Keby pri nevere išlo iba o sex a nie aj o emócie, tak to predsa vôbec nie je zaujímavé, hovorí párový terapeut Rataj

Podľa štatistík zažije neveru vo vzťahu takmer polovica párov. Najčastejšie dochádza k neverám v lete, keď je aj najviac z nich odhalených. Párový terapeut Pavel Rataj hovorí o tom, ako a prečo k nevere vo vzťahoch dochádza, koľko zmätku, bolesti a neistoty prináša u oboch partnerov a čo sa s tým dá robiť.

V rozhovore odpovedá aj na otázky:

• ako neveru prežívajú tí, ktorí podvádzajú, a tí, čo sú podvádzaní;
• prečo máme tendenciu neveru iných zľahčovať a rozprávať o nej vtipy;
• kedy má vzťah nádej na budúcnosť po odhalenej nevere;
• čo nám nevera hovorí o našom vzťahu a nás samých.

Posledné týždne robíte pomerne intenzívnu „kampaň“ o téme nevery na svojich sociálnych sieťach, s Honzom Vojtkom ste urobili aj online kurz. Prečo práve nevera?

Lebo takmer denne vidím, že nevera je jedna z najväčších rozsekávačiek ľudskej psychiky a partnerských vzťahov. Téme nevery sa intenzívne venujem od roku 2016, keď som prišiel na sexuologickú konferenciu provokovať psychiatrov, sexuológov a aj mnohých individuálnych terapeutov s tým, ako je možné, že sa nevera stále tak veľmi bagatelizuje a zľahčuje napríklad množstvom vtipov, ktoré o nej vznikajú, hoci je to v skutočnosti extrémne silné emočné zranenie.

Každý má trochu inú mieru odolnosti, ale toto je jedna obrovská skúška psychiky a odolnosti. Aj keď sa s ňou pracuje, je ťažké to zvládnuť a môže to trvať niekoľko mesiacov až rokov. Nevera je pre nás strata bezpečia, hodnoty, exkluzivity, pri ktorej človek nadobudne pocity zrady, poníženia a pulzujúcej nedôvery. Je to bolesť, ktorá sa nedá zastaviť, a energia, ktorá nás ustavične vracia do spomienok a naďalej nám ubližuje.

Prečo ste mali potrebu konfrontovať s tým kolegov na konferencii?

„Stará škola“ psychológov, psychiatrov a sexuológov urobila v 60. – 80. rokoch veľa práce, no v tom čase ľudia nemali takú úroveň individualizovaného vedomého prežívania a sebapoznania, aké máme dnes. Ľudia si k terapeutom prichádzali po radu a oni im ju dávali, lebo to vnímali ako pomoc.

Aj dnes ešte ľudia prichádzajú s tým, že chcú vedieť, čo majú urobiť. Nechcú prežívať bolesť. Radi by počuli: „Vykašlite sa naňho, myslite teraz na seba, choďte za svojím šťastím.“ Alebo naopak: „Zostaňte, bude to dobré.“ Lenže to je z dnešného psychoterapeutického pohľadu veľmi neprofesionálne, lebo to vedie k tomu, že obe skupiny – aj tí, čo podvádzajú, aj tí, čo sú podvedení – ostávajú v nevere sami a nedokážu ju spracovať.

To asi niektorí kolegovia neprijímajú úplne ľahko.

Hovoriť o nevere je chodenie po tenkom ľade aj medzi odborníkmi, pre ktorých som takisto robil rôzne kurzy a vzdelávanie. Mám skúsenosť, že hneď ako začnete hovoriť o nevere, zväčša sa stanú dve veci: buď vás začnú obviňovať z toho, že ste moralista, ktorý druhým hovorí, ako majú žiť, alebo sa v nich začne prebúdzať obrana, začnú neveru zľahčovať a hovoriť vtipy. Ale stretol som sa už aj s reakciou, že si touto témou riešim vlastný problém a určite som bol neverný alebo je to moja obrana sublimáciou. Priviesť túto tému k serióznej debate naozaj nie je jednoduché.

V jednom z postov na Instagrame píšete, že nikdy nebolo ľahšie podvádzať, no zároveň si nevera nikdy nevyberala takú obrovskú emocionálnu daň. Prečo je to tak? Bolí nás dnes nevera viac než ľudí v minulosti?

Pred sto rokmi nemalo prežívanie ľudí a úroveň sebapoznania ani zďaleka také otvorené dvere ako dnes. Ako sa naozaj cítime, čo potrebujeme – to sú otázky, ktoré si legitímne kladieme posledných približne 50 rokov, možno ešte menej. Stačí sa pozornejšie pozrieť do radov vlastných rodičov a starých rodičov. Oni sa priveľmi nezaoberajú tým, čo prežívajú a ako sa pri tom cítia. Oveľa častejšie hovoria o tom, ako majú veci fungovať, a že skrátka treba vydržať. Sami na sebe toto „vydržať“ páchajú. A to potom napríklad nazývajú toleranciou či rešpektom.

Nedá sa povedať, že by nevera v minulosti napáchala menej bolesti. Naopak, okrem toho, že to vnútri človeka rozsekalo a nemohol si ani pripustiť ako veľmi, čelil ešte aj obrovskému spoločenskému tlaku, ktorý hovoril, že to sa nejako spracuje, že ľudia sa nemajú rozvádzať, že tomu druhému treba odpustiť, veď sme predsa kresťania. A to spôsobilo ešte viac bolesti.

To je dôvod, prečo dodnes v spoločnosti kolujú vtipy a rokmi omieľané „životné pravdy“ typu Čo oči nevidia, srdce nebolí alebo Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať?

Myslím, že je to forma pochopiteľnej obrany. Humor je totiž jeden z prirodzených obranných mechanizmov. Podvedome sa každý niekde vo vnútri bojí, že vo svojom vzťahu príde o exkluzivitu. Boja sa toho dokonca aj polyamorici, ktorých vzťahy sú založené na rozšírení exkluzivity na viacerých ľudí. Aj oni čelia neverám a sú pre nich rovnako zraňujúce ako pre páry žijúce v monogamných vzťahoch.

Keď príde na tému nevery, človek čelí vnútornému konfliktu rôznych častí svojej osobnosti, s ktorým sa musí vyrovnať. Máme v sebe morálku, jedna časť nám teda hovorí: „To nesmieš.“ Lenže druhá je o niečo benevolentnejšia a tá už vraví: „To by si nemal, nepotrebuješ to.“ A tretia na to: „Dal by som si povedať.“ Takto to môžeme vidieť s odstupom, ale v momente, keď sa v tej situácii nachádzame, často nerozumieme, čo sa nám to deje. Cítime akési vábenie, vzrušenie, ale zároveň nás fackuje morálka, lebo sme predsa slušní ľudia. Otázka je, čo s tým konfliktom a napätím urobíme. A jeden z ventilov, ktorý nás uvoľní, je humor, bagatelizácia, paušalizovanie nevery ako niečoho normálneho. A ten, kto práve podvádza, väčšinou tento konflikt vytlačí a ostáva s časťou, ktorá chce, túži a realizuje. Tie ostatné dve dorazia do vedomia až neskôr.

Asi sa na to nebude dať odpovedať veľmi stručne, ale prečo sme neverní? Čo je základom nevery?

To neviem, stručne by som na to nedokázal odpovedať. Ale vo všeobecnosti ide o určitý druh vzťahového správania, ktoré má tendenciu viesť k uspokojovaniu niečoho. A tu prichádza kľúčová otázka: Čoho? Väčšinou je neverné správanie iba symptómom, ktorému mnohí jeho aktéri v skutočnosti vôbec nerozumejú. Často je to poháňané nevedomými silami, frustráciami, opustením, nespokojnosťou, potlačenými bolesťami a hnevom. Inokedy je to zas podvedomá ochrana, napríklad pred pohlcujúcou blízkosťou. Samozrejme, netreba zabúdať ani na zložku pudovosti a skrytých túžob, ale za tú by som sa toľko neschovával.

Odkedy sa však neverou intenzívnejšie zaoberám, čoraz častejšie prichádzam k jej protipólu – k otázkam o vernosti. K tomu, ako málo o vernosti hovoríme, ako málo o nej uvažujeme. Udržať vernosť je ťažké – sme na to pripravení? Vieme, ako udržať vernosť v ťažkom období, keď sa emócie rozbúria? Vernosť často berieme ako niečo automatické. Existuje zopár výskumov, ktoré ukazujú, že po prvýkrát vo vzťahu hovoríme o vernosti až v momente, keď už sme neverní alebo práve zranení neverou.

Spomínali ste, že v jednom období, keď ste robili individuálne terapie, k vám chodilo pomerne veľa ľudí, ktorí podvádzali svojich partnerov, partnerky, a chceli to riešiť. Mohli ste teda sledovať neveru z ich strany. Čo ste si všimli?

Niekedy to malo napríklad takýto scenár: prišiel človek, ktorý mi hovoril: „Som rozsekaný, nikdy som nad vernosťou neuvažoval, nechcem prísť o deti, veď ja mám svoju ženu rád, ale hrozne ma štve, a milenka je fajn, čo mám teraz robiť, ktorú z nich si mám vybrať?“

Jedna z prvých otázok, ku ktorým sme sa zväčša dostali, bola: „A prečo si stále myslíte, že je to o týchto dvoch ženách? Prečo sa nezamyslíte nad tým, či to náhodou nie je prejavom vašej duše, ktorá po niečom volá, ktorá sa vám snaží niečo povedať?“ A oni často najprv reagovali tým, že na takéto blbosti nemajú čas, že potrebujú vyriešiť, čo teda majú urobiť a či majú odísť zo svojho vzťahu. Chcú racionálnu odpoveď na obrovské emocionálne prežívanie. A to je, samozrejme, komplikované.

Ako to prebieha ďalej?

Aby sa nevera dala spracovať, treba zostúpiť z povrchu, od symptómu, ktorým nevera je, hlbšie k duši. Bolo zaujímavé sledovať, ako množstvo ľudí napokon dospelo k tomu, že nevera nie je o tom, že sú neverní vo vzťahu k tomu druhému, ale že sú neverní sami k sebe.

Toľkokrát som počul: „Veď ja som na seba úplne zabudol, ja som sa na niekoľko rokov odpojil, nevnímal som svoje potreby, bol som tu pre druhých, bol som frustrovaný. Tak veľmi som na seba zabudol, toľko som prehĺtal, toľko som vydržal. Preto som teraz taký fascinovaný.“ To nie je fascinácia milenkou, milencom, že sú takí krásni, tvrdí, mäkkí, voňaví. Je to o tom, že pri nich zažívam pocity, ktoré som si tak dlho nepripúšťal, ktoré som tak dlho potláčal, ignoroval či dokonca ani nevedel, že ich potrebujem k svojmu spokojnému životu.

Takže nie je pravdou, že neveru robí príležitosť, náhoda?

Nie, aj nevera, ktorá vyzerá iba ako malý úlet a ktorú majú ľudia tendenciu potláčať a bagatelizovať ako niečo, čo pre nich nič neznamenalo, má v sebe množstvo skrytých otázok, ktoré je dobré klásť: Ako je možné, že som toho bol schopný? Prečo som do toho vôbec išla? Ako to, že si myslím, že to vôbec nebolo o emóciách? Prečo práve teraz? Prečo práve s ním? Čo som v tom skutočne hľadala?

Niekedy sa zvykne hovoriť, že pri nevere ide iba o sex. Lenže keby tam neboli aj emócie, tak to predsa vôbec nie je zaujímavé.

Čo sú teda hlavné predpoklady, dôvody alebo motivácie, ktoré sa zbierajú na neveru? Čo prežíva človek, ktorý vo výsledku podvedie svojho partnera?

V prvom rade – každý príbeh je iný. Za neverou môžu byť rôzne vedomé či nevedomé motivácie – od dlhodobej frustrácie cez neuvedomovanú pomstu, vyrovnávanie účtov až po filozofiu, že si predsa nemusíme hovoriť všetko a každý má nárok na svoje šťastie.

Vo vnútri je to komplikovanejšie. Skúsim podrobnejšie opísať dva príklady. Človek s hraničnou poruchou osobnosti – v detstve zažil málo lásky, málo bezpečia a túži po blízkosti, no zároveň sa jej bojí, lebo jeho duša si pamätá, že blízkosť je zdrojom ohrozenia. Prejaviť blízkosť znamená, že bude vystavený odmietnutiu, že bude nechcený a odvrhnutý. Napriek tomu jeho podvedomie po blízkosti túži, túži po dopamínovom zážitku zo sexuálno-emocionálneho vzrušenia. Túži po tom, aby bol chcený niekým iným, lebo len vtedy sa konečne môže sám cítiť hodnotný. A zrazu príde kolega, ktorý ho chce. Má krásnu manželku, ale túži po ňom. On nechce byť neverný, chce zažiť svoju sebahodnotu. Aspoň na chvíľu, lebo inak jeho život stojí za nič a každé tri dni sa jeho sebahodnota stráca. Jeho telo sa stane nástrojom na to, aby zažíval blízkosť, záujem, sebahodnotu – aby aspoň na chvíľu zažil sám seba.

A druhý príklad?

Spoľahlivý manželský pár, ktorý má tri deti. Obaja sú skvelí, zodpovední, bystrí, emocionálni ľudia. Ale stane sa, že žena je na materskej ôsmy rok, muž je v korporáte, kde ho žmýkajú s nadčasmi, na krku majú hypotéku. Je zodpovedný a výkonný, to je jeho životný program. Ale keď príde domov, padá na hubu. A na hubu padajú obaja, lebo čím viac na ňu padá jeden, tým viac padá aj druhý. Obaja dlhodobo žijú pre rodinu, majú pocit, že to im dáva zmysel.

A potom sa muž ocitne na teambuildingu, zažije adrenalínovú hru, ktorá nabúra jeho sebakontrolu, keď visí na jednom lane s kolegyňou, večer sú spolu v pivničke, a potom tento človek príde ku mne a pýta sa: „Čo sa mi to stalo? Veď ja sa tak snažím, tak na tom makám, aby nám to doma fungovalo, a nerozumiem, čo sa to stalo, ale je to také strašne silné, že si neviem pomôcť a mám chuť odísť z domu.“

Čo z toho plynie?

Čím sme zodpovednejší, tým viac musíme potlačiť svoju spontaneitu. Čím viac sme svedomitejší, čím viac sme výkonní, tým viac musíme potlačiť svoje túžby, svoje vášne, predstavy – a tým viac túžime po nezodpovednom okamihu. Čím sme unavenejší, tým viac túžime po tom, aby nás niekto hýčkal, aby po nás niekto túžil. To sú polarity, ktoré nijako neoklameme. A je jedno, na ktorej strane je muž alebo žena, majú to rovnako. Keď potom zažijú to, čo neraz v záujme lásky a dobra dlho potláčali, keď zažijú sami seba, je to obrovská sila.

Štatistiky sú neúprosné: 60 % mužov a 40 % žien je vo vzťahu minimálne raz v živote neverných. Vy však hovoríte, že označovať neveru za niečo normálne by bola chyba. Prečo?

Vo chvíli, keď zostúpime na úroveň, v ktorej by sme neveru považovali za normálnu, nemáme šancu porozumieť tomu, čo nevera skutočne znamená. Príčiny nevery sú veľmi pestré, no v skratke by sa dalo povedať, že ide o symptóm, ktorý sa môže stať, keď sa nebudeme rozvíjať.

Štatistika má ako odbor k dispozícii možnosť na základe dát povedať, čo je v spoločnosti bežné, normálne, ale v tomto prípade by išlo o skratku, ktorá nepomôže ani neverníkom, ani podvádzaným. Neverníkom síce pomôže potlačiť pocity viny, no určite ich to neprivedie k tomu, aby išli hlbšie a skúmali, čo sa to vlastne stalo, a mohli napríklad v sebe nájsť vytúženú vnútornú slobodu a blízkosť.

Nehovoria tie štatistiky teda najmä o tom, ako málo sme schopní rozumieť vlastným emóciám a potrebám?

Áno aj nie. Rozumieť vlastným potrebám a emóciám na dobrý vzťah nestačí. Možno poznáte situáciu, keď sa jeden z partnerov začne rozvíjať, má pocit, že perfektne rozumie tomu, čo sa v ňom deje, no keď príde so svojimi potrebami za svojím partnerom, ten mu povie, že na také psychologické kecy nemá náladu. Neraz sa týmto osobným rozvojom ten druhý partner dokonca cíti ohrozený, cíti voči tomu odpor a debatu o nejakých potrebách a pocitoch tým vopred blokuje.

Otázka, ktorá je v tomto smere kľúčová, znie: poznáte svoje osobné potreby a svoje vzťahové potreby? Potrebu sebarealizácie si dokážete uspokojiť aj sami, ale potrebu blízkosti – na to si sami už nevystačíte. Do nejakej miery vám ju dokážu kompenzovať kamaráti, ale primárny zdroj jej uspokojenia je partner. A ak by sme chceli zostúpiť od romantiky k psychológii, tak partner pre nás nie je len niekto, koho pozvete do svojho života a ponúknete mu exkluzivitu, ale aj niekto, od koho budete chcieť sýtenie tejto potreby blízkosti. Lenže o tomto sa partneri často po prvýkrát rozprávajú, až keď príde kríza, ocitnú sa na terapii a oni si nikdy dovtedy nepovedali, čo od seba navzájom potrebujú.

Nemôže nevera nastať aj vtedy, keď sa rokmi partneri zmenia natoľko, že už si svoje vzťahové potreby nedokážu napĺňať?

Určite sa to môže stať. Ale ja som príbehový párový terapeut. Ku mne chodia dvojice, ktoré hovoria často mnoho podobných viet, ale pod nimi nájdeme veľmi často aj veľa bolesti, odmietnutia, frustrácie, strachu, naštvanosti, osamelosti, neporozumenia, rigidity, neschopnosti zachádzať s odlišnosťami… Takže potom je pochopiteľné, že sa vnútorne oddialia, odcudzia, odmilujú. A v tejto vzdialenosti sa potom tá odlišnosť ešte viac prehĺbi a oni si pripadajú ešte viac cudzí. A v tomto odcudzení majú ešte menšiu snahu ísť smerom k naplneniu vzťahových potrieb toho druhého alebo spoločne. Smutné je, že partneri o tom často roky vedia, ale nedokážu o tom z nejakého dôvodu tvorivo hovoriť. A tak sú často poslednými možnosťami buď nevera, rozchod, alebo párová terapia.

Spomínali ste, že pri nevere zohráva úlohu naša morálka. Z prieskumov vyplýva, že nevera je v spoločnosti vnímaná ako morálne zlyhanie, napriek tomu k nej dochádza veľmi často. Ako si však vysvetliť, že sa jej dopúšťajú aj ľudia, ktorí sú v spoločnosti nositeľmi morálnych hodnôt, alebo aj demokratickí lídri, ktorí požívajú všeobecné spoločenské uznanie?

To je opäť veľmi individuálne. Psychológovia, ktorí sa venujú rozboru sociopatie, hovoria, že drvivá väčšina veľkých lídrov má silnú túžbu po moci, a nie je náhoda, že hore sa udržia iba tí, ktorí dokážu ísť „cez mŕtvoly“. Myslím, že je to prehnané, ale kúsok by som si na uvažovanie vypožičal.

Títo ľudia sú často orientovaní na výkon, dokážu sa odpojiť, znecitlivieť, aby nemuseli cítiť. Je otázne, či sa to naučili v rámci biznisu, politiky alebo profesie, aby prežili, alebo je im to vlastné – nie nevyhnutne preto, že by to boli blbci, ale preto, že je to ich životný program. Mnohí ľudia sa práve takto naučia odpojiť od cítenia alebo sa naučia robiť veci nepriamo, za chrbtom.

Druhá vec je, že mnohí ľudia vo vysokých pozíciách sú pod ohromným tlakom. Je to tlak na ego, tlak zodpovednosti, moci, ktorú majú, zároveň zažívajú ohromnú únavu, lebo sú pod permanentným stresom. To všetko je obrovský tlak na psychiku. Bez rozdielu pohlaví. Preto hľadajú úľavy: alkohol, golfové turnaje, milencov, milenky. Čím viac tlaku, tým väčšia potreba uniknúť, vyvážiť to. A v tomto smere zrejme platí aj to, čo už dávno vraveli manželskí poradcovia a sexuológovia v minulosti: pre časť žien je moc veľkým afrodiziakom, zvyšuje ich vlastný pocit sebaúcty. Keď sa títo dvaja ľudia stretnú, obaja zažívajú intenzívne nasýtenie potrieb.

Platí, že vinou rôznych stereotypov máme tendenciu odpúšťať neveru ľahšie mužom než ženám?

Odpustenie, ale aj odsúdenie je omnoho, ale skutočne omnoho jednoduchšie, keď sa to netýka priamo nás samotných.

Neveru odpustíme aj kamarátom bez ohľadu na to, či sú to muži alebo ženy. Aj kamarátke poviete: „Tak sa naňho vyprdni, je to debil, choď od neho.“ Kým sa to netýka nás osobne, tak sme schopní odpustiť takmer hocikomu. Pri známych ľuďoch či politikoch do veľkej miery zohráva úlohu to, či nám niekto bol predtým sympatický. Ak áno, tak jeho neveru prikryjeme touto svojou pozitívnou projekciou. Prekryť však dokážeme všeličo, aj to, keď je o niekom známe, že v jednom dome žije s jednou ženou a o kúsok ďalej s inou. Je to síce divné, povieme si, ale urobil aj veľa dobrého, nie?

V princípe platí, že k druhým sa často správame tak, ako by sme sa často zachovali sami voči sebe: bagatelizujeme, potláčame, racionalizujeme a paušalizujeme.

Čo ak medzi partnermi dôjde k nevere, ktorá nikdy nebola odhalená, a bol to buď jednorazový moment, alebo obdobie, ktoré je už ukončené. Prejaví sa to časom? Odrazí sa to nejako vo vzťahu?

Mal som v terapii pána, ktorý sa dostal do obrovských úzkostí, ktorým nerozumel. Stalo sa to v čase, keď si jeho manželka začala veľmi rozumieť so svojím kolegom. Keď sme pátrali po príčinách jeho úzkostí, tak sme zistili, že sa v ňom vynára pocit viny za to, že ju pred 19 rokmi podviedol. Vtedy boli spolu iba pol roka a on odišiel na štúdiá do Kanady. Nikdy jej to nepovedal, bol z veriacej rodiny, jeho morálka mu hovorila, že je to nesprávne, ale nejako to vtedy zvládol. Lenže teraz v tom, čo sa mu dialo, videl trest za to, čo svojej manželke pred rokmi urobil. Svoju vinu nespracoval. Moment ohrozenia, napätia ju opäť aktivoval. Nevedomie totiž nepozná čas. Je mu jedno, koľko rokov odvtedy uplynulo. Celé roky to môžete vytláčať, vravieť si, že o nič nešlo, lenže pocity hovoria, že šlo.

Druhá vec je, že ak sa dopustíte nevery a ukončíte to bez toho, aby ste to spracovali, nikdy sa nedozviete, čo to vlastne bolo. Ak to bola kompenzácia nejakej frustrácie, ktorú sa bojíte prejaviť vo vzťahu, hrozí, že sa to opäť vráti. Ak svoju neveru človek otvorí a pátra po tom, čo sa stalo, možno zistí, že nemusí svojmu partnerovi povedať, že mu bol kedysi neverný, ale napríklad to, že sa cíti nedocenený, že necíti záujem. To nie je snaha zraniť partnera alebo ho obviniť, iba povedať, čo potrebujete, lebo ak to neurobíte, môže sa stať, že sa rozštiepite a začnete o tom hovoriť niekomu inému.

Má zmysel rozprávať sa na začiatku vzťahu o tom, ako budeme riešiť, ak by bol jeden z partnerov neverný?

Myslím, že tá otázka by mala znieť inak a už som to spomínal aj na začiatku: ako je to v našom vzťahu s vernosťou? V tej peknej chvíli si sľubujete, že budete spolu v dobrom aj v zlom, ale už viete, čo znamená byť spolu v zlom? Boli ste už spolu v obrovskom strachu, bolesti, hneve, neistote? Dokážete si predstaviť, ako udržíte vernosť, keď budete mať pocit, že si vás ten druhý nevšíma a venuje sa viac deťom alebo práci? Keď sa po troch materských vrátite unavená, vyčerpaná a vyšťavená do dospelého kolektívu, ktorý zrazu oceňuje váš potenciál a vaše kvality?

Snažil som sa tieto otázky klásť, aj keď sme robili predmanželskú prípravu. Nie je to snaha budúcich partnerov vydesiť, ale vytvárať akési mapy, rozširovať povedomie o tom, ako zaobchádzať s ťažkými situáciami.

Dá sa to vôbec? Nie je to len teória, ktorá sa rozpadne, keď príde na vec?

Pri nevere platí, že keď si dnes predstavujeme, čo by sme urobili, tak zväčša reagujeme úplne inak, keď na to príde. Samozrejme, že ideálne by bolo, keby sme v získavaní nástrojov na zvládanie ťažkých situácií začali už v materskej škôlke. Viem si predstaviť, že by deti ráno prišli a bavili sa o tom, ako sa dnes cítia a čo prežívajú – či sa zobudili veselí, alebo majú strach, lebo rodičia sa ráno hádali a ony sa boja, že sa rozvedú.

Bolo by výborné, keby tam s nimi niekto bol, kto by im pomohol prejsť cez túto bolesť, cez strach a neistotu, kto by im pomohol vytvoriť nástroje na to, ako ventilovať svoje pocity a zvládať ťažké veci, ktoré sú prirodzenou súčasťou nášho života. Myslím, že je to oveľa dôležitejšie než vedomosti o tom, aké sú rozdiely medzi plazmi a obojživelníkmi. Je to základ duševného zdravia, psychickej odolnosti a takzvaného wellbeingu.

Je poľahčujúca okolnosť, keď sa partner k nevere sám prizná, než keď je odhalený?

Viem si predstaviť, že za istých okolností to môže byť v poriadku, napríklad vtedy, ak sa to partnerom už stalo a dohodli sa, že o tom chcú vedieť, lebo sú pripravení pracovať na tom a dokážu to zvládnuť.

Najčastejšie sa to deje „prvoneverníkom“, ktorí sú absolútne drvení medzi túžbou a silnými pocitmi fascinácie na jednej strane a zároveň pocitmi viny a zlého svedomia. Často hľadajú úľavu z tohto tlaku a nájdu ju v myšlienke, že to musia povedať svojim partnerom s vysvetlením: „Vidíš, veď ja ťa mám tak rád, že ti to radšej sám poviem, lebo som nechcel, aby si to zistila o druhej ráno z môjho mobilu.“

To asi nebude ten najlepší krok, však?

V tomto prípade neexistuje správne – nesprávne. Aj to je životná skúsenosť. Ak je človek taký frajer a je pripravený na to, že týmto momentom sa jemu a jeho partnerovi, partnerke totálne zmení životná realita, tak je to možnosť. Ale musí rátať s tým, že sa z neho stane ten, ktorému jeho partner neverí a ktorý bude musieť dokázať, že mu veriť môže, nehovoriac o tom, že bude nevyhnutné, aby mu dlhodobo pomáhal s návalom úzkosti a strachu.

Asi ťažko dokáže druhý partner v tom momente oceniť odvahu priznať sa, mýlim sa?

Dôležitejšie než to, ako sa to človek dozvie, je to, že keď sa to raz dozvie, niet cesty späť a partnerov čakajú dlhé a ťažké mesiace plné bolesti a opakovaných rozhovorov.

Odhalenie nevery znamená, že kým doteraz sme žili v dôvere, teraz už nebudeme žiť v dôvere. Pred chvíľou sme žili v bezpečí a teraz už nebudeme žiť v bezpečí. Videli sme, koľko ľudí stratilo svoj pocit pseudobezpečia, keď Putin napadol Ukrajinu. Veľmi náhle sme si uvedomili, aký je rozdiel žiť v bezpečí a žiť v nebezpečenstve a že naozaj môže byť otázkou okamihu, kedy sa to zmení. Mnoho ľudí má potrebu bezpečia postavenú na externých zdrojoch – na vzťahu, na exkluzivite, dôvere. Nevera pritom preverí aj tých, ktorí majú pocit bezpečia vystavaný vo svojom vnútri.

Čo radíte ľuďom, ktorí práve odhalili neveru svojho partnera? Ako to zvládnuť v prvých dňoch, týždňoch?

Neradím. Ale takmer vždy sa obraciam k otázke: „Ako vám práve teraz je?“ Keď o tom ďalej hovoríme, pýtam sa: „Ako si myslíte, že to bude prebiehať nasledujúci týždeň, kým sa opäť stretneme?“ A tretia: „Ak by to bolo horšie, než je to teraz, máte sa o koho alebo čo oprieť? Aké boli vaše zdroje doteraz? Čo vám pomáhalo prekonať ťažké situácie, aby ste v tom neboli sami?“

Zároveň sa snažím upovedomiť ich o tom, že prvá vlna reakcií nemusí byť dosť stabilná. Je možné, že v priebehu času prídu rôzne stavy a ich intenzita. Šok na začiatku často spôsobí v nervovej sústave potlačenie, popretie, aby náraz na psychiku nebol taký veľký. Preto im hovorím: „Neponáhľajte sa. Reakcie môžu mať rôzny priebeh, môžu sa vám striedať všetky možné pocity od hnevu a nenávisti cez zamilovanosť až po strach a paniku v priebehu jediného dňa. Je dôležité, aby ste hovorili o tom, čo prežívate teraz. A aby ste vedeli, čo môžete urobiť, keď vám bude zle – aby ste vedeli nájsť zdroj, nie prekryť bolesť krátkodobým robením si šťastia.“

Aké vnímavé sú voči nevere deti, ak sú vystavené jej následkom?

Obaja rodičia sú často neverou zasiahnutí natoľko, že to má, samozrejme, vplyv na kvalitu života detí. Najjednoduchší je prípad, keď ani jeden zo vzťahu nechce odísť a povedia si, že to nejako prekonajú. Počas dlhých mesiacov zažívajú obrovské emocionálne vlny. Máločo má taký silný vplyv na pocit neistoty ako dôsledky nevery. Rodičia majú často pocit, že to sa týka iba ich, ale atmosféru ohromného ohrozenia nasávajú najmä ich deti.

Pre deti nie je najhoršie to, že sa niečo v rodine stane, ale to, že tomu nerozumejú a že to nemôžu odžívať, lebo im s tým nikto nepomôže a zostanú na to, čo sa v nich deje, samy.

Ak si ani rodič ako dospelý človek nedovolí svoje emócie priznať a vyrovnať sa s nimi, tak s veľkou pravdepodobnosťou prehliadne, že to isté potrebujú aj jeho deti. Môže sa zdať, že vzťah to prekoná, že deti to zvládnu, ale nemyslime si, že si z toho nič nevezmú ďalej. Že nebudú svoje vzťahy stavať napríklad na tom, že chlapi sú nebezpeční, lebo podvádzajú ženy, alebo že súkromie je nebezpečné, lebo zažili, ako otec kričí na mamu, kam to zasa ide. Paradox pritom je, že téma nevery totálne absentuje v akýchkoľvek koncepciách rodinnej politiky na úrovni samospráv či štátu. Muky, ktoré spôsobuje, pritom zažíva množstvo rodín a detí.

Svetoznáma párová terapeutka Esther Perel vraví, že kým kedysi bolo trápne rozvádzať sa, dnes je trápne vo vzťahu po nevere zostať, lebo máme oveľa väčšiu slobodu odísť než naši predkovia a je na čase prehodnotiť to. Ako to najčastejšie vyzerá po nevere z vašich skúseností – a ktoré páry majú šancu na budúcnosť?

Sledujem tri hlavné spôsoby, ako sa páry s neverou vyrovnajú. Prvou skupinou sú páry, ktoré to zametú pod koberec presne tak, ako zametajú aj všetky ďalšie ťažkosti. Ak sú naladení podobne, tak to nejaký čas môže fungovať, no výrazne sa zmení kvalita ich spolužitia. Aj keď to dostatočne intenzívne potlačia a poprú, tak kdesi v pozadí zostane neistota a môžu sa objaviť rôzne symptómy úzkosti, výbuchy hnevu, žiarlivosť.

Druhú skupinu ľudí nazývam záchranári. Na začiatku poriadne zaberú, venujú svojmu vzťahu aj pol roka intenzívnej práce, aby to spracovali, ale kvalita ich vzťahu sa z dlhodobého hľadiska nezmení. Vzťah síce v prvom momente zachránia, ale časom sa prestanú snažiť a získanú energiu opäť naplno vložia najmä do detí, do práce a na vzťah opäť nie je čas. Postupne sa dostanú do podobnej situácie, ktorá ich nevere predchádzala.

A tretia skupina?

To sú ľudia, ktorí sú schopní pracovať na dvoch pilieroch paralelne – na hojení bolesti u oboch partnerov a na spracovaní toho, čo sa im to vlastne stalo. Keď to všetko spolu dokážu vedome prežívať, keď spolu dokážu prejsť cez bolesť a strach, zo spracovania nevery môžu vyjsť omnoho láskavejší, sebauvedomení, s úplne inou pozornosťou voči sebe aj svojmu vzťahu, než akú mali predtým. A to je obrovská šanca, ktorá sa dá využiť a premeniť do stability ich vzťahu. Ale ak by na to niekto povedal, že nevera posúva vzťah, tak to je blbosť. Tvrdá drina v bolesti, zmätku a neistote – to je to, čo ich dvoch posunulo.

Dokážete už v priebehu terapie odhadnúť, ktoré páry môžu neveru zvládnuť a vyjdú z nej ako tie silnejšie? Majú niečo spoločné?

Žiaľ, toto sa veľmi predpokladať nedá. Ale pri pároch, kde je väčšia otvorenosť k emóciám a zároveň väčšia odolnosť k ich odžívaniu, väčšie sebauvedomenie a introspekcia k vnútorným dejom, kde je väčšia motivácia na hľadanie skutočných príčin, kde je ochota aj v rámci párovej terapie ešte navštevovať individuálny proces, sa dá sledovať, že sa im darí lepšie. Najmä ak sú to partneri, ktorí majú ešte niečo dôležité, čo ich spája, a do toho určité množstvo záväzkov (deti, majetok, hypotéky, zvládnuté predchádzajúce krízy). Ale aj v takých prípadoch by som bol opatrný predikovať čokoľvek.

K najväčšiemu počtu realizovanej aj odhalenej nevery dochádza v lete. Keď si niekto práve číta tento rozhovor a cíti, že stojí niekde na hrane – čo by mu mohlo pomôcť zorientovať sa v tom, čo má s tým všetkým pnutím urobiť?

Som optimistický realista, nemyslím si, že v tomto momente dokáže niečo pomôcť, ale ak by som mal položiť dve otázky, boli by to tieto: „Čo sa to vo mne s neverou alebo jej predstavou prebúdza k životu a prečo to nemôžem žiť vo svojom vzťahu? Prečo za to nemôžem viac zabojovať, prečo nemôžem viac zdôrazniť, ako je to pre mňa príťažlivé?“ A druhá: „Prečo to hádžem na svojho partnera, partnerku?“

Mnohí totiž svoju frustráciu zvyknú hodiť na toho druhého – to on nie je romantik, to ona nechce chodiť nikam von. Ale naozaj je váš partner dôvodom, prečo nedokážete vo svojom vzťahu zažívať to, čo by ste potrebovali? Nie je to skôr preto, že nemáte odvahu odhaliť svojmu partnerovi, po čom túžite? Prečo nedokážete viac bojovať za seba vo svete, ktorý žijete? Je jednoduchšie, bezpečnejšie alebo lákavejšie, keď sa to deje v utajení? Chýba vám vzrušenie, dobrodružstvo?

V skratke by sa to dalo povedať aj tak, že nie je nič zlé na tom, keď chceme navštíviť svoju túžbu. Ale to ešte neznamená, že s ňou máme vyjsť do sveta a nalepiť ju na niekoho, kto ide práve okolo.