Rodina musí držať pohromade. Za každú cenu?
Výborný román Jany Micenkovej, nominovaný na cenu Anasoft litera, opisuje dysfunkčnú rodinu, ktorá na prvý pohľad možno pôsobí úplne normálne. No doma nevládne pohoda, harmónia ani láska, ale bolesť, ustavičný krik a nenávisť.
Otec, mama a Klára tvoria tradičnú slovenskú rodinu. Otec pracuje vo fabrike, mama si privyrába na brigádach, sníva o hereckej kariére a Klára chodí do školy, kde si hľadá kamarátov. Na prvý pohľad obyčajní ľudia, ktorí si žijú svoje obyčajné životy. V každom z nich sa však odohráva obrovský boj plný krívd a tráum, potlačených výkrikov, nevyslovených obvinení.
Ich trojizbový byt s balkónom, kam otec chodí po tých najhorších scénach fajčiť, je dejiskom ubližovania, ktoré možno susedia aj počujú, ale radšej nezasiahnu. To, čo sa deje za dverami cudzieho domova, sa predsa nikoho iného netýka. A tak sa Klára prepadá do samoty, otec do beznádeje a matka do vlastného sveta, odkiaľ nepozná úniku.
Micenkovej kniha Krv je len voda (Marenčin PT, 2021) v žiadnom ohľade neprináša veselý či povzbudivý príbeh. Je však o to dôležitejší, lebo sa môže odohrávať pár metrov od nás, v rovnakom či susednom vchode, vo vedľajšom byte či v dome cez ulicu. Micenková svojím románom akoby povzbudzovala čitateľov, aby sa zaujímali o svoje okolie. O tom, aké je to potrebné, svedčí aj jej poďakovanie v závere knihy.
Trieskanie, rozbíjanie, krik
Autorka pracuje s tromi perspektívami príbehu. Otec, ktorý je nezničiteľný optimista, sa doma snaží udržiavať pokoj a poriadok. Napriek tomu tam nevládne harmónia ani bezpodmienečná láska. Za stolom sa nevedú debaty o pekne strávenom dni, nepije sa teplé kakao, nehladká sa po vlasoch, nerozvoniava tam teplá večera.
Otec sa príšerne usiluje o to, aby
