Denník N

Nakresli mi mier

Ilustračné foto – TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Pojem mier stratil svoj referenčný rámec, ktorým je bezprostredná hrozba vojny, a ostal z neho len polystyrénový nápis na červenej tabuli a jalové prejavy v OSN.

Už nejaký čas sa mi v mysli znovu a znovu vynára, kratučké a naliehavé, tak trochu akoby archaické, zdanlivo jasné, no nie celkom uchopiteľné, otrepané i vyprázdnené, slovo „mier“.

Slovko, ktoré sprevádzalo moje detstvo, boli ho plné noviny, z polystyrénu zhotovené slogany na transparentoch, heslá a heroické piesne, angažované prejavy a zlá i lepšia poézia. Všade okolo zúrila na prvý pohľad neviditeľná, ale temne prítomná studená vojna a my sme si kriedami na chodník kreslili mier, onen bájny a mýtický stav, ktorému sme celkom nerozumeli, ale ktorý bol očividne ateistickou verziou raja.

Hrôzy dvoch svetových vojen a neskoršia hrozba jadrového konfliktu spôsobili, že mier sa stal náboženstvom druhej polovice 20. storočia. A kým sme v našej časti Európy spájali proletárov za svetový mier, spievali o slnku, čo sype lúče do žita, a pravidelne na branných cvičeniach trénovali jadrový poplach, západná Európa budovala svoju verziu mierovej utópie – Európsku úniu.

Tá prvá utópia sa ukázala ako nefunkčná už pred pár desaťročiami. Dnes sa zdá, ako keby sa rúcala aj tá druhá. Pojem mier stratil svoj referenčný rámec, ktorým je bezprostredná hrozba vojny, a ostal z neho len ten polystyrénový nápis na červenej tabuli a jalové prejavy v OSN. Ľahko a rýchlo sme tento stav začali považovať za samozrejmý a nemenný. A okamžite a neomylne sme začali hľadať nového nepriateľa.

Môžeme sa pýtať, či je mier možný ako trvalý stav a či nie je v skutočnosti len krátkou prestávkou medzi dvoma vojnami. Ako dieťa zrodené v onej prestávke sa na túto otázku bojím odpovedať. Nie je však náhoda, že stredná Európa sa dnes obracia proti tým, ktorí relatívne dlhé obdobie mieru garantovali. Keď totiž nedokážeme presne povedať, kým sme, musíme sa uspokojiť aspoň s ostentatívnou deklaráciou toho, čím nie sme a čo sem rozhodne nepatrí. Negatívne vymedzovanie sa proti vonkajšej hrozbe v zápase o vlastnú identitu však takmer nikdy nefunguje. Neuveriteľné obrazy polovojenských jednotiek pochodujúcich po slovenských, českých, maďarských a poľských mestách, ktoré ruka v ruke „chránia“ našu kultúru pred bosými utečencami a zvrhlou Európou, sú toho najdesivejším dôkazom.

Vojna znamená utrpenie nevinných, popretie práv jednotlivca, stratu prirodzenej morálky a súcitu, rozklad pravidiel a celého existujúceho sveta. Občas sa mi zdá, akoby už bola tu. Iná ako tie predtým, nenápadná a plazivá, sofistikovaná a diabolsky inteligentná.

Otázkou nie je, či chceme mier, ale či ešte stále o tom dokážeme rozhodnúť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie