Denník N

Spoločnosť introvertov podceňuje. Aj ja som bol závislý od túžby stať sa extrovertom, hovorí konzultant Oto Kóňa

Oto Kóňa. Foto N - Vladimír Šimíček
Oto Kóňa. Foto N – Vladimír Šimíček

Keď Oto Kóňa pred pár mesiacmi otvoril tému, aké je to byť introvertom v dnešnom svete, nečakal, že bude mať až taký ohlas. Ozývali sa mu päťdesiatničky, ktoré si uvedomili, prečo si celý život pripadali „čudné“, alebo matky, ktoré konečne pochopili svoje introvertné deti.

„Písalo mi aj veľa extrovertov, ktorí lepšie porozumeli svojim partnerom či partnerkám. Alebo šéfovia, ktorí mali doteraz predsudky voči svojim tichším poriadeným, a keď teraz začali skúšať iný prístup, boli prekvapení, aké dobré výsledky to prinieslo,“ hovorí Kóňa.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • kedy zistil, že je introvertom,
  • ktoré poznámky sa ho dotýkali v detstve,
  • prečo bol posadnutý túžbou byť extrovertom,
  • akým predsudkom musia čeliť introverti v práci,
  • aké problémy môžu mať introverti s extrovertmi v partnerskom vzťahu,
  • ako mu pomohla psychoterapia.

O introvertoch sa hovorí, že neradi vystupujú na verejnosti. Vy ste introvert, ale máte za sebou desiatky rôznych vystúpení a prednášok, pred pár dňami ste boli aj jedným z rečníkov na TEDxBratislava. Ako je to teda v skutočnosti s tou nechuťou vystupovať na verejnosti?

Introvert vystúpi na TEDx – to znie ako začiatok zlého vtipu, však? No ja vlastne ani nemôžem hovoriť za všetkých introvertov, pretože sám som v tomto smere dosť špecifický. Ako zvyknem hovoriť, bol som závislý od túžby stať sa extrovertom. Dá sa povedať, že dnes od tejto závislosti abstinujem. Aspoň polovicu života som sa snažil nebyť introvertom, takže dnes mám skúsenosti z oboch svetov – aj z introverzie, aj z extroverzie.

Nepovedal by som, že introverti majú problém s verejným vystupovaním, len to nie je ich prirodzená poloha. Preto to pre nich býva ťažšie ako pre extrovertov a potrebujú oveľa väčšiu prípravu. Pamätám si, že aj mne to v mladšom veku robilo problém. Pri rozprávaní v rámci väčšej skupiny som sa vždy hanbil, zajakával, chcel som, aby sa najprv vyjadrili tí hlučnejší a extrovertnejší, ktorí boli v popredí, a ja som sa tak niekedy ani nedostal k slovu. Postupne sa to však zmenilo.

Dnes už viem, že keď introvert má čo povedať, tak to v zásade povie veľmi jasne, zrozumiteľne a dobre – aj pred väčšou skupinou ľudí.

Kedy ste vlastne zistili, že ste introvert?

Myslím si, že to bolo už v škôlke alebo v prvých ročníkoch základnej školy. Vždy som si myslel, že som trochu „čudný“. Bývali sme v paneláku v Prievidzi, kde sa všetky deti hrávali spolu na sídliskových dvoroch. Mňa to však veľmi nebavilo. Bavilo ma byť doma s mojou rodinou. Veľmi skoro som začal čítať, a keď som bol ponorený do knižiek, cítil som sa veľmi pokojne a príjemne. Skupinové aktivity v škole, tábory alebo hranie sa na dvore som bral ako nutnosť – aby som nebol až taký čudák. Pravdaže, niekedy ma to aj bavilo, ale niekedy v tom bolo aj veľa premáhania sa.

Vtedy som ešte vôbec nepoznal slová ako introvert a extrovert. Dozvedel som sa o nich až niekedy v posledných ročníkoch základnej školy, keď sme v rámci etickej výchovy preberali niečo zo psychológie. Dovtedy som si hovoril, že som asi len iný, čudný. A poviem úprimne, vtedy som obdivoval svojich extrovertnejších spolužiakov, ktorí vedeli oveľa ľahšie a prirodzenejšie hovoriť s učiteľmi alebo aj so spolužiačkami a boli stredobodom triedy. Bol to taký mix obdivu, závisti, ale aj odhodlania. Chcel som byť viac ako oni.

Ak ste si vtedy pripadali „čudný“, bolo to aj preto, že vám to možno hovorili iní? Pochybujem, že by si dieťa samo od seba povedalo: „Ja som taký čudný, lebo chcem byť sám a čítať si knihy.“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie