Denník N

Poetka Mila Haugová: Aj na krátke básne potrebujete celý život

Poetka Mila Haugová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Poetka Mila Haugová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jubilujúca autorka hovorí o písaní, starnutí, pátose a živote v záhrade.

Stretli sme sa v predvečer jej 80. narodenín, navrhnuté miesto neznelo veľmi poeticky: nákupné centrum Eurovea. Rýchlo sa však ukázalo, že v skutočnosti ide o možnosť rozprávať sa na pobreží Dunaja.

Mila Haugová nemá rada, keď sa o nej hovorí ako o plodnej autorke. Redukovať jej poetickú tvorbu na počet básnických zbierok naozaj nie je namieste. Čo sa z bohatosti jej diela vyčítať dá, je zjavná dôležitosť písania v jej živote.

Preto sa rozhovor začína vzťahom písania a smrti, pokračuje pohľadom na starnutie, tým, ako sa vyvarovať zúfalstva, dôležitosťou pátosu, až k tomu, čo má ľudský život a písanie spoločné s rastlinstvom. Na záver Mila Haugová poskytla svoju najnovšiu báseň.

Kedy ste naposledy niečo napísali?

Cestou sem som si niečo poznačila v zošite a urobila som korektúry starších záznamov, čiže v električke asi pred hodinou. Považujem za veľmi šťastný každý deň, keď napíšem hoci aj jednu vetu. Ale toto bolo len také „električkové“.

Na čom práve pracujete?

Dokončujem ďalšiu autobiografickú knihu Sylwa rerum – Les vecí. Sú to prozaické texty o mne, rodine, literatúre, písaní mojom i kolegov spisovateľov, žijúcich aj tých, čo tu už nie sú, sny, denníkové zápisy, budú tam aj fotografie. Včera som pri prechádzaní textov niektoré vyhodila a napísala nejaké nové. Nezvyknem opravovať to, čo napíšem, radšej vyhadzujem. Keď začnem niečo meniť, môžu sa vety pokaziť. Milujem počítače, pretože majú klávesu delete. Dá sa bez problémov vymazať, nie ako pri písacom stroji, keď bolo treba opravovať bielou farbou aj kópie. Keď píšem rukou, preškrtávam alebo aj vytrhnem celú stranu.

A vaša posledná báseň vznikla kedy?

Približne pred tromi týždňami. Teraz na jar a už aj minulý rok na jeseň som mala takú pauzu v písaní. Neviem si povedať, že „Mila, dnes napíšeš báseň“. Pri prekladaní poézie je to iné, tam si viem prikázať a urobím dve, tri básne či päť básní podľa toho, ako mi to ide. Ale na vlastnú báseň aj s rizikom, že nepríde už nikdy, si musím počkať.

Vo vašej poslednej zbierke Z rastlinstva sú aj tieto verše: „Píšem, teda ešte som“, „Proti smrti len písanie“. Cítiť z nich, že písanie je pre vás veľmi dôležité.

Áno, je veľmi podstatné. Keď nemôžem z nejakého dôvodu viac dní písať, pociťujem istú úzkosť. Cez písanie viem prijať prejavy a okolnosti života a dokážem s nimi žiť. Písanie je zvláštna ľudská činnosť. Posadnutosť ním súvisí so skúšaním prekračovať hranice, je skúmaním, čo sa ešte dá písaním vyjadriť. Zároveň sa usilujem spojiť môj básnický život s bežným ľudským, ženským, materinským či staromamovským tak, aby to súznelo s písaním.

Nie je to ľahké. Dnešní básnici a poetky totiž nežijú v slonovinovej veži, ako tomu bolo v minulosti, keď sa básnik pokladal za niekoho, kto žije kdesi mimo. Ako poetka musím okrem písania robiť aj úplne praktické veci. Napríklad, keď treba opraviť v dome kachle alebo nastaviť anténu, pretože stromy rušia signál. Okrem toho mám dcéru a dve vnúčatá, s ktorými v Bratislave žijem v jednej domácnosti. Denný poriadok teda nie je celkom prispôsobený môjmu písaniu.

V staršom veku môže byť nejaká činnosť pre človeka bytostne dôležitá. Keď zanikne, často sa stratí aj záujem o život. Je v tomto písanie výnimočné? Napríklad v porovnaní s nejakými banálnejšími činnosťami?

Ja by som žiadnu činnosť nenazvala banálnou. Môj starý otec z maminej strany zomrel ako 79-ročný pri okopávaní kukurice. Pre neho táto činnosť znamenala niečo podobné ako pre mňa písanie. Aj keď súhlasím, že v písaní je niečo, čo ho odlišuje od iných činností. Po ňom ostáva čosi viac. Niečo, čo chcem dávať ďalej. Rilke má krásny list mladému básnikovi. Ten sa ho pýta, či píše dobre a či je to tak v poriadku. Rilke mu odpovedá: „V noci zhasnite svetlo, potichu seďte a pýtajte sa sám seba, či musíte písať. Ak príde odpoveď, že áno, tak píšte.“

Vo vašej autobiografickej knihe Zrkadlo dovnútra som našiel aj toto: „Už nechcem byť spisovateľka, nechcem žiť ďalej svoj premrhaný život len napísaný a na papieri.“ Je to náznak pochybností?

Tú knihu som písala v čase, keď zomrela moja mama. Bolo to pre mňa zlomové obdobie, pretože sme mali veľmi blízky vzťah. Po jej smrti som tri mesiace nenapísala nič. Básne pre ňu vznikli až následne, do knihy Miznutie anjelov. Za maminho života som jej nenapísala básne, hoci by si to tajne želala. Bola by som to rada urobila, ale nevedela som, ako na to.

To citované zvolanie pravdepodobne súviselo práve s tým – ako je možné, že najbližšiemu človeku nedokážem napísať vtedy, keď je to potrebné, ale až po jeho smrti? A mám teda vlastne písať? Bez pochybností však niet istoty. Také občasné pochybnosti prichádzajú medzi štvrtou a piatou hodinou rannou. Vtedy sa môže objaviť pochybnosť o živote a s ňou aj pochybnosť o písaní. Od rodičov som však zdedila takú vlastnosť, že vždy treba vstať a začať znova.

Zažili ste niekedy zásadnejšiu krízu v písaní?

Nie. Môže sa dostaviť akési zabrzdenie alebo pocit prázdnoty vtedy, keď dokončím knihu či väčší cyklus alebo keď mám bohaté tvorivé obdobie a potom prídu voľné dni. Tie som však často vypĺňala prekladaním, čo bol vynikajúci spôsob, ako sa udržať pri písaní. Vždy však v hĺbke srdca dúfam, že sa písanie vráti. Vtedy si sama sebe hovorím: „Vráť sa do toho, teraz sa nesprávaš ako poetka.“

Viem, že do môjho vlastného rytmu sa musím vrátiť práve cez písanie. To je spôsob, ako sa opäť zosúladím sama so sebou aj s ostatným svetom. Začnem si robiť také hniezdo, pozerať si staré denníky, zápisníky, fotografie, otvárať zásuvky, v ktorých mám ukryté veci, vyvolávajúce spomienky. A cez toto hniezdenie sa postupne dostanem k písaniu. Možno to bude znieť kacírsky, ale zdá sa mi, že my ženy to máme v tomto ľahšie.

V akom zmysle?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie