Denník N

O kostlivcoch v skrini

Kniha Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť. Foto - KK Bagala
Kniha Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť. Foto – KK Bagala

Na tohtoročnom festivale Mesiac autorského čítania som sa islandského spisovateľa a výtvarníka Hallgirmura Halgasona spýtal, v akých etapách života zásadne zmenil štýl svojej tvorby a prečo. Odpoveď som očakával, ale prekvapil ma. Naozajstná zmena nastala, keď ako 56-ročný – v tom čase už jeden z najznámejších predstaviteľov islandského umenia vydal autobiograficky ladenú prózu Morská choroba v Mníchove, v ktorej prvýkrát otvorene píše o tom, ako ho ako 21-ročného znásilnili.

Dovtedy o tejto traumatickej skúsenosti nikomu nepovedal – počínajúc rodičmi a končiac deťmi a priateľmi. Celý život nosil tento zážitok v podvedomí, a až keď ho priznal, pocítil úľavu, že sa už nemusí za nič skrývať. Bolo to síce oslobodenie, no trauma nezmizla. O to bolestnejšie vnímal niektoré výsmešné reakcie novinárov a kolegov, podľa ktorých šlo len o lacný marketingový ťah.

Niektoré témy sú tabu. Nehovoríme o nich, lebo by to mohlo napáchať „viac škody ako úžitku“ a načo si zbytočne „špiniť do vlastného hniezda“. Ich otvorením by sme mohli stigmatizovať nielen sami seba, ale ublížiť aj iným ľuďom. To je nepochybne pravda. Ale ak by sa umelecká pravda nekonfrontovala s etikou či platnými spoločenskými a právnymi normami, nikdy by nevznikli napríklad Nabokovova Lolita, Esterházyho Opravené vydanie, romány Michela Houellebecqua a množstvo iných diel.

Jedným z príkladov je aj Vadasova próza Šesť cudzincov, ktorá sa vracia k reálnej historickej udalosti – rómskemu masakru v roku 1928 v Pobedime. To nepriznané zlo nezmizlo, len pre mlčanie nie je tak veľmi na očiach.

Podobným mlčaním sa pravdepodobne vyrovnáme aj kauzou debutovej prózy Táto izba sa nedá zjesť mladej slovenskej výtvarníčky a spisovateľky Nicol Hochholczerovej. Autorka v nej opisuje príbeh sexuálneho zneužívania dvanásťročnej školáčky jej päťdesiatročným učiteľom kreslenia a, ako v rozhovore skonštatovala, vychádzala z vlastnej životnej skúsenosti.

Kniha je nominovaná do desiatky ceny Anasoft litera a odborná porota ju zaradila aj do pätice kníh Ceny René, ktorú udeľujú študenti vybraných stredných škôl raz ročne za najlepšie pôvodné slovenské prozaické literárne dielo. Študenti majú na prečítanie piatich vybraných kníh niekoľko týždňov, potom diskutujú o nominovaných knihách a sami vyberajú najlepšie pôvodné dielo uplynulého roka.

Na základe výhrad niektorých pedagógov, právnikov a sponzora a po konzultácii so psychológmi sa organizátori a porotcovia tohtoročnej Ceny René rozhodli nomináciu tejto knihy stiahnuť.

Z odôvodnenia organizátorov citujem: „Kniha Nicol Hochholczerovej nepríjemne konfrontuje konvenčnú predstavu o zneužívaní – väčšinou si s ním ľudia spájajú agresivitu, násilie a tu sa ukazuje iná tvár zneužívania, azda ešte nebezpečnejšia.“ Kompletné vyjadrenie organizátorky Simony Prokopec Fochlerovej podrobne popisuje podstatu celého problému.

Povedané jednou vetou: kniha je umelecky aj obsahovo výnimočná, ale náš školský systém na ňu momentálne nie je pripravený.

Tomu sa dá rozumieť. Otázkou je, či niekedy bude. Vo svete, kde sa na obete zneužívania ešte stále pozerá ako na vinníkov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Anasoft litera

Knihy

Sexuálne zneužívanie

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie