Neprežívaj to tak, odpovedá Ukrajincovi Sašovi brat z Moskvy, keď mu hovorí o zabíjaní civilistov
Saša Kotenko utiekol z Ukrajiny po štyroch mesiacoch vojny a na Slovensku sa stretol s manželkou a dcérou, ktoré z krajiny odišli dva týždne po jej vypuknutí. Vravia, že Ukrajinci dnes nenávidia nielen Putina, ale aj Rusov ako takých. A bude to v nich desaťročia, možno stáročia.
Je letný podvečer. Sedím pod orechom na dvore a premýšľam, či sa mi nesníva, keď počúvam precítene prednášané verše v ruštine.
Oproti pri stole sedí Svetlana Vaňukova z ukrajinského Mykolajiva, ktorá u nás aj s osemročnou Nasťou býva tri mesiace. Pri nej sedí jej najlepšia kamarátka Oxana Polonska s manželom Sašom Kotenkom. Prišli k nám len pred pár dňami aj so sedemročnou dcérou Bohdanou.
Čo také sa deje? Deti behajú po záhrade. Oxana práve telefonuje domov známemu, ktorému Saša prenajal jeden z dvoch domčekov vo svojom dvore, aby si prilepšil k penzii. Ten známy je major sovietskej armády vo výslužbe.
Keď si povedia aktuálne novinky o dianí v meste ostreľovanom raketami, Oxana bývalému vojakovi prezradí, kde v ich pivnici nájde višňovicu. A potom dodá: „Zarecituj nám, prosím, list Tatiany Oneginovi.“
A tak v Želovciach pri Veľkom Krtíši naživo počúvam veterána sovietskej armády recitovať Puškinovo dielo. Ukrajinci sú veršami plnými nenaplnenej lásky dojatí. A ja s nimi.
Stretneme sa dvadsiateho piateho. Z dvoch dní boli štyri mesiace
Oxana má 40 rokov, do vojny pracovala ako predavačka v potravinách. Jej pracovný čas bol pre nás nezvyčajný – dva týždne od siedmej ráno do večera do desiatej vrátane víkendov, potom dva týždne voľna. Keď si chcela zarobiť viac, ťahala aj 27 dní bez prestávky.
Olexander Kotenko, ktorého všetci voláme Saša, bude mať v septembri 66 rokov. Jeho dôchodok je nízky aj na ukrajinské pomery – 70 eur mesačne. Pracoval ako vodič pre rôzne firmy, obvykle vozil svojich šéfov. S Oxanou sú spolu 15 rokov a vychovávajú malú Bohdanu.
Do vojny žili asi kilometer od centra polmiliónového Mykolajiva. Sašov príjem z dôchodku a prenájmu domu spolu s Oxaniným platom a malou záhradkou im na normálny život postačoval. „Neboli sme bohatí, ale ani biedni. Čo sme potrebovali, to sme mali, navyše Saša má šikovné ruky.“ Dnes sú na Slovensku. Bez peňazí a s neistotou, či ich dom po návrate ešte bude stáť. Na Mykolajiv padajú bomby deň čo deň.
Keď sa v stredu 23. februára tohto roka Oxana s Bohdanou stretli v centre Mykolajiva so Svetlanou a Nasťou, aby sa deti trochu vybláznili, netušili, že sa dlhšie neuvidia. Dohodli sa, že Oxana v piatok vyzdvihne Nasťu zo školy a Svetlana si po ňu večer po práci príde.
Vo štvrtok ráno Rusko napadlo Ukrajinu a začala sa vojna. Rodiny sa síce stretli dvadsiateho piateho, ale až o štyri mesiace – v júni. A nie u Oxany, ale na stanici v Lučenci. Svetlana vtedy bola už viac ako štvrť roka vdovou – Rusi jej muža Dimu, ktorý sa k ukrajinskej armáde pridal ako dobrovoľník, zabili 18. marca.
Čo sa toľko váľaš, je vojna
„Ráno 24. februára mi zazvonil telefón. Volala práve Sveťa, vraj sa začala vojna. Povedala som jej, nech počká, kým sa preberiem, urobím si kávu a zapálim cigaretu. Potom som si pozrela správy v mobile a okamžite som sa prebrala,“ opisuje Oxana, ako sa začal meniť život jej rodiny.
„Nechápem, že sme nič nepočuli, hoci Rusi bombardovali okrajové časti mesta. Nezobudilo nás to.“ Jej muž Saša to dokončí: „Pribehla ku mne a začala kričať – čo sa toľko váľaš v posteli, vstávaj, je vojna!“
Obaja boli v šoku.
