Denník N

Správy z detských ihrísk

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

Autor je spisovateľ

Prechádzam okolo detského ihriska – jedného z mnohých v tomto malom tichom meste na brehu suchého potoka. Z drevenej konštrukcie visia dve hojdačky; na jednej žena, asi tridsiatnička, na druhej jej štvorročná dcéra. Dieťa sa slabo hojdá, ťažko povedať, či z vlastnej vôle, alebo ňou pohybuje mierny vánok. Vŕzga retiazka. Matka šúcha nohami o zem, pohľad prikovaný k obrazovke telefónu.

„Mama! Mámá! Mááámááá!“ ozýva sa čoraz nástojčivejšie volanie dieťaťa. Ale matkine oči sa nezdvihnú. Ihrisko je už hodný kus za mnou a krik dievčaťa pokračuje. Srdce mi žmýka neviditeľná kovová päsť a chce sa mi kvíliť spolu s tým tenkým detským hláskom.

Bol to smutný obrázok. A vôbec nie ojedinelý. Je to taký divný symptóm čohosi, čo vlastne ani neviem pomenovať. Myslím, že tieto a podobné obrázky si decká budú niesť navždy. Vôbec im to nezávidím. Nechcel by som si so sebou z detstva ťahať takéto pohľadnice. Sú ako guľa na nohe.

A tak si radšej spomínam na moje vlastné. Sú úplne iné. Mám ich pred očami. Živé. A voňavé. Zrodili sa z tohto: v každej voľnej chvíli nás rodičia naložili do starej škodovky a vyrazili s nami do hory (nie na hory, ale do hory, rozdiel v predložke sa mi dnes zdá podstatný). Zaparkovali sme kdesi v Bobroveckej alebo v Žiarskej doline, motkali sme sa po cestičkách, tato občas odbehol do lesa skontrolovať hubárske rajóny, a ak sme mali šťastie, o večeru bolo postarané. Kúpali sme sa v Jaloveckom potoku (áno, za hranicou národného parku).

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie