Teren, ktorý má pre Oravskú galériu len slová chvály. „Tam sa aj so stálymi zbierkami neustále pracuje, obmieňajú sa exponáty, je to živý priestor. Pani Eva aj jej pravá ruka kapitán Bodorík (Stanislav Bodorík vozí návštevníkov na Slanický ostrov umenia, je galerijným fotografom a pár týždňov aj viedol galériu – pozn. red.) sa v umení parádne vyznajú a milujú ho. Sú to úžasné osoby, ktoré svojou charizmou a zapálenosťou priťahujú veľký okruh ľudí, ktorí sa tam zo širokého okolia znovu a znovu vracajú.“

Laco Teren začal do Oravskej galérie chodiť začiatkom 90. rokov. „Dovtedy som vedel, že na Orave existuje fantastický rezbár Štefan Siváň, že tam má chalupu Milan Paštéka, ale nevedel som, že tam chodili celé generácie umelcov. Jednak kvôli prírode, ale bol to aj azyl, niekedy dokonca aj nechcený.“

Od prvého momentu, ako tam prišiel, bol nadšený, ako všetci zamestnanci – od ľudí na vrátnici cez riaditeľku až po panie, ktoré upratujú – venujú všetok čas na to, aby galéria fungovala. „Je to nesmierne príjemný pocit vidieť, ako pracujú na naplnení nejakej vízie,“ hovorí. „Pritom len niekoľko ľudí obhospodaruje tri rôzne, navzájom vzdialené priestory. Ja tam chodím ako do kúpeľov. Zažívam tam niečo, čo je ako rodinná atmosféra, a je veľmi príjemné, keď človek do tej rodiny patrí.“

Samozrejme, Oravská galéria nie sú len unikátne zbierky, ale aj krátkodobé výstavy domácich a zahraničných výtvarníkov. Laco Teren tam vystavoval viackrát, podieľal sa na sympóziách a kurátorsky pripravoval expozície iných. Pri konečnej inštalácii sa však vždy plne spoľahol na Evu Ľuptákovú. „Ona dôverne pozná každý kút galérie a presne vie, čo má kam umiestniť. Aj keď ide o moje veci, môžem prísť až na vernisáž a viem, že budem s inštaláciou spokojný,“ dodáva.

Prečítajte si

Dobré časy nastali, keď „nastali“ galérie

„Možno je to spojené s tým, že z práce historičky umenia mám najradšej sústreďovanie akvizícií, ale hneď potom nasleduje radosť z prípravy a koncepcie výstav a ich inštalácie,” hovorí Ľuptáková. „Je to nádherná robota, pretože vidíte za sebou výsledok. Koncepcia výstav, to je aj skúška schopnosti a potvrdenia prehľadu, vedomostí historikov umenia pri nadobúdaní zbierok. Len výstavy majú schopnosť ukázať, do akej miery sa nám to darí.“

Kabala Karola Barona

Potvrdiť to majú aj tri výstavy, ktorých vernisáže budú súčasťou piatkových podvečerných osláv polstoročnice galérie v Župnom dome – Kabala Karola Barona, výstava akvizícií Rezervované pre budúcnosť a expozícia Reštaurovanie. „Mimoriadne som pyšná na Baronovu Kabalu. Sme jediná galéria široko-ďaleko, ktorá vlastní takmer ucelenú kolekciu objektov, koláží a pastelov s predmetnou mystickou tematikou. Aj tu zohralo svoju úlohu dlhoročné priateľstvo s Karolom Baronom, usporiadanie viacerých autorových výstav, krst jeho monografie v našej galérii a ďalšie akcie,“ hovorí riaditeľka.

Spolukurátorom tejto výstavy je aj Laco Teren. „Mal som šťastie Barona na Orave stretnúť, bol to úžasný človek a jeho tvorba mi je enormne blízka. Kabala je uzavretý cyklus (teda v intenciách kabaly uzavretý-otvorený), ktorý obsahuje koláže, kresby, objekty a až akoby divadelné scénografie. Videl som ju v depozite, a keď ma pani Eva oslovila, rád som prijal ponuku pripravovať túto výstavu.“

A nepochybuje, že aj teraz, keď príde na oslavu, bude môcť spokojne a s obdivom povedať to, čo vždy vraví na tomto mieste: „Tak takto to má vyzerať. Takto má vyzerať región, a to hovorím ako Bratislavčan. Regióny robia centrum, každé miesto má svoj charakter a malo by mať svoju kultúru, z ktorej potom to centrum profituje,“ uzatvára Laco Teren svoj hold galérii, ktorá je, mimochodom, dlhodobo druhou najnavštevovanejšou na Slovensku.