Denník N

Cyrilo-metodská tradícia je mýtus

Oslavy Sviatku svätého Cyrila a Metoda na Devíne, 2008. Foto - Tomáš Benedikovič
Oslavy Sviatku svätého Cyrila a Metoda na Devíne, 2008. Foto – Tomáš Benedikovič

Staroslovienčinu tu nepresadili, nepíšeme cyrilikou a silnejšiu pozíciu tu vždy mala západná, latinská cirkev, nie východná.

Autor je publicista

Malé národy si z dejinných udalostí vytvárajú mýty, ktoré slúžia ako náhrada za chýbajúce staršie etnické dejiny, sebakoncepciu alebo ideu vlasti. Alebo ako oporný bod pri hľadaní identity a jej zdôvodňovaní. K mýtom sa potom neraz pripájajú aj stereotypy a predsudky.

V našom prostredí máme skúsenosť s trpiteľským mýtom, máme tu jánošíkovský mýtus a v neposlednom rade aj mýtus o cyrilo-metodskej tradícii.

Podľa archeológa a historika Vladimíra Turčana sa pojem cyrilo-metodskej tradície prvý raz objavil až v 18. storočí, a to ako konštrukt, ktorý Juraj Papánek použil ako oporný argument v časoch národného obrodenia. Bol to ideový konštrukt „bez reálnej obsahovej náplne“, ktorý napokon nadobudol dôležitú politickú silu. Od začiatku tak má čisto apologetický charakter. Slúžil ako ideologická platforma, politický argument a národnoidentifikačný prostriedok.

Aj kostoly a kaplnky sa vo väčšej miere začali zasväcovať Cyrilovi a Metodovi až v 19. storočí, a to najmä v súvislosti s miléniovým pripomínaním si ich príchodu na Veľkú Moravu.

V časoch komunistického režimu bol odkaz solúnskych bratov redukovaný výlučne na vzdelanie a kultúru. Verejné oslavy sviatku Cyrila a Metoda boli najmä v začiatkoch režimu viac než úsmevné. Najprv to boli takzvané

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie