Denník N

Keby pri nevere išlo iba o sex a nie aj o emócie, tak to predsa vôbec nie je zaujímavé, hovorí párový terapeut Rataj

Párový terapeut Pavel Rataj. Foto - Archív P. R.
Párový terapeut Pavel Rataj. Foto – Archív P. R.

„Pri nevere platí, že keď si dnes predstavujeme, čo by sme urobili, tak zväčša reagujeme úplne inak, keď na to príde,“ hovorí český párový terapeut Pavel Rataj.

Podľa štatistík zažije neveru vo vzťahu takmer polovica párov. Najčastejšie dochádza k neverám v lete, keď je aj najviac z nich odhalených. Párový terapeut Pavel Rataj hovorí o tom, ako a prečo k nevere vo vzťahoch dochádza, koľko zmätku, bolesti a neistoty prináša u oboch partnerov a čo sa s tým dá robiť.

V rozhovore odpovedá aj na otázky:

  • ako neveru prežívajú tí, ktorí podvádzajú, a tí, čo sú podvádzaní;
  • prečo máme tendenciu neveru iných zľahčovať a rozprávať o nej vtipy;
  • kedy má vzťah nádej na budúcnosť po odhalenej nevere;
  • čo nám nevera hovorí o našom vzťahu a nás samých.

Posledné týždne robíte pomerne intenzívnu „kampaň“ o téme nevery na svojich sociálnych sieťach, s Honzom Vojtkom ste urobili aj online kurz. Prečo práve nevera?

Lebo takmer denne vidím, že nevera je jedna z najväčších rozsekávačiek ľudskej psychiky a partnerských vzťahov. Téme nevery sa intenzívne venujem od roku 2016, keď som prišiel na sexuologickú konferenciu provokovať psychiatrov, sexuológov a aj mnohých individuálnych terapeutov s tým, ako je možné, že sa nevera stále tak veľmi bagatelizuje a zľahčuje napríklad množstvom vtipov, ktoré o nej vznikajú, hoci je to v skutočnosti extrémne silné emočné zranenie.

Každý má trochu inú mieru odolnosti, ale toto je jedna obrovská skúška psychiky a odolnosti. Aj keď sa s ňou pracuje, je ťažké to zvládnuť a môže to trvať niekoľko mesiacov až rokov. Nevera je pre nás strata bezpečia, hodnoty, exkluzivity, pri ktorej človek nadobudne pocity zrady, poníženia a pulzujúcej nedôvery. Je to bolesť, ktorá sa nedá zastaviť, a energia, ktorá nás ustavične vracia do spomienok a naďalej nám ubližuje.

Prečo ste mali potrebu konfrontovať s tým kolegov na konferencii?

„Stará škola“ psychológov, psychiatrov a sexuológov urobila v 60. – 80. rokoch veľa práce, no v tom čase ľudia nemali takú úroveň individualizovaného vedomého prežívania a sebapoznania, aké máme dnes. Ľudia si k terapeutom prichádzali po radu a oni im ju dávali, lebo to vnímali ako pomoc.

Aj dnes ešte ľudia prichádzajú s tým, že chcú vedieť, čo majú urobiť. Nechcú prežívať bolesť. Radi by počuli: „Vykašlite sa naňho, myslite teraz na seba, choďte za svojím šťastím.“ Alebo naopak: „Zostaňte, bude to dobré.“ Lenže to je z dnešného psychoterapeutického pohľadu veľmi neprofesionálne, lebo to vedie k tomu, že obe skupiny – aj tí, čo podvádzajú, aj tí, čo sú podvedení – ostávajú v nevere sami a nedokážu ju spracovať.

To asi niektorí kolegovia neprijímajú úplne ľahko.

Hovoriť o nevere je chodenie po tenkom ľade aj medzi odborníkmi, pre ktorých som takisto robil rôzne kurzy a vzdelávanie. Mám skúsenosť, že hneď ako začnete hovoriť o nevere, zväčša sa stanú dve veci: buď vás začnú obviňovať z toho, že ste moralista, ktorý druhým hovorí, ako majú žiť, alebo sa v nich začne prebúdzať obrana, začnú neveru zľahčovať a hovoriť vtipy. Ale stretol som sa už aj s reakciou, že si touto témou riešim vlastný problém a určite som bol neverný alebo je to moja obrana sublimáciou. Priviesť túto tému k serióznej debate naozaj nie je jednoduché.

Pavel Rataj. Foto – Archív P. R.

V jednom z postov na Instagrame píšete, že nikdy nebolo ľahšie podvádzať, no zároveň si nevera nikdy nevyberala takú obrovskú emocionálnu daň. Prečo je to tak? Bolí nás dnes nevera viac než ľudí v minulosti?

Pred sto rokmi nemalo prežívanie ľudí a úroveň sebapoznania ani zďaleka také otvorené dvere ako dnes. Ako sa naozaj cítime, čo potrebujeme – to sú otázky, ktoré si legitímne kladieme posledných približne 50 rokov, možno ešte menej. Stačí sa pozornejšie pozrieť do radov vlastných rodičov a starých rodičov. Oni sa priveľmi nezaoberajú tým, čo prežívajú a ako sa pri tom cítia. Oveľa častejšie hovoria o tom, ako majú veci fungovať, a že skrátka treba vydržať. Sami na sebe toto „vydržať“ páchajú. A to potom napríklad nazývajú toleranciou či rešpektom.

Nedá sa povedať, že by nevera v minulosti napáchala menej bolesti. Naopak, okrem toho, že to vnútri človeka rozsekalo a nemohol si ani pripustiť ako veľmi, čelil ešte aj obrovskému spoločenskému tlaku, ktorý hovoril, že to sa nejako spracuje, že ľudia sa nemajú rozvádzať, že tomu druhému treba odpustiť, veď sme predsa kresťania. A to spôsobilo ešte viac bolesti.

To je dôvod, prečo dodnes v spoločnosti kolujú vtipy a rokmi omieľané „životné pravdy“ typu Čo oči nevidia, srdce nebolí alebo Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať?

Myslím, že je to forma pochopiteľnej obrany. Humor je totiž jeden z prirodzených obranných mechanizmov. Podvedome sa každý niekde vo vnútri bojí, že vo svojom vzťahu príde o exkluzivitu. Boja sa toho dokonca aj polyamorici, ktorých vzťahy sú založené na rozšírení exkluzivity na viacerých ľudí. Aj oni čelia neverám a sú pre nich rovnako zraňujúce ako pre páry žijúce v monogamných vzťahoch.

Keď príde na tému nevery, človek čelí vnútornému konfliktu rôznych častí svojej osobnosti, s ktorým sa musí vyrovnať. Máme v sebe morálku, jedna časť nám teda hovorí: „To nesmieš.“ Lenže druhá je o niečo benevolentnejšia a tá už vraví: „To by si nemal, nepotrebuješ to.“ A tretia na to: „Dal by som si povedať.“ Takto to môžeme vidieť s odstupom, ale v momente, keď sa v tej situácii nachádzame, často nerozumieme, čo sa nám to deje. Cítime akési vábenie, vzrušenie, ale zároveň nás fackuje morálka, lebo sme predsa slušní ľudia. Otázka je, čo s tým konfliktom a napätím urobíme. A jeden z ventilov, ktorý nás uvoľní, je humor, bagatelizácia, paušalizovanie nevery ako niečoho normálneho. A ten, kto práve podvádza, väčšinou tento konflikt vytlačí a ostáva s časťou, ktorá chce, túži a realizuje. Tie ostatné dve dorazia do vedomia až neskôr.

Asi sa na to nebude dať odpovedať veľmi stručne, ale prečo sme neverní? Čo je základom nevery?

To neviem, stručne by som na to nedokázal odpovedať. Ale vo všeobecnosti ide o určitý druh vzťahového správania, ktoré má tendenciu viesť k uspokojovaniu niečoho. A tu prichádza kľúčová otázka: Čoho? Väčšinou je neverné správanie iba

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie