Cyrilo-metodská tradícia je mýtus

Autor je publicista

Malé národy si z dejinných udalostí vytvárajú mýty, ktoré slúžia ako náhrada za chýbajúce staršie etnické dejiny, sebakoncepciu alebo ideu vlasti. Alebo ako oporný bod pri hľadaní identity a jej zdôvodňovaní. K mýtom sa potom neraz pripájajú aj stereotypy a predsudky.

V našom prostredí máme skúsenosť s trpiteľským mýtom, máme tu jánošíkovský mýtus a v neposlednom rade aj mýtus o cyrilo-metodskej tradícii.

Podľa archeológa a historika Vladimíra Turčana sa pojem cyrilo-metodskej tradície prvý raz objavil až v 18. storočí, a to ako konštrukt, ktorý Juraj Papánek použil ako oporný argument v časoch národného obrodenia. Bol to ideový konštrukt „bez reálnej obsahovej náplne“, ktorý napokon nadobudol dôležitú politickú silu. Od začiatku tak má čisto apologetický charakter. Slúžil ako ideologická platforma, politický argument a národnoidentifikačný prostriedok.

Aj kostoly a kaplnky sa vo väčšej miere začali zasväcovať Cyrilovi a Metodovi až v 19. storočí, a to najmä v súvislosti s miléniovým pripomínaním si ich príchodu na Veľkú Moravu.

V časoch komunistického režimu bol odkaz solúnskych bratov redukovaný výlučne na vzdelanie a kultúru. Verejné oslavy sviatku Cyrila a Metoda boli najmä v začiatkoch režimu viac než úsmevné. Najprv to boli takzvané Slovanské dni, ktoré slúžili na propagovanie veľkého budovateľského úsilia. Počas osláv na Devíne sa odovzdávali budovateľské vyznamenania. Ilustráciou absurdností bola napríklad v roku 1949 súťaž v nakladaní tehál na nákladné auto. Neskôr sa oslavy Cyrila a Metoda stali súčasťou mesiaca československo-sovietskeho priateľstva.

Pre katolícku emigráciu najmä v Ríme sa konštrukt cyrilo-metodskej tradície stal jedným z hlavných spojív s národom a niekdajším domovom. Stal sa výrazným prostriedkom vnímania a prežívania národnej i kresťanskej identity.

Pre veriacich ľudí bol príbeh Cyrila a Metoda spolu so svojimi duchovnými inšpiráciami súčasťou artikulovania kresťanstva. Tiež bol akýmsi symbolom slovenského katolíckeho disentu a podzemnej cirkvi.

Na náboženských púťach sa príbeh Cyrila a Metoda stal symbolom odporu proti totalitnému režimu a volania po náboženskej slobode. Najvýraznejšie to bolo vidieť na pamätnej púti na Velehrade (južná Morava) v roku 1985, ktorá sa stala jedným z najväčších protikomunistických protestov. Režim chcel oslavy 1100. výročia smrti sv. Metoda zneužiť na komunistickú propagandu, no asi dvestotisíc veriacich z celého Československa komunistického ministra kultúry Milana Klusáka vypískalo. Bola to nevídaná konfrontačná reakcia obrovskej masy ľudí.

Príbeh solúnskych bratov je fascinujúci a inšpiratívny. Majú významné miesto v európskych dejinách. No z hľadiska úvah o tradícii treba vidieť, že staroslovienčinu tu nepresadili, nepíšeme cyrilikou (a teda nie sme dedičmi ich písma) a silnejšiu pozíciu tu vždy mala západná, latinská cirkev, nie východná. Patríme do západného civilizačného okruhu, nie do východného.

Aj podľa historika Ľubomíra Liptáka stojí cyrilo-metodská tradícia vo veľkej miere na mýtoch. Lipták preto kriticky vnímal aj preambulu našej ústavy.

Niekdajší romantický nacionalizmus vytvoril zmes mýtov, predsudkov a stereotypov, ktoré si podľa potreby a účelovo vyberáme, interpretujeme a prispôsobujeme. Mýtus o cyrilo-metodskej tradícii je jedným z nich. To však nijako nezmenšuje veľkosť osobností Cyrila a Metoda a obdivuhodný príbeh týchto učencov, misionárov a diplomatov.

V ústave máme zakotvené cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, no na nádvorí Bratislavského hradu hrdo sedí na koni ten, čo solúnskych bratov a ich žiakov prenasledoval a vyhnal. Veľavravný paradox.