Psychologička učí na školách o hoaxoch: Lži sa šíria cez emócie, s tým treba počítať

Psychologička Kristína Blažeková má za sebou desiatky besied a workshopov na slovenských školách. Žiakom na nich okrem iného vysvetľuje, že dezinformátori sú úspešní aj preto, že k ľuďom sa dostávajú cez ich emócie – priživovanie strachu, nenávisti alebo pocitu nespravodlivosti.

V rozhovore pre Denník N Blažeková vraví, že tak, ako je prevencia potrebná pri šikane alebo drogách, je dôležité pracovať s ňou aj pri téme médií.

„Psychológia nám ukazuje, že ak sa nejaká lož už udomácni v našom mozgu, môže byť neskoro. Preto je potrebné s predstihom hovoriť o tom, ako tieto mechanizmy fungujú,“ dodáva.

Neštudovali ste žurnalistiku, ale psychológiu. Čo si z nej môžeme zobrať, aby sme lepšie porozumeli hoaxom?

Psychológia nám dáva odpovede na viaceré otázky, ktoré priamo súvisia s fenoménom hoaxov a dezinformácií. Jednou z oblastí sú emócie: ak manipulátori dokážu pracovať s našimi emóciami, ich výtvory sa ľahšie udomácnia v našom mozgu. Psychologické výskumy nám zároveň ukazujú, ako sa zjavná lož dokáže uložiť v našej hlave bez toho, aby sme si to uvedomovali. Pri svojich besedách so žiakmi preto nezostávam len pri vysvetľovaní toho, čo je to clickbait a ako vyzerajú argumentačné fauly, ale snažím sa ľudským jazykom vysvetliť aj to, ako funguje naše podvedomie.

Poďme od začiatku. Niektorí odborníci sa začali hoaxom venovať po tom, keď videli, čo robí tento fenomén s ich príbuznými, ktorých považovali za múdrych ľudí. Aký bol impulz u vás?

V mojej rodine, našťastie, takýto príbeh nemáme. K záujmu o mediálnu gramotnosť ma priviedlo sledovanie toho, aké zásadné dôsledky majú hoaxy a manipulácie na slovenskú spoločnosť.

Konkrétne?

Tento fenomén som si začala bližšie všímať v rokoch 2015 a 2016. Sociálne siete boli v tom čase plné témy migrantov, na ktorej vtedy vyrástlo viacero dezinformačných kanálov. Šírili hoaxy, prípadne si vyberali rôzne negatívne javy, ktoré sa spájali s migráciou. Nafukovali ich, útočili nimi na naše pudy a celú tému posúvali do roviny, že už-už budeme na Slovensku stavať mešity a budeme sa báť chodiť po ulici.

V tom čase zároveň uspela vo voľbách Kotlebova strana, ktorá mala mnoho priaznivcov medzi mladými ľuďmi. Aj v Trenčianskom kraji, kde som pôsobila, sme sledovali tínedžerov, ako chodia „ozdobení“ kotlebovskými nálepkami. Tak som si povedala, že toto je téma, ktorej sa treba venovať. Aj z výskumov vieme, že medzi rastom extrémizmu a dezinformáciami je úzky súvis.

V tom období ste začali navštevovať aj slovenské školy? 

Vyštudovala som psychológiu na univerzite v Nitre a potom som medzi rokmi 2013 a 2016 pracovala v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Myjave. Tieto centrá fungujú v rôznych slovenských mestách, snažia sa pomáhať rodičom, keď sa pri ich deťoch prejaví nejaký problém, a zároveň sa venujú aj prevencii. Vyškolený preventista navštevuje školy a vedie so žiakmi besedy na rôzne témy: napríklad o šikane alebo o drogách. Je to mimoriadne potrebné.

Zrazu sme videli, že značnú pozornosť musíme venovať aj ďalším oblastiam, a to sú médiá a sociálne siete. Na tieto moderné fenomény však neboli pripravené programy, neboli vyškolení odborníci, nemali sme ani materiály. Aj dnes sa o sociálnych sieťach rozpráva len na máloktorej škole. Takže som si začala hľadať literatúru k tejto téme, väčšinou zahraničnú a pripravovala som si prvé prezentácie pre školy, na ktoré ma pozvali. Najprv som chodievala sama za seba, potom sme založili občianske združenie Zvol si info. Ide o slovenskú odnož českého projektu, ktorý rozbehli študenti v Brne. Dnes teda fungujeme pod touto značkou.

Ako vyzerali vaše prvé besedy o tejto téme?

Spočiatku som nemala veľmi upratané, čo chcem žiakom odovzdať. Otvárala som až príliš veľa tém naraz a veľmi som zachádzala do domácej politiky. V triedach som napríklad púšťala známe video spred bratislavskej stanice, na ktorom poslanec Milan Mazurek s jemu podobnými vulgárne nadáva arabskej rodine, ktorá prišla na promócie svojho príbuzného. Potenciálnym fanúšikom Kotlebu som sa ním snažila ukázať, čo sú zač ich obľúbenci: že sympatizujú s ľuďmi, ktorí nemajú problém útočiť na rodinu s malým dieťaťom, ktorá im nič neurobila.

Potom som zas ukazovala, ako kotlebovci reagujú, keď dostávajú nepríjemné otázky: púšťala som napríklad video, na ktorom poslanec ĽSNS Peter Krupa niekoľko minút len mlčky stál, keď sa ho novinár pýtal, prečo si priniesol do parlamentu pištoľ. Snažila som sa tým ilustrovať, že obdivovatelia extrémistov často vidia len ich kvázi hrdinské činy, ktorými sa sami prezentujú na internete, ale nevšímajú si slabosť ich argumentov. A hoci som mala podporu učiteľov, ktorí boli radi, že tieto témy pred žiakmi otváram, sama som si uvedomila, že toto nie je najlepšia cesta.

Prečo? Lebo politika do škôl nepatrí?

To je jeden dôvod. Učitelia by po takejto besede mohli